Dostali sme sa vôbec z anarchie?

Mises.cz: 16. února 2013, Mises.org (přidal Peter), komentářů: 30

Významný bod sporu medzi libertariánskymi teoretikmi a mysliteľmi, tak dnes, ako tomu bolo vždy, sa zameriava na večnú otázku, či môže človek žiť v absolútnej anarchii, alebo či je minimálny štát absolútne nevyhnutný pre maximalizáciu slobody. V tomto spore sa úplne vytratila otázka, či je človek vôbec schopný dostať sa z anarchie. Môžeme skutočne odstrániť anarchiu a namiesto nej zaviesť Vládu? Väčšina ľudí, bez ohľadu na ich ideologické preferencie, jednoducho predpokladá, že je možné zrušiť anarchiu, že žijú pod Vládou a že anarchia by nebola nič iné, len chaos a násilie.[1]

Cieľom tejto práce je spochybniť tento uctievaný predpoklad a argumentovať, že únik z anarchie nie je možný, že stále žijeme v anarchii a že skutočná otázka je, v akom druhu anarchie žijeme, trhovej anarchii alebo netrhovej (politickej) anarchii. Ďalej tvrdíme, že existujú dva druhy politickej anarchie – hierarchická a pluralitná. Čím je politická anarchia pluralitnejšia, tým viac pripomína trhovú anarchiu. Výkon hierarchickej a pluralitnej anarchie hodnotíme v zmysle ich schopnosti minimalizovať úroveň donucovania v spoločnosti. Ukážeme, že pluralitné anarchie sú oveľa menej násilné než hierarchické anarchie. Prichádzame k záveru, že skutočná otázka, ktorú musia libertariáni vyriešiť, je nie minarchia alebo anarchia, ale aký druh anarchie, trhový alebo politický, hierarchický alebo pluralitný, najviac prispieva k slobode.

I.

Anarchia je spoločenský poriadok bez Vlády, ktorý podlieha len ekonomickým zákonom trhu. Vláda je agent externý voči spoločnosti, „tretia strana“ s mocou donucovať všetky ostatné strany do takých vzťahov v spoločnosti, aby podliehali jej predstavám o týchto vzťahoch. Myšlienka Vlády ako externého agenta voči spoločnosti je analogická myšlienke Boha ako toho, čo zasahuje do záležitostí ľudstva. Pre ateistu môže byť dobrou analógiou predpoklad, že všemocní Marťania vyplnia úlohu, ktorú zvyčajne pripisujeme Vláde, ako napr. externý tvorca a vynucovateľ pravidiel správania sa, ktorým sa musí podriadiť každý, kto týmto pravidlám podlieha.

Avšak to, že existuje myšlienka Vlády, nedokazuje jej skutočnú existenciu.[2] Len máloktorého z nás by presvedčilo takéto tvrdenie: „Verím, že myšlienka Boha je možná, preto Boh existuje.“ Toto je však štruktúra tvrdenia, ktoré je za všetkými predpokladmi o existencii Vlády. To, že spoločnosti majú nejakú formu organizácie, ktorú nazývajú „vláda“, nijak nedokazuje, že tieto „vlády“ sú empirickou manifestáciou myšlienky Vlády.

Bližší pohľad na existujúce „vlády“ odhaľuje, že nás v žiadnom prípade nedostali z anarchie. Jednoducho nahradili jednu formu anarchie ďalšou a nedali nám teda skutočnú Vládu. Pozrime sa, ako je to možné.

Kdekoľvek sú zavedené alebo existujú súčasné „vlády“, je pre všetkých členov spoločnosti, ktorí sú zvyčajne označovaní ako podriadení (vláde) alebo občania, anarchia oficiálne zakázaná. Nemôžu jeden s druhým uzatvárať vzťahy podľa vlastných podmienok – či už ako obchodníci v prístave alebo civilná stráž a výtržník v púšti alebo uliciach Newarku, New Jersey. Namiesto toho musia všetci členovia spoločnosti vo svojich vzťahoch akceptovať externú „tretiu stranu“ – vládu, tretiu stranu s mocou vynucovať svoje úsudky a trestať neprajníkov.

Ak mi napríklad na koncerte ukradne zlodej peňaženku, som podľa zákona povinný spoliehať sa na služby členov tretej strany v jeho dolapení (policajti), uväznení (väzenská stráž), obvinení (obžaloba, sudcovia, dokonca „verejný obhajcovia“), súdení (dočasná skupina jednotlivcov donútená súdmi do služby v porote) a zbavení viny alebo potrestaní (väzenie, popravca). Nanajvýš mám legálne právo ho chytiť, ale mám zakázané vyriešiť si účty sám. Tieto zákazy nabrali tragikomické rozmery, ako v prípadoch, keď vláda trestá obete za zločin, kedy sa sami bránili nad hranicu určenú „zákonom“. V skratke, ja alebo akýkoľvek iný občan alebo podriadení (vláde) musíme akceptovať príkazy vlády v našich vzťahoch s ostatnými. Sme nútení podriadiť sa zákonu tejto „tretej strany“.

Avšak takéto „treťo-stranné“ usporiadanie spoločnosti neexistuje medzi tými, ktorí sami vykonávajú moc vlády. Inými slovami, neexistuje „tretia strana“, ktorá by prijímala a vynucovala úsudky medzi jednotlivými členmi, ktorí tvoria samotnú tretiu stranu. Ti, čo tvoria pravidlá, zostávajú jeden voči druhému v stave anarchie. Riešia medzi sebou spory bez odvolávania sa na Vládu (entitu mimo nich). Anarchia stále existuje. Len pokiaľ bez vlády to bola trhová alebo prirodzená anarchia, teraz je to politická anarchia, anarchia vnútri moci.[3]

Zoberme si napríklad tvorcov legislatívy v našej vlastnej Federálnej vláde. Ide o skupinu pozostávajúcu z kongresmanov, sudcov, prezidenta a viceprezidenta, najvyšších úradníkov v občianskych a armádnych úradoch a ich armádnych asistentov, ktorí spolu dohliadajú na prácu miliónov verejných zamestnancov, ktorí pracujú pre niekoľko Federálnych úradov. Títo jednotlivci spolu vytvárajú a vynucujú zákony, nariadenia, regulácie a veľkú časť zoskupení nariadení rôzneho druhu, ktorým sa musia podriadiť všetci členovia spoločnosti.

Avšak vo vzťahoch medzi sebou zostávajú vo veľkej miere v „bezpráví“. Nikto externý voči tejto skupine nepíše a nevynucuje pravidlá spravujúce vzťahy medzi nimi. Prinajlepšom tvorcovia pravidiel sú viazaní ohybnými obmedzeniami uvrhnutými „ústavou“, ktorú koniec koncov sami interpretujú a vynucujú medzi sebou a na seba. Ústavný súd je, koniec koncov, len zložka vlády pozostávajúca z ľudí dosadených a podliehajúcich tlakom od ostatných členov vlády. Jeho rozhodnutia sú naviac vynucované inými zložkami vlády, výkonnej, nad ktorou nemajú sudcovia žiadnu moc, len autoritu. Kongres naviac prostredníctvom ústneho tlaku a manipulácie rozpočtových prídelov sudcom taktiež vykonáva tlak, s ktorým musia sudcovia zápasiť. Kongresmani podobne nemajú žiadnu „tretiu stranu“ rozhodcov, či už medzi sebou alebo v ich vzťahoch s výkonnou mocou. Naviac, dokonca aj rôzne Federálne úrady a všetky ich zložky sú bez „tretej strany“, ktorá by riadila ich vzťahy, vnútorne alebo externe. V skratke, pohľad na vládu odhaľuje, že tí, čo tvoria pravidlá, zostávajú voči sebe v stave anarchie. Žijú v politickej anarchii.

Anarchistické vzťahy medzi predstaviteľmi vlády môžu byť znázornené na nasledujúcom príklade: Predpokladajme, že kongresman presunie tok peňazí z vládnych zdrojov do svojich súkromných záležitostí. Toto je zločin, lúpež, krádež peňazí. Ale od koho? Od vás, alebo odo mňa? Len v zmysle, že sme boli donútení do prispievania do vládnej pokladnice, ktorú kongresman videl ako korisť. Už viac neboli naše, patrili niekomu inému. Ale komu? Predsa členom vlády, ktorí majú moc rozdeľovať tieto toky zdrojov.

V skratke, kongresman ukradol od ostatných vládnych predstaviteľov – kongresmanov, úradníkov, prezidenta atď. Ale čo sa stane s týmto zločinom? Je kongresman verejne obvinený, označený za vinného a súdený za jeho zločin ako obyčajný občan, ktorý kradne ostatným občanom? Niekedy; ale zvyčajne sa rozbehne rušné politické manévrovanie na najvyšších úrovniach; za zatvorenými dverami sa doručujú vzájomné vyhrážky a proti sebe sa postavia rôzne sily; niekedy dôjde k bitkám, v ktorých sú zničené reputácie oboch strán, peniaze menia majiteľov alebo sa menia toky zdrojov alebo prístup k nim.

Hon na zlodeja je čoskoro zabudnutý, kongresman obdrží od prokuratúry „čistý účet“ alebo sú obvinenia stiahnuté alebo nevynucované a kongresman znovu vyhrá voľby. V zvláštnych prípadoch, keď bol narušiteľ slabý alebo upadajúca verejná osoba alebo nenávidený svojimi kolegami, je postavený pred súdy, súdený a je mu udelený minimálny, alebo dokonca podmienečný trest. Vo väčšine prípadov sú obetované malé ryby na spodku byrokracie za zločiny, ktoré riadili, profitovali z nich alebo schvaľovali vyššie postavení. Ale neupadnite do omylu: žiadna „tretia strana“, žiadna Vláda, nerozhodla alebo nevynútila tento rozsudok. Vládcovia zostavujúci vládu sami doslova zobrali zákon do vlastných rúk a dosiahli to, čo by sa mimo vlády označovalo za „svojvoľné vykonanie spravodlivosti“.

V skratke, spoločnosť je vždy v anarchii. Vláda len odstraňuje anarchiu medzi tými, ktorí sú označovaní za „podriadených“ alebo „občanov“, ale medzi tými, čo vládnu, pretrváva anarchia.

Obrázok 1 zobrazuje túto situáciu. Kruh naľavo ukazuje stav skutočnej alebo trhovej alebo prirodzenej anarchie, v ktorom sú všetci členovia spoločnosti vo vzájomnom vzťahu voči sebe striktne bilaterálnych výmen, bez zásahov tretej strany. Kruh na pravej strane ukazuje situáciu prevládajúcu pod vládou. V hornej časti vidíme jednotlivcov, ktorých vzťahy medzi sebou už nie sú bilaterálne. Všetky vzťahy sú podľa zákona „trojstranné“, v zmysle, že všetci členovia spoločnosti sú pri svojich výmenách nútení akceptovať pravidlá vlády. Avšak v dolnej časti, vo vnútri samotnej „vlády“, zostávajú vzťahy medzi vládcami v anarchii.

Obr. 1

II.

Po preukázaní, že vláda anarchiu neodstraňuje úplne, ale takpovediac je vyhradená len pre vládcov, medzi ktorými je pretrvávajúcim stavom, je vhodné zamyslieť sa, či to je prínosné pre spoločnosť. Jej zástancovia a obhajcovia tvrdia, že bez vlády by bola spoločnosť v stave netolerovateľného násilia. Je preto logické skúmať, či je dôsledkom vlády nárast, pokles alebo či nemá vôbec žiadny dopad na úroveň násilia v spoločnosti.

Je politická anarchia menej násilná než prirodzená alebo trhová anarchia? Minarchisti tvrdia, že je, za podmienky, že je konanie vlády striktne obmedzená do role tretej strany v majetkových sporoch. Keďže vláda nevyhnutne vyžaduje použitie určitého obmedzeného násilia, minarchisti tvrdia, že úroveň násilia v minimálnom štáte by bola nižšia, než v prirodzenej anarchii.

Obr. 2

Obrázok 2 zobrazuje návrh minarchistov. Zavedením minimálnej vlády v minimálnom štáte úroveň násilia v spoločnosti klesá pod úroveň v prirodzenej anarchii. Podľa všetkého, súdiac na základe hlasitého postoja anti-intervencionistických minarchistov, rast vlády za hranicu minimálneho štátu by buď nepriniesol žiadne ďalšie výhody v podobe znižovania násilia – a tak viac vlády je bezvýznamné a nákladné z iných dôvodov – a/alebo za určitou hranicou násilie v spoločnosti rastie a rovná sa, alebo dokonca prevyšuje množstvo prirodzeného násilia. (Pozri obrázok 3.)

Obr. 3*

* Prerušované čiary zobrazujú možné dopady zväčšenia vlády za hranicu minimálneho štátu na násilie.

Že násilie môže v politickej anarchii prekonať násilie trhovej anarchie, nie je nepredstaviteľné. Hitlerove koncentračné tábory a Stalinove gulagy sú dôkazom násilia takých rozmerov, že človek sa môže len ťažko odvážiť tvrdiť, že prirodzená anarchia by bola ešte horšia. Podobne, politická anarchia národných štátov vyprodukovala medzištátne násilie takých rozmerov, že musí primäť k zamysleniu aj toho najodhodlanejšieho zástancu Hobbesa.[4]

Možný je však aj tretí pohľad a je teoreticky najzaujímavejší. Tento pohľad hovorí, že vzťah medzi vládami (nahradenie trhovej anarchie politickou anarchiou) a násilím je vymedzený tretím elementom, štruktúrou vlády, meraným dimenziou centralizácie. Čím viac je autoritatívna moc rozptýlená medzi množstvom politických jednotiek, tým je vláda pluralistickejšia. Čím je štruktúra centralizovanejšia, tzn. čím viac je autoritatívna moc koncentrovaná, tým je vláda hierarchickejšia. Všimnite si, že čím je vláda hierarchickejšia, tým viac je postavená na predpoklade konečného arbitra. Inými slovami, čím je štruktúra centralizovanejšia, tým je väčšia snaha vytvoriť jedinú „tretiu stranu“ vo vnútri samotnej vlády vo forme postavy rovnej Bohu ako Hitler, Stalin, Mao alebo Castro. Takáto „tretia strana“ však zostáva v kompletnej anarchii od ostatných spoluobčanov a zvyšku sveta.

Čím je politika v krajine pluralistickejšia, tým menej vládcovia opierajú svoje správanie o „tretiu stranu“, a teda tým viac spoločnosť pripomína prirodzenú anarchiu. Čím je politika v krajine menej pluralitná alebo viac hierarchická, tým viac sa zdá, že je spoločnosť riadená skutočne „externým“ elementom, Božskou postavou, zoslanou z nebies histórie, náboženstva a ideológie.

Letmý pohľad na súčasnú spoločnosť a nedávnu históriu ukazuje, že empiricky sú to práve spoločnosti ovládané pozemskými personifikáciami Vlády, kde úroveň násilia vo forme politickej represie, donucovania a zastrašovania je najvyššia. Na rozdiel od toho je násilie najnižšie v spoločnostiach s vysoko pluralitnou politikou, ako je Švajčiarsko. Toto platí aj o svete „komunizmu“: čím pluralitnejšia politika v Poľsku a Juhoslávii, tým menej násilnejšia než hierarchickejšie politiky Sovietskeho zväzu. Podobne v Západnom svete, pluralistickejšia politika Spojených štátov je menej násilná než tá v Taliansku, kde je politika oveľa hierarchickejšia.

Ale prečo by úroveň centralizácie určovala, či je politická anarchia násilná v hierarchických štátoch ako Čína alebo Kuba a relatívne nenásilná v pluralistických štátoch ako India a Costa Rica? Odpoveďou môže byť jednoducho fakt, že centralizované štáty urobia chybu s väčšou pravdepodobnosťou než decentralizované štáty.[5] Politické chyby majú formu nesprávnej alebo zlej koncepcie o podstate vzájomných vzťahov v spoločnosti a v politike, tak ako koncepcie o vzťahoch medzi zamestnancami a kapitalistami v komunistických štátoch. Ak sú úsudky nesprávne, nie sú dobrovoľne akceptované jednou alebo oboma stranami výmeny. V takýchto podmienkach je jediný spôsob, akým môžu vládcovia vynútiť svoj „treťostranný koncept“, použitie sily, ktorá sa v závislosti na rôznych podmienkach stretne alebo nestrene s odporom.

V pluralitnej vláde sa zlé koncepty vzájomných vzťahov v spoločnosti objavia s menšou pravdepodobnosťou. Je to preto, že existuje niekoľko jednotiek nezávisle spolupracujúcich navzájom a s občanmi, takže existuje viac a lepších informácií o dôsledkoch týchto úsudkov na vzájomné vzťahy. Nesprávne koncepty sú naviac ľahšie odhaliteľné, keďže sa rozličné autonómne politické jednotky, každá schopná sama spravovať politické zdroje, konfrontujú navzájom v postupných politických rokovaniach.

V hierarchickej vláde však dokonca ani členovia vlády nemajú povolené vyriešiť si svoje spory navzájom. Všetky vzťahy podliehajú úsudku nejakého najvyššieho vodcu. Takýto vodca si musí udržovať veľkú sieť špiónov a vynucovateľov, aby dosiahol takýto nadľudský skutok. Schopnosť jedného človeka riadiť správanie ostatných je však samozrejme obmedzená, a tak dokonca aj v Hitlerovom Nemecku, dokonale machiavelliánskom, sa robili feudalistické dohody priamo pod vodcovým nosom. Takéto dohody boli samozrejme zakázané, takže každý žil v stave strachu a neistoty, nevediac, kedy sa podarí jeho nepriateľom poštvať Hitlera proti nemu.

Či už je toto vysvetlenie správne, alebo nie, stále tu máme explanandum, a teda skutočnosť, že hierarchická politika je násilnejšie než pluralitná politika. Ale ak existuje v spoločnosti s pluralitnejšími politickými anarchiami menej násilia než v spoločnosti s hierarchickou alebo „vládnucou“ vládou, nie je logické skúmať, či prirodzená anarchia nie je menej násilná než politická anarchia? Prečo by mali vzťahy medzi vládou a násilím byť nelineárne? Nie je možné, že majú stúpajúci trend tak, že vlády vždy produkujú viac násilia, než trh?

Zhrnutie a závery

Ukázali sme, že anarchia ako taká nikdy nezaniká – len mení formu. Anarchia je buď trhová anarchia, alebo politická anarchia. Pluralistická, decentralizovaná politická anarchia je menej násilná než hierarchická politická anarchia. Máme teda dôvod hypotetizovať, že trhová anarchia by mohla byť menej násilná než politická anarchia. Keďže trhová anarchia dokázateľne prekonáva politickú anarchiu v efektívnosti a rovnosti vo všetkých ostatných aspektoch, prečo by sme mali v tomto prípade očakávať čokoľvek iné? Neočakávali by sme právom, že trhová anarchia produkuje menej násilia pri vynucovaní vlastníckych práv než politická anarchia? Koniec koncov, trh je najlepší nástroj na efektívnosť spomedzi všetkých – nedokázal by sa efektívnejšie vysporiadať aj s násilím než vláda?

Poznámky

[1] Dokonca aj Gordon Tullock píše, „Ak, čo je podľa mňa pravda, ľudia v anarchii sú úplne rovnako sebeckí, ako sú dnes, mali by sme hobbesiansku džunglu...“ Z pohľadu tejto práce je zaujímavé, že v hneď nasledujúcej vete dodáva: „... neboli by sme schopní rozlíšiť plne skorumpovanú vládu od bezvládia.“ Gordon Tullock, „Corruption and Anarchy,“ v Gordon Tullock (ed.) Further Explororions in the Theory of Anarchy (Blacksburg, Virginia: University Publications, 1974).

[2] Paul Craig Roberts, v Alienation and the Soviet Economy (Albuquerque: University of New Mexico Press, 1971), argumentuje podobne, že byť schopní si predstaviť centrálne plánovanie nie je dôkaz je empirickej uskutočniteľnosti. Roberts ukazuje, že formálne plánované ekonomiky, ako Sovietsky zväz, nie sú v žiadnom prípade centrálne plánované, ale ide o viaceré ekonomiky riadené netrhovými signálmi. Robertsov záver, že centrálne plánovanie neexistuje, je analogické môjmu vlastnému záveru, že Vláda takisto neexistuje. Ďakujem Murray N. Rothbardovi za poukázanie na paralely medzi týmito dvomi argumentmi.

Kým sa táto práca prepisovala, prečítal som Michael Bakuninov God and the State (New York: Dover Publications, 1970) a bol som ohromený podobnosťou medzi Bakuninovým argumentom proti Bohu a mojim argumentom proti Vláde. Toto nie je prekvapujúce, keďže mnohé predpoklady používané na ospravedlňovanie vlády sa odvolávajú na zlú podstatu ľudí. Je to, ako keby vláda prevzala na zemi miesto Boha, aby udržala poriadok medzi zlými ľuľmi. To, že vlády samé pozostávajú z obyčajných ľudských bytostí, ktorí voči sebe zostávajú v stave anarchie, zdá sa, že uniklo tým, ktorý lpnú na tomto pohľade.

[3] Tí, čo tvoria vládu, majú samozrejme ako bázu svojej moci záujmové skupinu vo vnútri a mimo vlády. Lídri mimovládnych záujmových skupín často držia kľúč k politickému prežitiu dokonca aj tých najmocnejších politikov. Striktné delenie na členov spoločnosti tvoriacich vládu a mimo vládu sa tak rozpadá. Na okrajoch spoločnosti žije veľa súkromných jednotlivcov v stave anarchie tvárou v tvár vládnym predstaviteľov. George Meany je pravdepodobne najlepším príkladom zo všetkých. Ďakujem môjmu kolegovi Cal Clarkovi, ktorý na to poukázal.

V stave anarchie tvárou v tvár vládnym predstaviteľom sú aj všetci tí členovia podsvetia a kriminálnych organizácií, ktoré zásobujú zákazníkov širokým sortimentom nelegálneho tovaru a služieb. Nemalo by byť prekvapujúce, že CIA obchodovala s najvyššie postavenými zločincami pri svojich misiách. Väčšina policajných oddelení má pravdepodobné podobné prepojenia na lokálnych predstaviteľov zločineckých skupín.

[4] Toto je argument Murray Rothbarda a ktorý naznačuje, že skutoční minarchisti by mali logicky uprednostňovať jedinú svetovú vládu, aby odstránili anarchiu medzi národnými štátmi. Napriek tomu len máloktorí sú za. (Murray Rothbard, v listoch autorovi, September 21, 1978; a Walter Block, v listoch autorovi, October 26, 1978)

[5] Pozri Gordon Tullock, The Politics of Bureaucracy (Washington, D.C.: The Public Affairs Press, 1965), pre úplné teoretické rozvinutie tejto myšlienky.

[6] Pozri Albert Speer, Inside the Third Reich (New York: Avon Books, 1970), Časť II.

[7] Murray Rothbard, Power and Market (Kansas City: Sheed Andrews and McMeel, Inc., 1970)

Autor: Alfred G. Cuzán. Pôvodný článok nájdete na Mises.org.