Vlastníctvo, skvelé riešenie problémov (1/2)

Mises.cz: 06. července 2011, Mises.org (přidal Peter), komentářů: 3

[Tento článok je upraveným výňatkom 6. kapitoly z knihy Trh za slobodu (Market for Liberty)]

Väčšina spoločenských problémov, ktoré trápia národných lídrov, by mohla byť celkom jednoducho vyriešená navýšením množstva a druhov vlastníctva. Prinieslo by to tiež rovnako dôležité všeobecné rozpoznanie, že vlastníctvo je a musí byť absolútne, nie len akési vládne povolenie na držbu a/alebo správu majetku pri dodržiavaní určitých právnych pravidiel a platení „nájomného“ vo forme dane z majetku. Ak si musí človek „prenajímať“ svoj vlastný majetok od štátu tým, že z tohto majetku platí daň, je mu znemožnené plne využívať svoje právo na vlastníctvo. Hoci je vlastníkom majetku, je mu vnútená pozícia nájomníka, kde štát je vlastník.

Dôkazom je, že ak človek nezaplatí dane, štát mu odoberie jeho majetok (aj keď je to jeho majetok a nie majetok štátu), tak ako by vlastník domu vyhodil nájomníka, ktorý nezaplatil nájomné. Podobne, ak sa musí človek podriaďovať zákonom, ktoré nariaďujú akým spôsobom môže využívať alebo udržiavať svoj majetok (alebo akémukoľvek inému nariadeniu okrem zákazu použitia majetku na iniciáciu násilia alebo podvodu voči ostatným), je mu znemožnené plne využívať svoje právo na vlastníctvo.

Keďže človek musí využívať svoj čas – ktorý je časťou jeho života – na získanie, využívanie a starostlivosť o majetok, má právo vlastniť a plne ovládať tento majetok, tak ako má právo plne vlastniť a ovládať svoj život (pokiaľ ho nepoužíva na donucovanie iného človeka). Akákoľvek forma dane z majetku alebo regulácia popiera právo jednotlivca na výlučné ovládanie svojho majetku a teda svojho života. Z tohto dôvodu je zdaňovanie a regulácia vlastníctva vždy nesprávna – zdaňovanie je krádež a regulácia pod hrozbou násilia je otroctvo.

V štátom kontrolovanej spoločnosti nie je povolené neobmedzené využívanie súkromného vlastníctva, keďže štát má moc zdaňovať, regulovať a niekedy dokonca vyvlastniť (pod zámienkou verejného záujmu) v podstate čokoľvek podľa svojej vôle. Okrem toho, nie je povolené vlastniť mnoho potencionálneho majetku. V slobodnej spoločnosti by bolo majetkom všetko, čo má určitú hodnotu a bolo by rozumne privlastnené, a toto vlastníctvo by bolo absolútne. (1)

Majetok je čokoľvek, čo niekto vlastní. Vlastníctvo je právo držať, využívať a/alebo vyradiť z užívania čokoľvek, na čo má človek morálne právo. Majetok môže byť nadobudnutý vyrobením, výmenou s ostatnými, darovaním alebo privlastnením si nikým nevlastnený statok. Privlastnenie si nikým nevlastnené statky je spôsob, akým bol pôvodne nadobudnutý všetok majetok.

Nikým nevlastnený vzácny statok sa nemôže stať niekoho majetkom len preto, že tento človek ústne (alebo písomne) vyjadrí svoj nárok. Ak by mohol, mohli by ste okamžite povedať „Privlastňujem si oceánske dno na celej planéte a celý povrch mesiaca“ a ak by ste boli prvý, kto vyjadril takýto nárok, boli by vaše. Očividne by to viedlo k zmätku, protichodným a nevynútiteľným nárokom.

Okrem ústneho nároku musí byť vykonaný nejaký čin, aby bol ustanovený skutočný základ tohto nároku. V prípade hnuteľných vecí to nie je problém. Čokoľvek, čo môže byť premiestnené buď rukou alebo strojom, môže nový vlastník jednoducho premiestniť a ohraničiť iným kusom svojho majetku – kufríkom, autom, domom alebo pozemkom. Prvý krát nárokovaná vec môže byť tiež určitým spôsobom označená, aby bolo zabezpečených ešte viac dôkazov vlastníctva (často sú používané meno vlastníka, iniciály alebo nejaký druh sériového čísla alebo symbol).

Nehnuteľné veci, ako napríklad vyrastený strom, priehrada alebo pozemok, predstavujú odlišnú situáciu. Všetky nehnuteľné veci môžu byť považované za kus zemského povrchu, keďže aj keď samotná vec nie je zemským povrchom, nemôže byť oddelená od zemského povrchu, na ktorom stojí. Keďže nehnuteľná vec nemôže byť premiestnená, musí byť na mieste označená ako majetok nového vlastníka. Pretože nehnuteľná vec vždy zaberá určité miesto na zemskom povrchu, táto časť zeme musí byť takisto označená.

Všetok zemský povrch je jeden súvislý celok (vrátane ostrovov, čo je zrejmé, ak si človek uvedomí fakt, že zem ponorená pod vodou môže byť tiež vlastnená). To znamená, že najdôležitejšie je vyznačenie hraníc. Môže to byť vykonané pomocou plotu, vyznačením značkami v určitom intervale alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý zanechá jednoznačný, viditeľný dôkaz vlastníctva pozemku. Samozrejme čím lepším spôsobom si človek vyznačí majetok, tým je menšia pravdepodobnosť, že príde do sporu s iným človekom robiacim si rovnaký nárok.

Sporné nároky by boli postavené pred súkromné rozhodcovské agentúry pre záväzné rozhodnutie. Keďže žiadny z odporcov by nebol schopný pozemok predať, prenajať, dokonca ani si byť istý jeho držbou, pokiaľ by bol jeho nárok predmetom sporu, obe strany by boli nútené priniesť túto záležitosť pred rozhodcu. Rozhodcovská agentúra na slobodnom trhu, ak by sa chcela udržať v odvetví, by musela prijať tak spravodlivé rozhodnutie, ako by to len bolo možné. Obaja odporcovia by potom boli primätí podriadiť sa rozhodnutiu sudcu, keďže človek, ktorý by sa zaviazal podriadiť sa rozhodnutiu sudcu a potom by porušil svoj záväzok, by sa ukázal ako nespoľahlivý a nikto by nebol ochotný riskovať s ním vstup do obchodných vzťahov.

Skutočnosť, že môžu vzniknúť sporné nároky a že budú musieť byť vyriešené pred nestrannými rozhodcami, poskytuje odpoveď na otázku, „Ako dobre musí byť označený majetok, aby naň človeku vznikol nárok?“ Očividne, ak chce nový majiteľ , aby bol jeho majetok v bezpečí, musí byť ohraničený (v prípade pozemku) a dostatočne jasne označený, aby ustanovil svoj nárok voči všetkým možným sporným nárokom. Predstavte si, že si dychtivý zlatokop nárokuje na štvorcovú míľu zeme v hornatom, husto zalesnenom území a vyznačí ho vztýčením 6 stôp vysokými značkami vo všetkých 4 rohoch. O šesť mesiacov neskôr by sem prišiel študent, ktorý hľadá súkromie tichého odpočinku a oplotil by si dva akre, z ktorých časť zasahuje do územia nárokovaného zlatokopom.

Ak by sa objavil takýto spor a táto záležitosť by bola postavená na posúdenie, rozhodcovia by s veľkou pravdepodobnosťou rozhodli v prospech študenta, aj keď svoj nárok vyjadril ako druhý. Celkom racionálne by mohlo byť prijaté rozhodnutie, že študent nemal ako vedieť o existencii štyroch značiek ukrytých v lese, a že teda „ohraničenie“ pozemku zlatokopom bolo nedostatočné na to, aby jednoznačne ustanovilo jeho nárok. Podobne by mohol človek pristáť na novej planéte, oplotiť si jednu štvorcovú míľu a potom si nárokovať, že keďže je planéta spojitý priestor, vlastní všetko územie na vonkajšej strane oplotenia (to znamená celú planéta okrem štvorcovej míle vymedzenej jeho oplotením). Zistil by však, že žiadna rozhodcovská agentúra by nerozhodla v prospech jeho nezmysleného nároku, ak by bol spochybnený skupinou kolonistov, ktorí pristáli neskôr na druhej strane planéty (ktorí by nemohli vedieť o jeho nároku).

Rôzne druhy nárokov by museli byť ustanovené rôznymi druhmi a stupňami ohraničenia a označenia a každý nárok by musel byť osobitne posúdený. Ale skutočnosť, že všetky rozporné nároky môžu byť predložené na posúdenie a že objektívnosť rozhodnutia by bola garantovaná konkurenciou na voľnom trhu by zaručovala maximálne možnú spravodlivosť, aká sa dá medzi ľuďmi dosiahnuť.

V slobodnej spoločnosti by neexistoval štát, ktorý by si vyhradzoval monopol na registráciu zločinov. Spoločnosti na slobodnom trhu by prevzali túto funkciu, keďže ide o predajnú službu. Tieto spoločnosti by viedli záznamy nárokov a pravdepodobne by ponúkali aj dodatočnú službu poistenia nárokov (službu, ktorú už dnes ponúkajú špecializované poisťovacie spoločnosti).

Poistenie nárokov ochraňuje poisteného proti strate vyplývajúcej z poškodenia majetku, ktorý kupuje (napríklad, ak by sa objavila dlho nezvestná neter zosnulého predošlého vlastníka a nárokovala by si na tento majetok v rámci dedičstva). Podstatne by to znížilo problém sporných nárokov, keďže poisťovacie spoločnosti by pravdepodobne nepoistili nárok bez toho, aby si ho najprv overili a zistili, či neexistuje spor. V slobodnej spoločnosti by poistenie nárokov mohlo taktiež ochraňovať poistenca proti strate majetku v dôsledku agresie alebo podvodu spáchanému voči nemu. V takomto prípade by s agresorom zaobchádzali rovnako ako s každým iným agresorom.

Pravdepodobne by existovalo veľké množstvo spoločností konkurujúcich na poli registrácie nárokov a poistenia, takže by bez pochyby vo vlastnom záujme prevádzkovali počítačový centrálny register nárokov rovnakým spôsobom, akým dnes ostatné agentúry evidujú nespočetné záznamy bonity klientov. Takýmto spôsobom by boli v rovnakom vzťahu spolupracujúcej konkurencie, ako sú súčasné poisťovacie spoločnosti.

Keďže by existovala konkurencia, spoločnosti poisťujúce nároky by museli byť extrémne opatrné pri udržiavaní si dobrého obchodného mena. Poctivý človek by neobetoval hodnotu svojho majetku registrovaním ho u spoločnosti, ktorá má reputáciu nečestného konania. Ak by využil pochybnú spoločnosť, ostatní jednotlivci a firmy by mali pochybnosti o platnosti jeho nároku a neboli by ochotní  kúpiť jeho majetok alebo mu naň požičať peniaze. Na úplne slobodnom trhu by spoločnosti zvyčajne konali poctivo, pretože by to bolo v ich záujme.

Staršia a oveľa rešpektovanejšia teória hovorí, že aby sa človek mohol stať vlastníkom dovtedy nevlastneného statku, musí „zmiešať svoju prácu s pozemkom“ (2). Táto teória však naráža na problémy, keď má vysvetliť, čo sa myslí pod „zmiešaním s prácou". Koľko práce je potrebné a aký druh?

Ak človek na svojom pozemku vykope veľkú jamu a potom ju naspäť zakope, môžeme povedať, že zmiešal svoju prácu s pozemkom? Alebo je nevyhnutné, aby tento pozemok ovplyvnil nejakými stálymi zmenami? Ak áno, ako stálymi? Bolo by vysadenie tulipánovej cibule na čistine dostatočné? Alebo by boli akceptovateľnejšie dlhotrvácne stromy?

Alebo je nevyhnutné, aby tento pozemok nejakým spôsobom ekonomicky zhodnotil? Ak áno, do akej miery a ako rýchlo? Bolo by dostatočné vysadiť malú záhradu v strede 500 akrovej parcely, alebo musí byť obrábaná celá parcela (alebo inak ekonomicky využívaná)?

Prišiel by človek o nárok na svoj pozemok, ak by musel počkať 10 mesiacov, než bude postavená železnica, aby mohol ekonomicky zhodnotiť tento pozemok? Čo ak by musel čakať 10 rokov? A čo v prípade naturalistu, ktorý by chcel zachovať pozemok taký, aký je, v jeho divokej podstate, aby mohol študovať jeho ekológiu?

Samozrejme, vykonanie viditeľných zmien na pozemku by určite pomohlo ustanoviť oveľa jednoznačnejší nárok človeka tým, že by poskytovalo dodatočné dôkazy o vlastníctve. Tiež je pravda, že bez akýchsi zmien môže byť využité len veľmi málo potencionálnej ekonomickej hodnoty väčšiny pozemkov (dokonca aj oblasť so scénickou divočinou musí mať cesty alebo pristávacie plochy pre helikoptéry alebo niečo iné, aby bola dostupná pre turistov, pred tým, než môže začať prinášať zisky). Ale zmiešanie práce človeka s pozemkom je príliš nejasne definovaný koncept a príliš arbitrárna požiadavka na to, aby slúžila ako kritérium vlastníctva.

Existujú námietky, že jednoduché označenie hranice novonárokovaného majetku by umožnilo pár ambicióznym ľuďom získať oveľa viac majetku, než sú schopní využiť. Je však ťažko pochopiteľné, čo je na tejto situácii také sporné.

Ak boli prvoprídenci dostatočne ambiciózni, rýchli a inteligentní na to, aby nadobudli tento majetok pred tým, než ktokoľvek iný, prečo by im malo byť zabránené zožať odmenu za tieto cnosti preto, aby zostal tento pozemok dostupný pre niekoho iného? A ak by bol veľký kus zeme nadobudnutý človekom, ktorý je príliš hlúpy alebo lenivý na to, aby ho produktívne využíval, ostatní ľudia, konajúci v rámci slobodného trhu, budú nakoniec schopní odkúpiť ho od neho a využiť ho produktívnym spôsobom. Pokiaľ je pozemok v súkromnom vlastníctve a existuje slobodný trh, tento pozemok bude nakoniec využitý najproduktívnejším spôsobom a jeho cena bude stlačená na trhovú úroveň.

Nehmotný majetok môže byť tiež označený rôznymi spôsobmi. Napríklad si môže človek nárokovať určitú rádiovú vlnovú dĺžku tým, že bude na tejto frekvencii vysielať svoj nárok (samozrejme za predpokladu, že ho nikto nepredbehol).

Poznámky:

(1) V prípade spoločného vlastníctva (pozn. joint-venture) by mal každý vlastník úplné vlastníctvo časti celku a jeho časť by bola špecifikovaná v dobrovoľnej zmluve s druhým vlastníkom alebo vlastníkmi.

(2) V tejto citácii je „pozemok“ použitý nie vo všeobecnom zmysle ako nehnuteľnosť, ale v ekonomickom zmysle ako akýkoľvek prírodný pôvodný výrobný faktor.

Pokračovanie si môžete prečítať tu.

Pôvodný článok nájdete tu.

Morris a Linda Tannenhill boli dvaja libertariánski aktivisti a myslitelia, ktorí na začiatku 70-tych rokov 20. storočia urobili prekvapujúco hlboký pokrok v teórii bezštátnej spoločnosti. Ich manifest slobodného trhu, Trh za slobodu, bol napísaný hneď po období intenzívnych štúdií diel oboch Ayn Rand a Murraya Rothbarda; má tempo, energiu a ostrosť, ktoré by ste očakávali od večerných diskusií od ktoréhokoľvek z týchto gigantov.