Demokracia ako večná diskusia

Mises.cz: 08. května 2013, Róbert Chovanculiak, komentářů: 47

Pán Eduard Chmelár pozval na svojej FB stránke potenciálnych záujemcov na diskusiu k 9. výročiu vstupu SR do EÚ. V príspevku poukázal na to, že diskusia bude pravdepodobne názorovo nevyrovnaná a má pravdu. Podľa účastníkov to skutočne vyzerá na prevahu skepticko-realistického pohľadu na súčasný stav EÚ. Čo ma však zaujalo, bol jeho komentár pod príspevkom, kde pomerne výstižne zhrnul dnešný pohľad demokrata na každý spoločenský problém:

„… rozdielne názory považujem za prirodzené, falošná jednota je kontraproduktívna, podstatné je, akým spôsobom ich prezentujeme, v demokracii by sa to mali naučiť všetci, racionálnu polemiku s argumentmi bez osobných útokov by mal zvládnuť každý, ktorého IQ dosiahlo aspoň úroveň izbovej teploty, spoločnosti by to dosť prospelo.“

Na prvý pohľad je proti takémuto názor ťažko niečo namietať. Znie racionálne, spravodlivo, mierumilovne a intelektuálne vyzreto. V momente, keď si však uvedomíme, o čom sa bude diskutovať, objavujú sa prvé pochybnosti. Diskusia sa totiž nebude viesť o tom, či je na vzdialenej planéte prítomný život, alebo aké sú správne kŕmne techniky oviec, ak má chovateľ určité špecifické požiadavky, či aká je kvalita slovenského tímu na tohtoročných MS v hokeji. Nie, diskutujú sa vážnejšie témy…

Diskutuje sa, či vaše dieťa bude musieť navštevovať štátne zariadenie povinne 8 alebo 10 rokov. Či pôjde do väzenia za držbu minimálneho množstva drogy, teda za zločin bez obete, či si tento rok ponecháte 45 % alebo 55 % vášho zárobku a do akej španielskej banky poputuje jeho časť, či si k cene potravín priplatíte 19 % alebo 23 %, či váš otec pôjde do dôchodku o 4 alebo 6 rokov, akej skupine ľudí bude vaša rodina podriadená a bude musieť dodržiavať jej príkazy po najbližšie roky. Diskutujú sa existenčné otázky, diskutuje sa váš život. V roku 1934 sa diskutovalo o živote menšín v Nemecku, o pár rokov na Slovensku.

Obyčajný človek sa však nemôže zastaviť, on žije každý deň, neprečká diskusiu niekde vo vzduchoprázdne a výsledky diskusie nebudú najprv testované na králikoch.* Tento človek sa len raz zobudí, polovica života za ním a okolo neho sa vášnivo na zasadaniach a summitoch diskutuje, ako bude vyzerať tá druhá polovica.

A výsledky diskusií? Absolútne žiadne. V diskusii o spoločenských vedách sa totiž nikdy nedočkáme empirického dôkazu sporom. Každú historickú udalosť je možne interpretovať podľa vlastného presvedčenia. Zdalo sa vám, že myšlienka socializmu po neúspechu v Kambodži, hladomoroch v Číne, tragédiách v SSSR, spomienkach u nás a po pohľade do Severnej Kórey bude odmietnutá? V žiadnom prípade! Sám pán Chmelár by uvítal nejakú formu socializmu a dnes sú dokonca v SR vo vláde vášniví socialisti ako pán Blaha, ktorý vyjadril hlbokú sústrasť venezuelským občanom. Navyše existujú aj mladí voľnočasoví filozofovia, ktorí sa dobrovoľne drilujú a učia naspamäť marxistické bláboly.

Preto ma ospravedlňte, že aj napriek mojej mladosti už strácam trpezlivosť dookola diskutovať s týmito pseudohumanistami. S týmito ľudmi z mäsá a kostí, ktorí by chceli diskutovať o práve mojich rodičov na vlastníctvo malého obchodu, na ktorý šetrili a dreli 20 rokov, už ma nebaví diskutovať o tom, či ma imbecil v uniforme skopne na zem a hodí do klietky za 1 g rastlinky, už ma nebaví diskutovať o tom, ako mi z Bratislavy a Bruselu budú usmerňovať každý krok, krok, pri ktorom nikomu neubližujem.

Voltairov výrok, že „síce s vami nesúhlasím, ale budem sa do krvi biť za to, aby ste svoj názor mohli vysloviť,“ je síce platný, ale v momente, keď banda zvrhlíkov diskutuje pred pieskoviskom o svojich pedofilných chúťkach, je načase zobrať deti a ísť domov. Keď však na zasadaniach vlády či summitoch diskutujú naivní konštruktivisti na tému „ako mi vylepšiť život“, nemám sa kam zobrať, oni totiž prídu aj do môjho vlastného domu, prídu s obuškami a vysvetlia mi, že jednoducho zachraňovať banky v Španielsku a poslať nevinných do basy za držbu rastlinky je výsledok ich diskusie. Títo vášniví diskutéri však často ani nepocítia následky svojich názorov, ekonomicky sú zabezpečení a v prípade ich omylu budú straty externalizované na milióny obyčajných ľudí. Riziko a náklady názorov sú tak oddelené od osôb a ich rodín, ktorí ich prezentujú. Nikdy nejdu s kožou na trh.

Preto opakujem po Voltairovi, mali by ste mať právo diskutovať, o čom chcete, ja však – ak voči nikomu neiniciujem násilie – chcem mať právo ignorovať výsledok vašej diskusie…

* Trochu ironicky vyznieva iniciatíva EU za zrušenie testovania kozmetiky na zvieratách, pričom produkty samotnej EÚ napr. vo forme spoločnej meny sú bez obáv testované na miliónoch ľudí.