Skoncovanie s tyraniou bez násilia

Mises.cz: 30. října 2011, Murray N. Rothbard (přidal Juraj Šeffer), komentářů: 17

Na Étienne de La Boétie sa často spomína ako na najlepšieho a najbližšieho priateľa eminentného esejistu Michela de Montaigne, v jednom z najpozoruhodnejších priateľstiev histórie. Ale skôr by sme si ho mali, tak ako aj niektorí historici, zapamätať nielen ako jedného z kľúčových politických filozofov a zakladateľa modernej politickej filozofie vo Francúzsku ale aj pre jeho nadčasové teoretické poznatky.

Étienne de La Boétie sa narodil v Sarlat v roku 1530, v regióne Périgord, juhozápadnom Francúzsku, v aristokratickej rodine. Jeho otec bol kráľovský úradník regiónu Périgord a jeho matka bola sestrou prezidenta Bordeaux Parlement (právnické združenie). Stal sa sirotou v skorom veku. Bol vychovaný jeho strýkom a menovcom, ktorý bol vikárom v Bouilbonnas. Étienne dostal jeho právnický diplom Univerzity v Orléans v roku 1553. Jeho schopnosti mu umožnili získať kráľovské vymenovanie Bordeaux Parlement  nasledujúci rok, napriek tomu že bol pod hranicou minimálneho veku. Tam prežil významnú kariéru ako sudca a diplomatický vyjednávač, až do svojej predčasnej smrti v roku 1563, vo veku tridsaťdva rokov. La Boétie bol tiež významným básnikom a humanistom, prekladal Xenofóna a Plutarcha, a bol úzko spojený s poprednými mladými básnikmi zo skupiny Pleiade, vrátane Pierre Ronsard, Jean Dorat a Jean-Antoine de Baif.

Počas jeho štúdia práva v Orléans, Étienne napísal jeho krátku ale iskrivú, hlbokú a radikálnu Rozpravu o dobrovoľnom otroctve (Discours de la Servitude Volontaire). Dielo cirkulovalo vo forme rukopisu a nebolo nikdy publikované samotným autorom. Môžeme iba špekulovať, že radikálne názory tejto rozpravy boli dôvodom na to aby Étienne toto dielo nikdy nepublikoval. Dosiahlo však značného ohlasu v intelektuálnych kruhoch Périgordian.

V jeho abstraktnom a univerzálnom uvažovaní, vytváraní skutočnej politickej filozofie a jeho častých odkazoch na klasickú antiku, La Boétie nasledoval metódu renesančných spisovateľov, menovite Niccola Machiavelliho. Bol tam však jeden dôležitý rozdiel: zatiaľ čo sa Machiavelli snažil poúčať Princa v jeho snahe o upevnenie jeho vlády, La Boétie rozoberal spôsoby ako ho zvhrnúť a tak zabezpečiť slobodu jednotlivca. Emile Brehier preto poukazuje na rozdiel medzi cynickým realizmom Machiavelliho a "právnym idealizmom" Étienne de La Boétie. Jeho koncentrácia na abstraktné uvažovanie a univerzálne práva jednotlivca v skutočnosti predznamenala politické uvažovanie 19. storočia. Ako napísal J. W. Allen, Rozprava bola "esej o prirodzenej slobode, rovnosti a bratstve ľudí." Esej "dala všeobecnú podporu Huguenotským pamfletárom svojím lipnutím na prirodzených zákonoch a právach ktoré odobrujú odpor voči tyranii vlády." Ale ako Allen poznamenal, samotný jazyk univerzálnych prirodzených práv "nemal žiadny Huguenotský zmysel. V skutočnosti nemal v tom čase žiadny zmysel, hoci, jedného dňa sa tak môže stať." Alebo ako to Harold Laski jasne podal: "Zmysel populárneho práva, tak ako ho priateľ Montaigneho podáva, je naozaj tak vzdialený svojej dobe ako anarchizmus Herberta Spencera vo veku plného zásahov štátu.

Rozprava o dobrovoľnom otroctve je prehľadne a zrozumiteľne štruktúrovaná okolo jediného axiómu, vnímavého pohľadu na povahu tyranie, ale implicitne aj štátneho aparátu samotného. Mnoho stredovekých spisovateľov útočilo na tyraniu, ale La Boétie sa obzvlášť ponoril do jej podstaty, a najmä podstaty vlády štátu. Týmto základným poznatkom bol fakt že každá tyrania musí byť nevyhnutne upevnená všeobecnou akceptáciou verejnosti. V skratke, časť ľudí samotných sa, z nejakej príčiny, podrobí vlastnému zotročeniu. Keby to tak nebolo, žiadna tyrania, a teda žiadna vláda, by dlhodobo nevydržala. A teda vláda nemusí byť všeobecne zvolená aby mala podporu verejnosti; pretože podpora verejnosti je podstatou každej vlády ktorá je schopná sa udržať pri moci, vrátane tých najopresívnejších tyranií. Tyran je len jedna osoba, a môže len ťažko prinútiť poslušnosť inej osoby, o to menej celej krajiny, ak väčšina týchto poddaných vedome nedá k tomu súhlas.

Toto sa stáva centrálnym problémom politickej teórie La Boétie: prečo ľudia súhlasia s ich vlastným zotročením? La Boétie poukazuje na to čo je, resp. by malo byť, centrálnym problémom politickej filozofie: záhada občianskej poslušnosti. Prečo ľudia na všetkých miestach a v každom čase poslúchajú príkazy vlády ktorá je vždy tvorená menšinou v rámci celej spoločnosti? Pre La Boétie je úkaz všeobecného súhlasu s despotizmom záhadný a desivý:

Chcel by som pochopiť ako to že tak veľa ľudí, tak veľa dedín, miest, národov, občas trpí pod tyranom ktorý nemá žiadnu inú moc okrem tej ktorú mu oni dajú; ktorý im je schopný ublížiť iba to takej miery do akej mu to oni sami dovolia; ktorý by im nemohol nijako ublížiť ak by sa rozhodli mu oponovať. Rozhodne pozoruhodná situácia! No napriek tomu je toto také bežné že jeden musí smútiť a nečudovať sa nad pohľadom na milióny ľudí slúžiacich v úbohosti, s krkmi pod jarmami, bez toho aby boli nútení väčším počtom ako sú oni...

A táto poslušnosť musí byť na základe vedomého súhlasu a nie iba strachu:

Mali by sme nazvať takéto podrobenie sa vládcovi zbabelstvom? ... Keď stovka, či tisícka ľudí, trpí rozmary jediného muža, nemali by sme hovoriť o tom že im chýba nie odvaha ale túžba proti nemu povstať, a že takýto prístup indikuje ľahostajnosť a nie zbabelosť? Keď nie stovka či  tisícka ľudí ale stovka provincií, tisíce miest, milión ľudí, odmieta napadnúť jediného muža ktorého najmilšie zaobchádzanie je nevoľníctvo a otroctvo, čím by sme to mali nazvať? Je to zbabelstvo? ... Keď tisíce, milióny ľudí, tisíce miest, zlyhajú v obrane seba samých proti dominancia jedného človeka, toto nemôžeme nazvať zbabelstvom pretože zbabelstvo neklesá do takej hĺbky ... Čo za ohavné zlo je to potom keď to ani nemôžeme nazvať zbabelstvom, zlo pre ktoré neexistuje slovo ktoré by ho dostatočne opísalo?

Potom ako zhodnotil že každá tyrania závisí od súhlasu verejnosti, La Boétie výrečne uzatvára že "očividne nie je potrebné bojovať proti tyranovi, pretože je automaticky porazený ak sa krajina rozhodne nesúhlasiť s vlastným otroctvom." Tyrani nemusia byť vyvlastnení silou; stačí aby im verejnosť odoprela ďalšiu ponuku peňazí a zdrojov. Čím viac niekto prispieva tyranom, La Boétie poznamenáva, tým sa stávajú silnejšími. Ale ak ich "ľudia jednoducho neposlúchnu," stanú sa "nesplnenými a ničím." La Boétie potom nabáda "chudobných, úbohých a hlúpych ľudí" aby odvrhli ich reťaze prostredníctvom odmietnutia ďalšieho zásobovania tyrana prostriedkami ich vlastného utláčania. Na to aby vás zničil, tyran v skutočnosti nemá nič viac ako moc ktorú mu vy sami udelíte. Kde získal dostatok očí na to aby vás špehoval ak nie od vás samotných? Ako môže mať toľko zbraní s ktorými vás poráža ak si ich nepožičia od vás? Ako môže mať nad vami akúkoľvek moc ak nie prostredníctvom vás samých? Ako by sa vôbec opovážil napadnúť vás bez vašej spolupráce?

Stredovekou tradíciou bolo zavraždenie tyrana ktorý porušil boží zákon, ale doktrína La Boétie, hoci nenásilná, bola v hlbšom zmysle oveľa radikálnejšia. Pretože zatiaľ čo atentát na tyrana bol izolovaným konaním jednotlivca v rámci existujúceho politického systému, masová občianska neposlušnosť je priamym aktom veľkej skupiny ľudí a preto oveľa revolučnejšia v snahe o zmenu systému ako takého. Je taktiež viac elegantná a hlboká v teoretickom poňatí, plynúca priamo z poznatkov La Boétie o tom že moc nevyhnutne závisí od súhlasu verejnosti; odstránenie moci je teda možné dosiahnuť odopretím súhlasu.

Na volanie po masovej občianskej neposlušnosti nadviazal jeden z viac radikálnejších Huguenotských pamfletárov, La France Turquie (1575), ktorý propagoval združenie miest a obcí v snahe odmietnutia platby daní štátu. Ale nie je prekvapujúce že medzi najväčších nadšencov občianskej neposlušnosti patrili anarchistickí myslitelia, ktorí jednoducho rozšírili La Boétie analýzu a jeho závery o vláde tyranie na akúkoľvek vládu (štátu). Významnými z pomedzi anarchistických obhajcov nenásilného odporu boli Thoreau, Tolstoy, a Benjamin R. Tucker, všetci z 19. storočia, a všetci, neprekvapujúco, členovia nenásilnej vetvy anarchistov. Tolstoj v snahe predstaviť jeho nenásilný anarchizmus použil dlhšiu pasáž z Rozpravy ako ústredný bod jeho argumentu. Okrem toho, vedúci nemecký anarchista skorého 20. storočia Gustav Landauer, po tom ako sa priklonil na stranu pacifického prístupu, spravil zo zhrnutia Rozpravy o dobrovoľnom otroctve centrálny pilier jeho anarchistického diela, Die Revolution (1919). Významný holandský pacifista-anarchista 20. storočia, Barthelemy de Ligt, nielenže venoval niekoľko strán jeho Conquest of Violence (Dobytie násilia) diskusii a chvále Rozpravy La Boétie, ale ju aj preložil do holandštiny v roku 1933.

La Boétie poukazuje na to že nastolenie tyranie je najťažšie na začiatku. Ak si môžu ľudia vybrať, zvyčajne si vyberú slobodu oproti otroctvu: "Nie je pochýb o tom že by si radšej vybrali možnosť riadiť sa rozumom ako podrobenie sa rozmarom jediného človeka." Možnou výnimkou bola dobrovoľná voľba Izraelitov imitovať ostatné národy a zvoliť si kráľa (Saul). Okrem tohto prípadu môže byť tyrania počiatočne nastolená iba dobytím alebo podvodom. Dobytie môže byť prevedené buď cudzou armádou alebo vnútorným prevratom. Podvod nastáva v prípadoch keď si ľudia počas vojnových udalostí zvolia niektoré osoby ako diktátorov a takto poskytnú príležitosť týmto jednotlivcom aby sa zmocnili vlády nad verejnosťou. Akonáhle je začatá, udržanie si tyranie je možné a upevnené zákernými mukami zvyku keď si ľudia navyknú na ich vlastné zotročenie.

A takto zvyk premôže prirodzenú snahu ľudí o slobodu, pretože prirodzené nadanie, nech je akokoľvek dobré, sa rozptýli pokiaľ nie je podporované, kdežto prostredie nás tvaruje svojím vlastným spôsobom, nehľadiac na dary prírody. A preto tí ktorí sa narodili v otroctve by mali byť ľutovaní a malo by im byť odpustené, "pretože oni nevideli ani len tieň slobody, a tým že ju nepoznajú nie sú ani schopní rozpoznať to zlo ktoré prežívajú v ich otroctve..." Zatiaľ čo "je to naozaj v prirodzenosti človeka byť slobodným a želať si ním byť," no napriek tomu "sa zvyk stáva prvou príčinou pre dobrovoľné otroctvo." Ľudia

si zvyknú na myšlienku že boli vždy utláčaní, že ich otcovia žili tak isto; budú si myslieť že sú povinní trpieť toto zlo a budú presviedčať samých seba príkladom a imitáciou ostatných, a nakoniec obdaria tých ktorí ich im rozkazujú vlastníckymi právami založenými na myšlienke že to tak vždy bolo.

Súhlas je aktívne podporovaný a vytváraný vládcami; a toto je ďalší dôležitý dôvod pre vytrvalosť v občianskej neposlušnosti. Vládcovia využívajú rôzne nástroje na navodenie súhlasu verejnosti. Jednou z metód je poskytnutie hier masám, so zábavnými rozptýleniami:

Hry, frašky, výstavy, gladiátori, divné šelmy, medaily, obrázky a iné opiáty, tieto boli pre antických ľudí návnadou smerom k otroctvu, cenou slobody, nástrojmi ich zotročenia. Antickí vládcovia týmito praktikami a lákadlami tak bravúrne ukolísali ich poddaných do jariem, že ohromení ľudia, fascinovaní zábavou a márnymi radovánkami pred ich očami, sa naučili podriadenosti tak naivne, no nie úctyhodne, ako sa malé deti učia pozeraním knižiek s obrázkami.

Ďalšia z metód ako navodiť súhlas je čisto ideologická: oklamanie más v tom že vládca-tyran je múdry, spravodlivý a dobročinný. La Boétie pripomína ako Rímsky vládcovia prevzali titul Tribune of the People (rečník ľudí) pretože sa tento koncept stal populárny medzi verejnosťou ako spôsob ochrany ich slobody. A preto sa despotizmus schováva v podobe liberalizmu. La Boétie dodáva že v dnešnej dobe prezentujú vládcovia viac sofistikovaný spôsob propagandy, "nikdy sa neodhodlajú na nespravodlivú politiku, hoci aj dôležitú, bez toho aby najskôr ponúkli pekný prejav o verejnom blahe a spoločnom dobre."

Pekná ideológia, mysterióznosť, hry; okrem týchto čisto propagandistických nástrojov vládcovia využívajú aj ďalší na získanie súhlasu ich poddaných: kupujú si ich materiálnymi výhodami, chlebom a hrami. Distribúcia takejto štedrosti medzi ľudí je metóda, veľmi prefíkaná, ako presvedčiť ľudí že majú z vlády tyrana úžitok. Neuvedomujú si, že v skutočnosti dostávajú iba malú časť z bohatstva ktoré im vládcovia ukradli.

Tu La Boétie dopĺňa túto analýzu o kupovaní si súhlasu verejnosti ďalším skutočne originálnym príspevkom ktorý profesor Lewis považuje za jeden z najnezvyčajnejších a najdôležitejších vlastností jeho teórie. Tým je založenie hierarchie podriadených spojencov, lojálnej bandy sluhov, Pretoriánov a byrokratov. La Boétie považuje tento faktor za "hnací motív a tajomstvo nadvlády, podpory a vzniku tyranie." Jedná sa o veľkú časť spoločnosti ktorá nie je zavádzaná občasnými a zanedbateľnými darmi od štátu. Sú to jedinci ktorí získavajú pekný a dlhodobý príjem z výnosov despotizmu. A preto ich podiel v despotizme nezávisí od ilúzie, zvyku či záhadnosti; ich podiel je príliš veľký a príliš reálny. Preto je vytvorená a udržiavaná hierarchia prerozdeľovania nakradnutého: piati či šiesti jednotlivci sú hlavnými poradcami a príjemcovia priazne kráľa. Títo šiesti podobným spôsobom udržiavajú ďalších šesť stoviek "ktorí pod nimi profitujú," a tých šesťsto si "udržiava pod nimi šesť tisíc ktorých povyšujú v hodnosti, zverujú vládu nad provinciami či riadenie financií tak aby im slúžili ako nástroje lakomosti a krutosti, vykonávajúc rozkazy v správnom čase a spôsobujúc takú pohromu že by neprežili keby neboli pod ochranou tých šiestich stoviek..."

Takto sa sa vytvorí pyramída ktorá prenikne celým spektrom spoločnosti, až kým "státisíce, ba dokonca milióny, lipnú na tyranovi touto niťou ku ktorej sú pripútaní." Stručne,

keď sa dosiahne bod, pomocou veľkých či malých priazní, keď je možno dosiahnuť veľké či malé zisky pomocou tyrana, nájde sa takmer toľko ľudí ktorí považujú tyraniu za výhodnú, koľko sa nájde tých pre ktorých by mala byť sloboda žiadúca...Kedykoľvek spraví vládca zo seba diktátora, všetka špina národa ... všetci tí ktorí sú skorumpovaní horiacou ambíciou čí mimoriadnym lakomstvom, všetci títo sa zhromaždia okolo diktátora, podporia ho, aby získali podiel na koristi a aby sa stali bezvýznamnými šéfmi v područí veľkého tyrana.

Ako konkrétne možno tyraniu zvrhnúť ak je zabudovaná do spoločnosti silou zvyku, privilégií a propagandy? Ako možno dostať ľudí do bodu kedy sa rozhodnú odoprieť súhlas? La Boétie poukazuje na to že nie všetci ľudia budú oklamaní či stiahnutí silou zvyku. Vždy existuje vnímavejšia elita ktorá rozumie skutočnej situácii; "vždy existuje zopár ľudí, ktorí boli viac obdarení ako iní, ktorí cítia ťažobu jarma a nie sú schopní zabrániť sebe samým v snahe odhodiť ho." Toto sú ľudia ktorí majú v kontraste s "tupou masou" jasné a prezieravé myslenie, a "ďalej ho rozširujú prostredníctvom štúdia." Takíto ľudia sa nikdy úplne nevytratia zo sveta: "Aj keby sa sloboda úplne vytratila z povrchu zemského, takíto ľudia by ju vymysleli."

Tyrani sa často snažia potlačiť vzdelávanie v ich oblasti kvôli hrozbe ktorí títo vzdelaní ľudia reprezentujú. A týmto spôsobom sa tí "ktorí zachovávajú ich lásku ku slobode stávajú neefektivnými pretože koľkokoľvek ich je, navzájom sa nepoznajú; rukou tyrana stratili slobodu konania, vyjadrovania a takmer myslenia; sú sami v ich snahe." Očividnou úlohou tejto bystrej a statočnej elity je formovanie predvoja revolučného hnutia proti despotovi. Pomocou procesu vzdelávania verejnosti o pravde, prinavrátia ľudom poznatky o výhodách slobody a mýtoch a ilúziách štátu.

Hoci to explicitne nespomína, zdá sa že La Boétie tvrdí, že rozšírenie učenia medzi verejnosťou nielenže spôsobí odoprenie súhlasu verejnosti vládcovi, ale takisto pomôže ku ideologickému rozdeleniu nespokojnej privilegovanej byrokracie.

Rozprava o dobrovoľnom otroctve má dôležitý význam pre dnešného čitateľa - význam ktorý je väčší ako pôžitok z čítania skvelej a významnej práce v oblasti politickej filozofie, alebo pre libertariána, z čítania prvej libertariánskeho politického filozofa Západného sveta. Pretože La Boétie píše ostro o závažnom probléme ktorému čelia všetci libertariáni, všetci odporci despotizmu: problém stratégie. Čeliac devastujúcu a zdanlivo ohromujúcu silu moderného štátu, ako možno dosiahnuť slobodný a úplne odlišný svet? Ako sa vôbec môžeme dostať odtiaľ sem, zo sveta tyranie do sveta slobody? Presne vďaka jeho abstraktnej a nadčasovej metodológie, La Boétie ponúka významné poznatky v tejto oblasti.

V prvom rade, poznatok že existencia štátu, akokoľvek nemilosrdného či despotického, spočíva v dlhodobom horizonte na súhlase väčšiny verejnosti, nebol ešte vzatý na vedomie intelektuálmi ktorí oponujú despotizmu štátu. Všimnite si napríklad ako mnohí antikomunisti píšu o vláde komunistov ako keby to bol teror nastolený výhradne z vrchu nad nahnevanou a nespokojnou masou ľudí. Veľa z chýb americkej zahraničnej politiky pochádza z myšlienky že väčšina ľudí krajiny nemôže nikdy prijať a veriť myšlienkam komunizmu, ktorý musí byť preto nastolený malou skupinou ľudí či vonkajšími agentmi už existujúcich komunistických krajín. V modernom politickom myslení to bol jedine Ludwig von Mises ktorý dostatočne zdôraznil fakt že každá vláda závisí od súhlasu väčšiny.

Kedže je despotická vláda v protiklade so záujmami väčšiny populácie, ako teda vzniká tento súhlas? La Boétie poukazuje na to že tento súhlas je vytvorený do značnej miery propagandou vládcov a ich intelektuálnych obrancov. Nástroje - chlieb a hry, ideologická mystifikácia - sú také isté ako v časoch La Boétie. Jediným rozdielom je počet špecializovaných intelektuálov v službách vládcov. A preto je primárnym cieľom oponentov modernej tyranie vzdelávanie: vzbudenie zájmu verejnosti, demystifikovanie a znesvätenie štátneho aparátu. La Boétie analýza významu procesu vytvárania súhlasu verejnosti, úlohy byrokratov a iných ekonomických skupín ktoré benefitujú prostredníctvom štátu, zvýrazňuje ďalší závažný problém ktorý mnohí súčasní oponenti etatizmu opomínajú: úlohou stratégie nie je iba oboznamovanie verejnosti so zlyhaniami vlády. Pretože mnoho z toho čo štát vykonáva nie je zlyhaním z ich uhľa pohľadu, ale spôsob ako upevniť moc, vplyv a príjem. Musíme si uvedomiť, že čelíme mohutnému nástroju sily a ekonomického vykorisťovania, a preto by malo vzdelávanie verejnosti libertariánmi zahŕňať oboznámenie sa s týmto vykorisťovaním, ekonomickými záujmovými skupinami a intelektuálmi ktorí benefitujú vládou štátu. Oponenti zásahov štátu sa obmedzovaním na analýzu údajných intelektuálnych "chýb" stali neefektívnymi. Pretože prinajmenšom, namierili svoju proti-propagandu na verejnosť ktorá nie je schopná či ochotná nasledovať komplexnú analýzu chýb a ktorá môže byť preto ľahko "dobehnutá" expertmi štátu. Títo experti musia byť takisto znesvätení. A opäť, La Boétie zdôrazňuje potrebnosť takéhoto znesvätenia.

Libertariánsky teoretik Lysander Spooner píšuc viac ako štyristo rokov po smrti La Boétie, navrhol podobný názor v tom,  že sa zástancovia vlády skladajú takmer výhradne z "hlupákov" a "darebákov":

Údajní zástancovia ústavy, tak ako údajní zástancovia väčšiny iných vlád, sa skladajú z troch tried: 1. Darebáci, početná a aktívna trieda ktorá vidí vo vláde nástroj ktorý možno využiť k ich vlastnému vzrastu či bohatstvu. 2. Hlupák - bez pochyby veľká trieda - každý z nich ktorému je udelený jeden hlas z miliónov v rozhodovaní o tom čo môže robiť so svojím vlastným telom a jeho majetkom, a pretože je mu povolené mať hlas v kradnutí, zotročovaní a vraždení iných tak ako oni majú hlas v kradnutí, zotročovaní a vraždení jeho samotného, je dostatočne hlúpy aby si myslel že je "slobodný človek," "vládca"; že toto je "slobodná vláda"; "vláda s rovnakými právami," "najlepšia vláda na svete," a podobné absurdnosti. 3. Trieda ktorá oceňuje určité zlo ktoré vláda koná, ale nevie ako sa ho zbaviť alebo sa o to nesnaží pretože nemieni obetovať vlastné záujmy aby sa seriózne a rýchlo zapojila do snahy o zmenu.

La Boétie tiež naráža na potrebu nájdenia a podporovania nespokojných častí štátneho aparátu, a ich stimulovanie ku oddeleniu sa a podporeniu opozície despotizmu. Zatiaľ čo tento prístup môže len ťažko hrať hlavnú rolu v libertariánskom hnutí, všetky úspešné hnutia proti tyranii štátu v minulosti využili túto nespokojnosť a vnútorný konflikt, najmä v poslednom štádiu vývoja.

La Boétie bol tiež prvým teoretikom ktorý presunul svoju pozornosť z prízvukovania dôležitosti súhlasu verejnosti na strategický význam odmietnutia takéhoto súhlasu a následné zničenie tyranie. Je ťažké odhadnúť aká praktická je takáto taktika, hlavne preto že bola zriedkavo použitá. Ale napríklad taktika masového odmietnutia platenie daní sa dnes v Spojených štátoch stupňuje, hoci iba v sporadickej forme. V decembri 1974 odmietli obyvatelia mesta Willimantic v Connecticut mestský rozpočet trikrát počas verejného zhromaždenia. Vynútili tak zníženie daní o 9 percent.

V rámci inej témy, La Boétie ponúka nádejnú myšlienku ohľadne budúcnosti slobodnej spoločnosti. Poukazuje na to, že keď verejnosť prežíva tyraniu po dlhý čas, zvykne si na ňu a ťažko pomyslí na možnosť  existencie iného typu spoločnosti. Toto však znamená že ak bude despotizmus štátu odstránený, bolo by veľmi ťažké sa k nemu vrátiť. Sila zvyku ktorá ho chránila by bola preč a etatizmus by bol vnímaný ako tyrania ktorou v skutočnosti je. Ak by vznikla slobodná spoločnosť, jej šanca na prežitie by bola preto vynikajúca.

Pôvodný článok: Ending Tyranny Without Violence