Dopravné zápchy ako patológia vlády

Mises.cz: 15. března 2016, Walter Block (přidal Tomáš Macháček), komentářů: 1

Dopravné zápchy sú vari jedným z najiritujúcejších zjavov známych ľudstvu. Vozidlá, ktoré sú schopné za špeciálnych podmienok dosiahnuť rýchlosť 250 km/h a za normálnych 130 km/h, odsudzujú na plazenie nárazník pri nárazníku rýchlosťou 5 km/h.

Zápchy predstavujú aj nebezpečenstvo. Okrem psychologického bičovania nervov podráždená nálada vodičov bezpochyby spôsobuje mnoho dopravných nehôd. Navyše, rýchlejšie opotrebovávanie áut, prehrievanie motorov a podobne zapríčiňujú viac zranení na cestách.
Hospodárske škody sú monumentálne. Milióny produktívnych pracujúcich sú nútené dlho sedieť nečinne najprv ráno a potom druhýkrát večer, kým ich vozidlá spaľujú drahý benzín či naftu. Vo veľkých mestách takmer všetko, čo sa vymyká z normálu, môže spôsobiť dopravnú zápchu: od ukončenia športového podujatia až po návrat ľudí z kúpalísk. V New Yorku a iných veľkých mestách naberá tento problém krízové rozmery.

Aj v reštauráciách sú „zápchy”

Kríza si vyžaduje urgentné riešenie, ale takmer nikto sa nevenuje základnému problému: skutočnosti, že cesty vlastní a spravuje vláda, čo účinne bráni cenovému systému, aby dopravné zápchy vyriešil.
Dopravné zápchy nie sú jedinečné. Na slobodnom trhu si ľudia stále vyberajú medzi nízkymi cenami spojenými s nedostatkom a vyššími cenami, ale menej preťaženými podmienkami. Uvažujú, či by mali dať prednosť preplnenej sieti rýchleho občerstvenia alebo pokojnej a drahšej reštaurácii, napchatým hypermarketom alebo drahým značkovým obchodom. Ale na našich cestách nie je žiadny trh, kde by konzumenti mohli dať na známosť svoje preferencie; nejestvujú žiadne lacné, ale preplnené diaľnice, ktoré by konkurovali drahým, ale prázdnym diaľniciam.
Existuje množstvo „necenových“ riešení tohto problému. No keďže žiadne z nich sa nespolieha na vyjadrenie spotrebiteľských preferencií na voľnom trhu, všetky zlyhávajú.
Trvalým obľúbencom vlád medzi spomínanými riešeniami je tzv. rozplánovanie pracovných hodín. Vláda nemusí robiť nič. Namiesto toho sú zamestnávatelia a ich vzpierajúci sa zamestnanci označení za vinníkov, ktorí spôsobujú dopravné zápchy.
Reštaurácie sú najplnšie počas raňajok, obeda a večere. V tomto zmysle aj ony trpia „dopravnými zápchami“. Ale ak by niektorý z vlastníkov navrhol zákazníkom, aby si rozložili stravovací čas a nechodili mu do podniku všetci naraz, vysmiali by sa mu. Nie, to on sa musí prispôsobiť im.
Veľa bowlingových dráh je otvorených 24 hodín denne, ale vrchol návštevnosti zaznamenávajú vo večerných hodinách. Riešia to nižšími cenami počas menej frekventovanej doby. Spotrebitelia sú spokojní, lebo môžu koordinovať svoje plány s cenami, ktoré sú ochotní zaplatiť. Ale prázdna fráza „Rozplánujte si čas cestovania!” ilustruje typické pohŕdanie a chlad vlády voči spotrebiteľom.
 

Ďalšie zúfalé pokusy

Inou bežnou stratégiou je premena dvojsmerných ciest na jednosmerné, s cieľom zjednotiť smer dopravy podľa väčšiny motoristov (smerom z mesta ráno a smerom do mesta večer) a zákaz odbočovania na tieto hlavné tepny a z nich, aby sa doprava čo najväčšmi urýchlila.
Toto môže znieť ako dobré riešenie, ale žiadnemu z miest, ktoré uskutočňujú tieto plány, sa nepodarilo skoncovať s dopravnými zápchami v špičke. Jednoducho, v uliciach je príliš veľa vozidiel. Táto politika navyše obmedzuje cestovanie motoristov. Vždy, keď sa dvojsmerná cesta premení na jednosmernú, musí vodič prejsť oveľa viac kilometrov. A čím väčší je počet zakázaných odbočovaní, tým ťažšie je manévrovanie. Veľa motoristov bude musieť ísť oproti pôvodnej ceste o niekoľko ulíc ďalej, čo dopravnú zápchu vôbec nevyrieši, práve naopak, zhorší ju.
K iným riešeniam patrí riadenie vstupu na cesty a diaľnice svetelnými signálmi. Ale tieto schémy neeliminujú dopravné zápchy. Len ich transformujú do situácie, v ktorej sa autá pohybujú strednými rýchlosťami a čakajú v dlhých radoch. Čo je horšie: nízke rýchlosti a žiadne rady alebo stredné rýchlosti a dlhé rady?
Niektorí ľudia z „dopravnej komunity“ hovoria, že zápchy sa nevyriešia samy; namiesto toho by sme mali mať viac verejnej dopravy a vládneho plánovania: viac autobusov, reštriktívne nariadenia na využívanie pôdy, rozsiahly systém podzemných dráh, reguláciu automobilov, linkové vozidlá s veľkou vyťaženosťou. A keďže vládne riadenie doteraz nefungovalo, potrebujeme ho posilniť.
Vlády investovali do systémov verejnej dopravy miliardy, no výsledky katastrofálne sklamali: neprestajne rastú dane, ktoré majú slúžiť na pokrytie nefungujúcich a nevhodných systémov. Tieto komplexné plány sú vždy založené na byrokratických odhadoch „spoločenských“ -- nie individuálnych -- nákladov a príjmov; pristupujú k spotrebiteľom, ako by boli homogénnou jednotkou a ich individuálne potreby nehrali vôbec žiadnu rolu. Individuálny motorista oveľa väčšmi preferuje svoj súkromný spôsob dopravy pred väčšinou predstaviteľných alternatív hromadnej prepravy. Pre plánovačov je to absolútne frustrujúce. A preto niektorí plánovači navrhli dokonca konečné riešenie: zákaz áut.
 

Príležitosť na expanziu a zisk

Všetky tieto riešenia predstavujú len zlé náhrady za cenový systém. Ak sa objavia zápchy na dopravnej sieti slobodného trhu, kde sú všetky cesty súkromné, odpoveď sa bude podobať na to, čo sprevádza „nadmerný dopyt“ po hocijakom inom tovare či službe: podnikateľ nebude čakať večnosť, kým poskytne dodatočné služby, ktoré trh požaduje.
Zariadenie rýchleho občerstvenia s dlhými radmi najme čo najskôr dodatočných zamestnancov; kino neschopné uspokojiť všetkých záujemcov čoskoro rozšíri svoje kapacity. To preto, lebo v trhovej ekonomike sú takéto „dopravné zápchy“ zlatou príležitosťou na expanziu výroby, predaja a zisku. Iba ak vláda prevezme riadenie, spotrebitelia žiadajúci dodatočné služby zostanú odmietnutí a neuspokojení.
Pokiaľ bude vláda vlastniť cesty, neuvidíme žiadne riešenie problému zvaného „dopravná zápcha”. Iba ak privatizujeme naše štátne cesty, dočkáme sa výhod plynúcich z cenového systému inherentného v trhovej ekonomike a konca dopravnej zápchy, ktorá sa už stala každodenným znakom amerického života.

- přeložil Martin Štefunko