FED: Achilova päta Chicágskej školy
Mises.cz: 07. ledna 2011, Robert P. Murphy (přidal Peter), komentářů: 1
Umelo nízke úrokové sadzby môžu viesť k euforickému boomu, ale ten nevyhnutne vystrieda pád.
V nedávnom článku 'Triumf ekonómov rakúskej školy' sa David Frum sťažuje, že rešpektovaná Chicágska škola, ako ekonómia voľby, bola medzi politickou pravicou odsunutá na druhú koľaj. Frum nechápe, že republikánski konzervatívci oprávnene presúvajú svoju pozornosť k ekonómom rakúskej školy, pretože monetaristi strany ponuky majú do očí bijúce slepé miesto, keď sa jedná o Federálny rezervný systém.
Frum je vyvedený z konceptu
Frum je ohromený ožívajúcim záujmom o rakúske analýzy a politické odporúčania:
'Dôležitou podtémou prieskumu Noaha Greena o kritikoch FEDu je triumf ekonómov rakúskej školy medzi súčasnou politickou pravicou nad Chicágskou školou.
Pred tridsiatimi rokmi pravicoví ekonómovia nepríjmali recesiu ako potrebnú a v skutočnosti ozdravujúcu reakciu na špekulatívne bubliny. Ešte vždy ich striaslo pri spomienke na úradníkov Hooverovej éry, ktorí vítali Veľkú hospodársku krízu ako prostriedok, ako trhový systém 'očistiť od hniloby'.
Pred tridsiatimi rokmi pravicoví ekonómovia neoslavovali vysoké úrokové sadzby ako ochrancu meny. Pred tridsiatimi rokmi merali infláciu ako schopnosť dolára nakupovať tovary a služby - nie jeho hodnotu vo vzťahu k zlatu, alebo inej komodite.
Dokonca aj dnes, pravdepodobne väčšina biznis-ekonómov - väčšina republikánskych ekonómov! - odmietajú tieto myšlienky. Všimol som si, že list e21, kritizujúci Fed, nebol podpísaný dvomi významnými pravicovými akademickými ekonómami, Gregom Mankiwom a Robertom Barrom. Všimol som si, že nebol podpísaný dvomi poprednými ekonomickými poradcami prezidenta Georga W. Bushah, Glennom Hubbardom a Larrym Lindseyom.'
V prvom rade, Frum akoby zabudol, že po tom čo mali republikáni niekoľko rokov kontrolu nad oboma, kongresom aj bielym domom, sme sa ocitli uprostred najhoršej hospodárskej krízy od Veľkej hospodárskej depresie. Pokiaľ viem, prezident ignoroval ich rady, ale odmietnutie ekonomických poradcov Georga W. Busha podpísať list ma len ťažko presvedčí neprikladať tomu listu váhu.
Frumova veta o 'úradníkoch Hooverovej éry', ktorí chceli 'očistiť systém od hniloby' je odkazom na Andrewa Mellona, ministra financií Herberta Hoovera. Hoover vo svojich memoároch opisuje rokovania v bielom dome, ktoré nasledovali po páde akciového trhu v októbri 1929. Hoover vysvetľuje, že Mellon skutočne obhajoval politiku likvidacionizmu (pozn.: v zmysle deflačnej likvidácie dlhu), v ktorej by sa federálna vláda stiahla a umožnila trhu fungovať v jeho prirodzených koľajách.
Toto je bod, v ktorom moderní keynesiánci - kategória, ktorá zahŕňa aj samotného Davida Fruma, či už si zvolí používať toto označenie, alebo nie – prestávajú citovať z Hooverových memoárov. 'Aha!' hovoria: 'Hoover len tak sedel a nič nerobil, a to je dôvod, prečo sa pád z roku 1929 premenil na Veľkú hospodársku krízu. Rýchlo, miňme viac napožičiavaných peňazí!'
Nanešťastie pre keynesiáncov, ak by si prečítali hneď nasledujúcu stranu Hooverovych memoárov, vysvetľuje, že Mellonovu radu odmietol. Aj keď ľudia ako Paul Krugman, Brad DeLong, a áno, David Frum naďalej trvajú na opaku, Herbert Hoover bol človek obhajujúci silnú rolu štátu, ktorý zaviedol New Deal v mierenjšej forme.
Mimochodom, to je dôvod, prečo sa finančný krach, ku ktorému došlo za jeho vládnutia, rozšíril do Veľkej hospodárskej krízy. Ak by bol Hoover skutočne ideológom laissez-faire, ako ho vykresľujú jeho kritici – ak by skutočne Hoover neurobil nič, tak ako to urobili jeho predchodcovia, keď čelili finančným panikám, ktoré sami zapríčinili – tak by súčasní Američania o ňom nevedeli nič. Koľko Američanov dokáže s istotou určiť, kto bol prezidentom počas paniky z roku 1819 alebo paniky z 1907? Napriek tomu každý 'vie', že Herbert Hoover zapríčinil Veľkú hospodársku krízu, pretože veril v neviazaný kapitalizmus.
Okrem živenia mýtu o Hooverovi ako zástanocovi likvidacionizmu, Frum akoby ignoroval, ako Fed pod Volckerovým vedením ukončil stagfláciu Carterovej éry a ohlasoval 'Veľké hospodárske uskromnenie.' Konkrétne, Paul Volcker obnovil vieru ľudí v americký dolár zdvihnutím úrokových sadzieb a stabilizáciou cien komodít (ako v tom čase vysvetlil vo Wall Street Journal Arthur Laffer, ktorého ikona Chicágskej školy Frum pravdepodobne môže rešpektovať).
Achillova päta Chicágskej školy
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo sa nazývam rakúskym ekonómom, namiesto všeobecnejšieho označenia 'ekonóm voľného trhu'. Koniec koncov, v čom je taký veľký rozdiel medzi priemerným rakušanom a priemerným monetaristom strany ponuky?Okrem metodologických rozdielov, Chicágska škola má jeden veľký praktický nedostatok: zanedbáva teóriu kapitálu. Konkrétne, mnoho stúpencov Miltona Friedmana si myslí, že Fed si 'robí svoju prácu', kým CPI nerastie príliš rýchlo.
Ludwig von Mises a Friedrich Hayek už pred mnohými rokmi vysvetlili, že toto 'pravidlo stabilizácie [spotrebiteľských] cien' vedie ku katastrofe. Ako poukázal Murray Rothbard, bublina akciového trhu na konci 20-tych rokov 20. storočia - nafúknutá politikou Fedu – skutočne nebola sprevádzaná nekontrolovateľnou infláciou spotrebiteľských cien.
Podobný vývoj sme zažili nedávno, počas realitnej bubliny. Mnoho prominentných ekonómov Chicágskej školy si myslelo, že všetko je v poriadku. Koniec koncov, Bushova administratíva (mierne) znížila daňové sadzby, a hoci až príliš navýšila výdavky, sotva by to mohlo zasiať minidepresiu. Taktiež je pravda, že Fannie Mae, Freddie Mac, a ďalšie vládne stimuly tlačili banky do poskytovania rizikových úverov, ale nespomínam si na žiadneho ekonóma Chicágskej školy, ktorý by pred krízou povedal, že to spôsobí devastáciu ekonomiky.
Na druhej strane, mnoho akademikov a investorov, ktorí sa odvolávali na rakúsku teóriu hospodárskych cyklov, diagnostikovalo bubliny na trhu nehnuteľností. Celkom správne porozumeli, že rozhodnutie Fedu pod Greenspanovym vedením stlačiť úrokové sadzby až na neuveriteľné minimá by mohlo narušiť kapitálovú štruktúru ekonomiky (na reguláciu ktorej, koniec koncov, podľa rakúskej ekonómie, slúži trhová úroková miera). Umelo nízke úrokové sadzby môžu viesť k euforickému boomu, ale ten nevyhnutne vystrieda pád.
Paul Krugman má pravdu, keď hovorí, že mnohí zo súčasných kritikov keynesiánskej politiky boli úplne zaskočení prepadom na trhu nehnuteľností. Naproti tomu, niektorí ekonómovia vládnych zásahov (napr. Nouriel Roubini) prišili v priamom prenose s prekvapivo presnými predpoveďami toho, ako krehká bola ekonomika.
Záver
Republikánski konzervatívci sa tradične spájali s Chicágskou školou. Ale ak majú na výber len medzi týmto prístupom - najmä v jeho najextrémnejšej podobe racionálnych očakávaní- a pohľadom na svet Roubiniho alebo Krugmana, konzervatívci nedokážu vysvetliť mohutné pády, čo je pomerne vážny nedostatok. Žiadna škola ekonomického myslenia nie je dokonalá, ja osobne som sa o medzinárodnom obchode dozvedel viac z práce Arthura Laffera, ako od rakušanov. Ale pokiaľ ide o vysvetlenie hospodárskeho cyklu - a rozoznanie nebezpečenstva Bernankeho konania - obraciam sa na rakušanov.
Pôvodný článok nájdete tu.