Eurofondy – investícia do našej budúcnosti?

Mises.cz: 10. července 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 8

Na väčšine slovenských (pravdepodobne aj zahraničných) vysokých škôl sa vyučuje predmet Európska únia. Mnoho ďalších informácií o EÚ je integrovaných do predmetov ako verejné financie, hospodárska politika, financie samosprávy, regionálny rozvoj atď. V nich sa preberajú témy od histórie, vzniku, vývoja, orgánov, štruktúry až po všetkými vyzdvihované eurofondy.

Do eurofondov smeruje približne tretina z celého rozpočtu EÚ. Ďalšia skoro polovica prostriedkov ide na poľnohospodárstvo a zvyšná jedna šestina putuje na všetky vrtochy spojené s byrokraciou europolitikov a úradníkov (o aký objem finančných prostriedkov sa jedná, vidíme na existencii množstva inštitúcií, počtoch zamestnancov, ich platoch a dôchodkoch). Na tomto mieste by som sa však chcel venovať bližšie spomínaným eurofondom.

Pri diskusii o eurofondoch sa väčšinou rozoberajú témy ako nedostatočné a pomalé čerpanie, zložitosť projektov, rozsiahla byrokracia a administratíva. Zaujímavé je, že každá táto diskusia implicitne predpokladá správnosť a opodstatnenosť celého konceptu eurofondov, tj. redistribúcie zdrojov na základe úradníkmi vytvorených podmienok. Je to však naozaj ten správny prostriedok, ako dosiahnuť miliónkrát omieľaný fetiš Európskej únie – vyššiu konkurencieschopnosť a hospodársky rast? V článku sa budem venovať eurofondom pre súkromný sektor. O dotácie môžu žiadať aj samosprávy, ale tie v konečnom dôsledku tiež skončia ako zákazky pre podnikateľov.

Keď zbavíme eurofondy vznešeného závoja, do ktorého ho zahalila agenda Európskej únie, ostane nám jednoduchý proces, kde na jednej strane je zdanenie produktívnych a na druhej dotovanie tých, ktorí nedokážu uspieť na trhu. Jednoducho povedané, transfer od A (ktorého vyberú politici a úradníci) k B (ktorého taktiež vyberú politici a úradníci). Tento nový princíp určujúci, kto je a kto nie je úspešný (dosahuje zisk), nahradil pôvodný a základný trhový princíp, kde zisk dosiahol ten, kto najlepšie slúžil zákazníkovi, tzn. nadradenosť spotrebiteľa. Totiž „kapitalisti, podnikatelia hrajú kľúčovú rolu pri riadení ekonomických záležitostí. Stoja u kormidla a riadia loď. Nie sú ale slobodní pri určovaní kurzu. Nevelia, sú iba kormidelníkmi povinnými bezvýhradne poslúchnuť kapitánove rozkazy. Kapitánom je spotrebiteľ“ (Ludwig von Mises). Systém zdaňovania a dotovania teda deformuje celú štruktúru ekonomiky. Energia podnikateľov sa presúva od výroby k politike. Úspešní podnikatelia už nie sú tí, čo hľadajú nové možnosti na trhu, ale tí, ktorí majú oddelenia na vypracovávanie projektov. Už to nie sú tí, ktorí investujú do inovácie a vývoja nových produktov, ale tí, ktorí používajú svoje zdroje na nákup služieb euro-agentúr, poprípade investujú do nadštandardne priateľských vzťahov s úradníkmi. Už to nie sú tí, ktorí najlepšie slúžia zákazníkom, ale tí, ktorí majú konexie a kamarátov na správnych miestach.

Obdobne pôsobia aj štátne dotácie nadnárodným investorom, na ktoré sa skladajú samotní obyvatelia krajiny. Posledná väčšia dotácia bola poskytnutá novou „pravicovou“ vládou. Spoločnosť Honeywell Turbo dostala 43 400 € na každé novovytvorené pracovné miesto. V dnešných dňoch oznámila spoločnosť Continental Matador Rubber taktiež dobrú správu, chystá sa vytvoriť 320 nových pracovných miest a vládu poprosila o požehnanie v podobe dotácie 45 600 € na jedno pracovné miesto. Je nepochopiteľné, ako môžu niektorí stále hovoriť o kapitalizme a jeho chybách. Kapitalizmus neznamená skladanie sa širokých más na dotovanie kapitálu, to nie je zlo, ktoré je vnútorne spojené s kapitalizmom. Práve naopak, je to výplod politiky, ktorá kapitalizmus ničí.

Aký je potom rozdiel medzi súčastným stavom a socializmom, kde o alokácií zdrojov rozhodovali súdruzi v plánovacích ústavoch? Dnes sa predsa deje to iste, možno len v trocha viac sofistikovanej a naaranžovanej forme. O alokácií znova rozhodujú technokrati. Práve neustála netrhová misalokácia zdrojov spôsobila, že celý Východný blok sa stal zaostalou časťou sveta, udržiavanou pokope len hrozbou násilia. Európska únia spolu so štátnymi dotácia sa vydali rovnakým smerom, pretože tertium non datur neexistuje tretia cesta, o alokácii zdrojov rozhodujú buď úradníci, alebo slobodný trh.

Dotácie a fondy samozrejme nevytvárajú iba systémové deformácie. Ako sa hovorí, príležitosť robí zlodeja, tak verejné financie robia politika. Napríklad v Nemecku z eurofondov postavili pekný prístrešok na bicykle za 150 000 €. Dánsky obchodník dostal dotáciu 100 000 € na postavenie lyžiarskej zjazdovky na ostrove bez kopcov a snehu. Alebo exkluzívny kurz kinematografie so zameraním na „docufiction“ dostal dotáciu 9 miliónov €, pričom mal až 12 účastníkov (750 000 € na jedného účastníka). Tieto prípady boli vo väčšine označené ako podvody. Ale aj samotná filozofia eurofondov vyžaduje, aby potenciálny projekt nebol bez dotácie realizovaný, resp. sa nevyplatila jeho realizácia, čo otvára široký priestor pre plytvanie.

Na obrázku je jeden z príkladov čerpania a následného použitia eurofondov v SR. Dotácia vyše 50 000 € pre rýchločistiareň s rozmermi asi 4x5 metrov v garážových priestoroch nákupného centra.

Je skutočne toto cesta ku konkurencieschopnosti, hospodárskemu rastu a investícia do našej budúcnosti? Alebo len ďalší, trocha sofistikovanejší, spôsob prerozdeľovania majetku smerom, ktorý najlepšie vyhovuje naším „vládcom“?