Ako ubrániť spoločnosť proti Andersom z Nórska

Mises.cz: 26. července 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 10

Ako už každý určite vie, v piatok sa stala v Nórsku katastrofa. Dorazili k nám šokujúce správy o streľbe na ostrove Utoya, kde zahynuli a boli zranení desiatky ľudí. Je to veľká tragédia ľudstva ako takého. Je to dôkaz, že v spoločnosti bude vždy existovať určitý percentil chorých jedincov s patologickou diagnózou.

Čím je spoločnosť pokrokovejšia, mesta a sídla anonymnejšie a počet obyvateľov väčší, vzrastá aj pravdepodobnosť výskytu jedincov ako Anders Breivik. Aké vrodené predispozície sú predpokladom podobného konania, sú otázky budúcnosti pre genetiku a neurobiológiu. Nás obyčajných ľudí zaujíma len, či existuje nejaký postup alebo inštitucionálny rámec, ktorý pomôže brániť sa proti takýmto bláznom. Katastrofy tohto typu môžeme, v určitom zmysle, prirovnať k prírodným katastrofám. Rovnako ako do našich životov vstúpi potopa, tornádo, tsunami alebo zemetrasenie, môže nám skrížiť cestu aj podobne chorý človek. Zemetrasenie alebo útok nás väčšinu prichytí nepripravených. Seizmológia dokáže predpovedať zemetrasenie v určitom krátkom predstihu, ľudské konanie je však nepredikovateľne. Výhodu pri bláznovi predstavuje, že podobný čin je väčšinou plánovaný dlhšie obdobie a svoje plány neraz s hrdosťou vopred prezentuje. Problém je však rozpoznať patologicky chorého človeka bez zábran s neškodným rojkom, ktorý má len bujnú fantáziu.

Človek našiel spôsob, ako sa brániť proti prírodným katastrofám. V miestach s výskytom tornád sú domy vybavené spevnenými pivnicami, v prípade častých zemetrasení sú budovy vystužené špeciálnymi skeletmi. Tieto ochranné prvky sú budované v miestach s určitou pravdepodobnosťou výskytu javu. Bolo by určite smiešne pripravovať všetky domy v strede Európy na veľké zemetrasenie. Rovnako existuje určitá pravdepodobnosť výskytu chorého jedinca s fanatickým pohľadom na svet, ktorý si neváži ľudský život. Dnes je preto často kladená otázka, ako sa pred takýmito katastrofami brániť, aké „spevnené pivnice alebo skelety" použiť?

Pre život v spoločnosti sú potrebné určíte podmienky, jedná z nich je dôvera ľudom. Vždy, keď nastúpime do lietadla, autobusu, objednáme si večeru alebo len ideme autom po ceste, musíme dôverovať neznámemu človeku, že si váži svoj život a chce žiť ešte najbližšie hodiny. Ak by táto viera v pud sebazáchovy neexistovala, ťažko by bol v spoločnosti možný pokrok a vznik deľby práce. Aj napriek vedomí existencie jednotlivcov bez úcty k životu druhých pokračujeme v spoločenskom živote. Veríme, že pilot lietadla alebo oproti idúci vodič plánuje aj dnes večerať. Otázka je, ako sa čím najefektívnejšie vysporiadať s jedincami, ktorý už dnes neplánujú večerať a neváhajú vytiahnuť zbraň?

V zásade existujú dva prístupy. Jeden hovorí o zákaze nosenia zbraní pre všetkých, ktorí nespĺňajú štátom stanovené podmienky. Tj. zbrane môžu vlastniť štátny zamestnanci ako policajti, vojaci, atď. Pričom existuje tlak, aby všetkým ostatným bolo znemožnene, pre ich vlastne dobro, vlastniť zbraň. Druhý princíp naopak hovorí, že každý ma právo na vlastníctvo zbrane a sebaobranu.

Prvý princíp je založený na nasledovnom – zbrane budú zakázané pre dobrých ľudí (ktorí ich vlastne aj tak nepotrebujú), ale aj pre zlých (určitý percentil, ktorí by ich ani nemal mať) a zbrane budú dovolené pre policajtov a vojakov. V tomto prístupe je hneď niekoľko omylov. Ignoruje fakt, že štátna prohibícia ešte nikdy v histórii nefungovala a nikdy fungovať nebude. Ak budú zbrane na trhu dopytované, budú aj ponúkané. Takže sa k ním dostanú tí, ktorým nerobí problém porušovať zákon (zlí zločinci), ale tí, ktorí rešpektujú zákon, sa k ním nedostanú (dobrí). Výsledok je viac ako neuspokojivý. Zločinci sú ozbrojení, obete bezbranné. Druhý omyl je predpoklad, že všetci štátom vybraní jednotlivci (policajti, vojaci) patria do kategórie – dobrí. Štátni zamestnanci nepadli z neba. Sú to obyčajní ľudia s chybami a s určitou pravdepodobnosťou výskytu patologických bláznov. V spoločnosti, kde prevláda tento prvý princíp, budú katastrofy vyzerať tak ako na ostrove Utoya. Jeden psychopat so zbraňou a 700 neozbrojených obetí bez akejkoľvek možnosti sa brániť.

Druhy princíp hovorí o možnosti občanov vlastniť zbraň, pričom samozrejme nie všetci tak spravia. Obdobne ako majú všetci možnosť chodiť na bojové umenie, no nie ho všetci navštevujú.  Budú však ľudia z kategórie dobrí, ktorí si zbraň zadovážia. Rovnako ako aj zlí a policajti s vojakmi. V takejto spoločnosti obete nebudú bezbranné a dokážu sa vzoprieť agresorom.  Čo je ale ešte dôležitejšie, títo agresori budú musieť počítať s tým, že okolo stojaci nie sú len pohyblivé terčíky. Aký by bol výsledok katastrofy, keby z tých 700 ľudí na ostrove Utoya mali možno siedmi zbraň? Navyše podľa toho, že Anders Breivik sa po incidente vzdal polícii bez boja, je pravdepodobné, že mu vo veľkej miere záležalo na jeho živote. Nechcel umrieť v prestrelke alebo potom spáchať samovraždu. Takže možno by sa ani k ničom neodhodlal, keby si nebol vedomý bezbrannosti obetí. Práve možnosť obrany napadnutých je v spoločnosti dôležitý faktor. Sú to potenciálne náklady, ktorým bude musieť čeliť každý agresor. Samozrejme existuje množstvo bláznov, ktorí si nevážia ani svoj vlastný život. Ale aj pre takýchto bude ťažšie páchať svoje zverstvá v spoločnosti, kde ma každý pravo vlastniť zbraň.

Vo svete existujú mnohé štatistiky, ktoré dokazujú, že zákaz držby zbraní vo výsledku zapríčinil rast počtu vrážd a naopak povolenie vlastníctva zbrane nasledoval ich pokles. Podobný názor vyjadrili aj občania Švajčiarska v referende, ktorí sa pred pol rokom rozhodli ponechať si zbrane.

Právo vlastniť zbraň je inštitucionálna výstuž, ktorá môže pomôcť proti katastrofám. Samozrejme tak ako spevnená pivnica neodstráni tornáda, ani toto právo nezabráni rodeniu patologicky chorých ľudí, ktorí majú predpoklady na takéto zverstvá. Ale môže pomôcť spoločnosti vysporiadať sa s nimi, ako sa vysporiadava s tornádami.