Ako nás štát (ne)bráni pred migrantmi

Mises.cz: 21. června 2018, Michal Kodnar, komentářů: 0

V spoločnosti prevláda jednotná definícia migrácie, na základe ktorej pojem „migrácia“ označuje skupinový presun jedincov z jedného geografického miesta na druhé. Ako racionálne zmýšľajúci človek musím uznať, že takáto definícia je aplikovateľná iba na všetky živočíšne druhy, okrem človeka, lebo iba tie nepodliehajú populačnému deleniu na základe umelo vytvorených geografických celkov – štátov. Ak by sme túto definíciu aplikovali na ľudský druh, tak v tom prípade by mohol byť za migranta považovaný napr. človek, ktorý každý deň cestuje dopravným prostriedkom za prácou. Pojem „migrácia“ je teda úzko spätý so štátmi, ktorých hranice by mali na voľnom trhu asi ešte menší význam, než hranice súčasných katastrálnych území.

            Po zavedení voľného trhu už bude definícia migrácie aj v takejto podobe neaplikovateľná, keďže štátne hranice budú jednoducho nedôležité. Otázne je, ako sa môžu jednotlivci nepriamo chrániť pred masovou a globálnou migráciou, aká napr. postihuje súčasnú Európu. Existuje obrovské množstvo historických dôkazov o tom, že prirodzená (trhová) globálna migrácia nikdy neohrozila spoločnosť pôvodných obyvateľov geografických oblastí, zatiaľ čo tá regulovaná takmer vždy zlyhala. Doposiaľ najväčšia migračná vlna v histórii sa uskutočnila medzi 17. a 20. storočím, kedy sa z Európy do Severnej a Južnej Ameriky presunulo až 65 miliónov ľudí. Za takouto masovou migráciou stála predovštkým kolonizácia, ktorá bola vo všetkých prípadoch riadená a kontrolovaná štátom. Každopádne, kolonizácia mala neblahé účinky na pôvodné obyvateľstvo Ameriky a viedla k obrovskému plýtvaniu prírodnými zdrojmi. Doba však pokročila a v súčasnosti sa už môžeme stretnúť iba s následkami kolonizácie, alebo v niektorých prípadoch iba s jej zakrpatenými formami.

            Dnes už štát využíva migráciu ako nástroj zla iným spôsobom. Do roku 1914 sa mohol občanom USA stať ktokoľvek, kto splnil jedinú podmienku – prišiel na Ellis Island a požiadal tam o azyl. Do tejto krajiny sa tak dostalo obrovské množstvo ľudí, ktorých potomkovia v súčasnosti tvoria až jednu tretinu populácie. Podľa amerického prieskumu verejnej mienky dnešní Američania považujú spomínanú migráciu pred rokom 1914 za veľmi výhodnú a pre USA obzvlášť prospešnú, a naopak – súčasnú migráciu chápu ako globálnu hrozbu. Pre množstvo Európanov je tento názor nekonzistentný, ale mne sa zdá takáto analógia celkom oprávnená. Vtedajší migranti prichádzali do USA preto, lebo sa chceli uživiť prácou a pre množstvo „pôvodných“ Američanov boli lacnou pracovnou silou, ktorá im uľahčovala každodenný život. Iná situácia nastala po roku 1914, kedy už boli počty migrantov umelo zregulované a historicky najväčším zvratom sa stal Dohovor o právnom postavení utečencov, ktorý bol prijatý v roku 1951 v Ženeve. Dohovor definuje pojem utečenec, formu právnej ochrany, tzv. „pomoc a sociálne práva“ pre utečencov, ktoré by im mali poskytnúť štáty, ktoré sú signatármi Dohovoru. To znamená, že migračné krízy sú výhradne dôsledkom migračnej politky štátov, ktoré pod svoju ochranu umelo lákajú aj migrantov na sociálne dávky (obzvlášť tých, ktorí by inak neboli ochotní migrovať). A vznik globálnej finančnej podpory interkontinentálnych migrantov na voľnom trhu je vďaka absencii štátu pochopiteľne viac ako nepravdepodobný.