Ilúzia prerozdeľovania bohatstva

Mises.cz: 12. září 2011, Mises.org (přidal Peter), komentářů: 2

Čítanie knihy Mises: Posledný rytier liberalizmu je úžasnou cestou do histórie rakúskej ekonómie. Guido Hulsmann nás vynikajúcim spôsobom uvádza do ekonomických problémov, ktoré trápili Misesa a jeho súčasníkov, čím sa tieto témy stávajú oveľa čitateľnejšími, než by si človek dokázal predstaviť. Niektoré z týchto tém aj po viac ako 100 rokoch od počiatočných diskusií stále provokujú našu myseľ.

V kapitole 11 vidíme, ako Mises adresuje problematiku majetných verzus bezmajetných. Konkrétne rozlišoval medzi kapitálom a spotrebiteľskými statkami. Spotrebiteľské statky znamenajú veľký prínos len pre jednu osobu v danom čase. Človeku prináša úžitok konkrétne tričko, kým ho nosí. Kapitálové statky prinášajú prospech hromade spotrebiteľov naraz. Prečo potom tá fixácia marxistov na štátne vlastníctvo elektrárne, keď jej spotrebiteľom sa dostáva elektrina? Mises poznamenáva, že zákazník nemusí vlastniť elektráreň na to, aby mal elektrinu.

Berúc toto na vedomie, ako by sa zmenilo tradičné vnímanie rozdeľovania bohatstva, ak by sme z tejto problematiky vylúčili kapitálové statky? V USA vlastní 1% populácie 38% bohatstva (k r. 2001). Koľko z týchto 38% však ostáva tomuto 1%, ak nerátame kapitálové statky? Veľmi pravdepodobne je 95% ich bohatstva viazaného v právach na kapitálové statky. Rozdelenie spotrebiteľského bohatstva je teda oveľa tesnejšie, než si predstavujú akademici. Každý má prístup k tečúcej vode, telefónom, zemiakovým lupienkom a televízii. To je to, čo sa počíta pri životnej úrovni.

Mises nám pomáha uvedomiť si, že myšlienka dosiahnutia rovnosti prostredníctvom prerozdeľovania bohatsva je čistá ilúzia. Nemôžete prerozdeliť spotrebiteľské statky; ako môžu milióny žien nosiť jeden a ten istý kožuch, tie isté kráľovské šperky alebo tie isté topánky, ktoré ležia v šatníku Imeldy Marco? Ako sa môžu milióny mužov zmestiť do vane Hugha Hefnera? Nie je možné rozdeliť bocheň chleba nekonečnému počtu úst.

Tak isto nemôžete rozsekať na kusy a rozdeliť medzi ľuďí kuchynskú rúru – a zachovať pritom jej funkčnosť. Musíte rešpektovať nevyhnutnosť celistvosti všetkých kapitálových statkov na to, aby mohli fungovať. Aby sme dosiahli rovnosť, musela by byť elektráreň rozložená na atómy a prerozdelená medzi prosebníkov.

Zo samotnej podstaty nemôžu byť kapitálové statky prerozdelené medzi ľudí v žiadnom zmysle, ktorý by viedol k rovnosti a bohatstvu. Prerozdeľovanie bohatstva, ak ho máme brať vážne, nevyhnutne znamená úplné a naprosté zničenie bohatstva. Socializmus je nihilizmus, ničenie hodnôt.

Komunisti nikdy nerozdeľovali bohatstvo rovnomerne. Vyplýva to z prirodzenej podstaty bohatstva. Keďže bohatstvo nie je možné ďalej rozdeliť masám (je možné deliť len práva na bohatstvo), odnímali bohatstvo pôvodným vlastníkom pre ich vlastné záujmové skupiny. Všetci ostatní hladovali. Takýmto spôsobom si bohatstvo zachováva svoju celistvosť, keď je odňaté pôvodnému vlastníkovi. Socialisti nebojujú o vzduch; bojujú o konkrétnu rádiostanicu, konkrétnu tlačiareň peňazí, konkrétne tanky alebo konkrétny kus stuchnutého mäsa. Prerozdeľovanie bohatstva je čistý zločin, ktorý je po odňatí nasledovaný ďalšími zločinmi, ako vlci, ktorí sa bijú o zdochlinu alebo gangstri so svojimi komplicmi.

A napriek tomu si stovky miliónov ľudí myslelo, že prerozdeľovanie bohatstva povedie k osobnému zisku. Obamove prerozdeľovanie bohatstva prinieslo ekonomickú deštrukciu. Čo si títo ľudia predstavovali, keď Obama mával červenou vlajkou a lákal stádo na predstavu rozdávania bohatstva? Mohli si uvedomiť, že nebude existovať žiadne bohatstvo, aj keby bolo toto bohatstvo násilým odňaté a starostlivo prerozdelené – a keby si to boli uvedomili, vysmiali by Obamu z pódia. Rozdiel medzi tým, či je Obama uctievaný alebo vyhodený zo salónu, spočíva v poučení voličov o podstate týchto Misesovych myšlienok.

Mises pri debate o prerozdeľovaní rozlišoval kapitálové statky a spotrebiteľské statky; toto preniknutie do podstaty veci má pre nás v dnešnej dobe veľkú hodnotu. Debata o nemožnosti kalkulácií v socializme je dávno za nami, ale predstava, že bohatstvo môže byť prerozdelené a pritom ďalej existovať, nie je stále uznaná za protirečenie. Rozmazávanie bohatstva ho ničí.

Prerozdeľovanie bohatstva je oxymoron. Tento fakt premieňa hnací motor štátu blahobytu na popol. Štát blahobytu je naprostým ničiteľom od hlavy až po päty.

Kapitalizmus prináša širšie vlastníctvo výrobných prostriedkov, pretože súkromné vlastníctvo kladie na prvé miesto. Jedine v kapitalistickej ekonomike, kde práva môžu byť rozdelené na podiely a slobodne vymienané (obchodované), môže širšie vlastníctvo kapitálových statkov udržať ich vlastnosť bohatstva. Ľudia v ňom dobrovoľne predávajú vlastníctvo; nový vlastník získava nárok na kapitálové statky. Umožňuje to konkrétny mechanizmus kapitalizmu. V kapitalizme si môže takmer každý kúpiť podiel na prostriedkoch výroby. Nikto nemusí zomrieť. Nepretečie ani kvapka krvi.

Kde v socializme si môže roľník nárokovať na svoju časť verejných škôl, pošty alebo väzníc? Neexistuje tu podobný mechanizmus, ktorý by predstavoval vaše vlastníctvo znárodnenej továrne na mlieko, automobilky, uholnej bane, banky alebo národného parku – a veľa z bane alebo továrne nezostane potom, čo je znárodnená alebo vypálená.

Odoberte právo na súkromný majetok a bohatstvo sa vytratí. Vrátime sa k pustošeniu vzácnych statkov a vzájomne zaručovanej biede. To je to, čo sa snaží dosiahnuť Obama a tí, čo bojujú proti slobodnému trhu. Znárodnené zdravotníctvo znamená zdravotníctvo v zmysle „jeden národ, jedna ihla“.

Oni neveria ilúzii, že prerozdelenie bohatstva prináša rovnosť výsledkov. Chcú, aby ste jej uverili vy!

Pôvodný článok nájdete tu.