John Locke, otec klasického liberalizmu I - Anarchie a prirodzený stav

Mises.cz: 19. března 2015, Všemocná Vláda, komentářů: 3

V poslednom čase sa akoby roztrhlo vrece s rôznymi článkami, príspevkami a názormi o tom, ako by mala fungovať a čo to vlastne je, tá liberálna spoločnosť. V podstate sa vytvorili dva veľké prúdy v súčasnej vulgárnej a laickej politickej teórii. 

Prvý je takzvaný „hlavný prúd“, ktorého teoretickým základom je, že treba prerozdeľovať majetky kde sa len dá a v takej miere, ako sa len dá, sem tam pridať nejakú tú monetárnu stimuláciu a neustále dookola omieľať poučky o solidarite. Tento „mainstream“ nie je možné nikam zaradiť, lebo si požičiava rôzne výroky prakticky z každého politického hnutia, od ortodoxného marxizmu a utopického socializmu, cez keynesiánstvo až po libertariánsku pravicu. Opačný pól zaujímajú v súčasnosti anarchické tendencie v rámci liberalizmu, ktoré sa stávajú čoraz populárnejšie a odvolávajú sa pri tom na veľkých mysliteľov, ako boli Mises, Rothbard alebo John Locke a ťahajú tieto názory do, niekedy až úsmevného, extrému. V dnešnom článku sa pokúsime osvetliť názory a postoje posledného menovaného, aby aj ortodoxní anarchokapitalisti názorne uvideli historický pôvod myšlienok, ktoré tak vehementne propagujú. 

V prvom rade treba podotknúť, že tento článok nemá za účel hodnotiť a porovnávať, či vyzdvihovať jeden liberálny prúd nad druhý. Náš metodologický prístup bude prísne „Wertfrei“ podľa epistemologických zásad praxeológie. Či sa nám táto úloha podarila, musia posúdiť iní. 

Prejdime však k samotnej podstate tohto článku. Ako vlastne vznikol liberalizmus? Otázka, ktorú si kladie, aspoň podľa nás, príliš málo ľudí, ktorí samy seba označujú za liberálov či libertariánov. Liberálne myšlienky sa formovali dlhodobo, prakticky už najstarší myslitelia staroveku, medzi ktorými treba vyzdvihnúť predovšetkým Epikura, podali základné zásady liberálnej etiky. Hedonizmus dal základ utilitaristickej morálke, na ktorej veľkí britskí filozofi vybudovali svoj ucelený etický a politický systém klasického liberalizmu. Pravidelní čitatelia „Ekonomického myslenia pred Adamom Smithom“ iste zaregistrovali kapitoly o Škole zo Salamanky, ktorá bola akýmsi prelúdiom teórií klasického liberalizmu. 

Ďalší významní mysliteľ, ktorého je možné kvalifikovať ako predchodcu liberalizmu bol Thomas Hobbes. Jeho „Leviathan“ je nezaslúžene vnímaný ako obhajoba absolutizmu, ba dokonca totalitarizmu. V skutočnosti, je v tomto diele silne akcentovaný právny pozitivizmus a heslo „non rex est lex sed lex est rex“ [1] je postavené na piedestál. Práve tento moment v hobbesovskej filozofii, blaženosť Epikurova a katolícka protireformácia Školy zo Salamanky sa dajú označiť za aké-také vplyvy na vývoj Lockovho myslenia. 

No skutočným impulzom pre Lockov rozvoj bolo dielo Toryovského mysliteľa Roberta Filmera. Právo Filmerovo dielo „Patriarcha“, v ktorej Filmer obhajoval najmä dedičné právo od Boha pre panovníkov, primälo Locka k ráznej odpovedi Whiga. Svoju odpoveď na konzervatívne dielo, silne zaváňajúce feudálnym stredovekom, vydal John Locke v roku 1689 a práve tento rok je dátumom, ktorý je možné označiť za rok zrodu klasického liberalizmu a John Locke si práve ním zaistil slávnu prezývku „Otec klasického liberalizmu“. Dielo, ktoré malo nedozerné následky na celú politickú teóriu (a aj prax!) a vyformovalo liberalizmus a vtlačilo pečať dobám na najbližších dvesto rokov, ktoré bývajú označované ako obdobie klasického liberalizmu, vytvorilo modernú deľbu moci a zakotvilo ľudské práva sa nazýva „Dve rozpravy o vláde“ [2]. 

V podstate nie je možné preceniť význam a ideologický dopad tejto, rozsahom veľmi krátkej, knižky. Mises, Rothbard, Nozick, Kant, Montesquie a vlastne všetci liberáli, odvodzovali svoje myšlienky ohľadom politickej filozofie od tohto diela. Pominieme historické okolnosti vzniku tohto diela a pustíme sa s plnou vervou do jeho, aspoň zbežnej, interpretácie.

John Locke, „Otec klasického liberalizmu“ bol skutočným zakladateľom myšlienkového prúdu, ktorý nikdy predtým neexistoval v ucelenej forme, aj keď hlavné inšpirácie, ktoré podnietili Locka k artikulovaniu myšlienok vyjadrených v jeho spisoch, vyplynuli z jeho podrobného čítania vyššie uvedených autorov (teda Epikuros, Škola zo Salamanky a Hobbes). Napriek tomu originalita jeho politických myšlienok je porovnateľná azda iba s Aristotelovým organom a Kantovou metafyzikou. Dôkazom toho je ústava Spojených Štátov, v ktorej sú doslovne citované celé pasáže vyňaté z Locka, či Montesquieho dopracovanie Lockovej teórie deľby moci. Taktiež nie je možné interpretovať britský empirizmus bez znalosti Lockovho príspevku pre celé ostrovné myslenie (etické a politické, ale aj teoretické) [3]. 

V dielach Locka a jeho nasledovníka Huma je jasne vidieť, akú dlhú cestu urazil liberalizmus, počas storočí. V ich dielach, ktoré sú najlepšími reprezentantmi klasického liberalizmu, je silne vidieť odklon súčasného liberalizmu od klasického chápania, smerom k sociálnemu (resp. socialistickému) liberalizmu. Diela týchto velikánov, by v dnešnej dobe v žiadnom prípade nemohli byť nazvané ako liberálne, ale boli by označené za radikálne libertariánske. 

„Dve rozpravy o vláde“ sú vlastne dve rôzne pojednania, zaoberajúce sa dvomi rôznymi problémami, spojené do jedného spisu. V „Prvej rozprave o vláde“ je predmetom vyvrátenie Filmerových argumentov v prospech dedičského práva kráľov, odvodeného od čias biblického Adama, ako prvého kráľa. Skutočne podstatná je však až „Druhá rozprava o vláde“. „Druhú rozpravu o vláde“ začína Locke priamo in medias res, keď rozpravu otvorí témou prirodzeného stavu. Otázka prirodzeného stavu a etatogenézy je kľúčovým problémom celého súboru liberálnych myšlienok. Každý spor, stále v rámci liberalizmu [4], medzi etatistami a anarchistami, nutne musí argumentačne viesť k dielu Johna Locka a sporu o povahu prirodzeného stavu a limitoch vlády. 

Locke svoje úvahy o moci vlády a jej legitimite odvodzuje od stavu, ktorý existoval pred vznikom štátu. Opisuje prirodzený stav ako „stav dokonalej slobody riadiť svoje konanie a nakladať so svojím majetkom a so svojimi osobami tak, ako považujú za vhodné, v medziach prirodzeného zákona, bez toho, aby žiadali povolenie alebo záviseli na vôli niekoho iného. Je to tiež stav rovnosti, v ktorom všetko moc a právomoc sú vzájomné bez toho, že jeden jej má viac ako druhý.“ [5]. 

Základnou charakteristikou prirodzeného stavu u Locka sú dve prirodzené uspôsobenia ľudstva. Po prvé, je to slobodná vôľa, prejavujúca sa ako schopnosť usporiadať si svoje záležitosti tak, že nie sme prinútení konať inak, ako by sme konali, inými ľuďmi alebo inštitúciami a naše konanie je teda dobrovoľné. Druhou podmienkou prirodzeného stavu je súkromné vlastníctvo. Tu by sme si dovolili použiť extenzívnu interpretáciu výroku, keď tvrdíme, že Locke pri tomto bode nemá na mysli iba fiktívne delenie vlastníctva na osobné vlastníctvo a vlastníctvo výrobných prostriedkov, a teda implicitne predpokladá ako oprávnené aj vlastníctvo výrobných prostriedkov. Táto, na prvý pohľad nepodstatná poznámka, v skutočnosti sklamáva všetkých, ktorí tvrdia, že Locke nebol apologétom kapitalizmu, a že jeho spisy je možné interpretovať antikapitalisticky. Dôvodom je fakt, že Locke sa jednoznačne stavia na stranu súkromného vlastníctva, a teda aj na stranu hospodárskej organizácie založenej na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov – kapitalizmu. 

Pri etických otázkach u Locka musíme sklamať všetkých zástancov apriórnej racionalistickej etiky, lebo základnou etickou úvahou u Locka je vždy úžitok a slasť, resp. odstránenie strasti. Jeho empirickú etiku a utilitarizmus potvrdzuje aj tento výrok: „Nemôžem inak, než si priať, aby sa mi dostalo práve toľko dobra z rúk každého človeka, koľko si kto praje vo svojej duši, ako by som mal čakať, že budem mať akúkoľvek časť svojho priania v tom ukojenú, ak sa nebudem ja sám starať o to, aby som ukojil rovnaké prianie, ktoré je nepochybne v iných ľuďoch, ktorí sú jednej a tej istej prirodzenosti?“ [6]. Hedonizmus (snaha o odstránenie strasti) je teda zrejmá, rovnako ako príklon a predznamenanie utilitarizmu a morálneho relativizmu, tak zjavného u Ludwiga von Misesa. Stav slobody však Locke nechápe hobbesovsky, ako „bellum omnium contra omnes“, ale ukladá ľuďom v prirodzenom stave povinnosť nasledovať príkazy prirodzeného zákona. Prirodzený zákon tu však nefiguruje ako zjavenie Všemocného Boha, napriek tomu, že Locke bol kresťanom a prikláňal sa k deistickému chápaniu, ale ako racionálny zdroj poznania, schopný afikovať ľudský rozum základnými premisami praktického (morálneho) zákona. 

„Aj keď, toto je stav slobody, predsa to nie je stav zlovôle. Aj keď človek v onom stave má nekontrolovateľnú slobodu voľne nakladať so svojou osobou alebo so svojím majetkom, predsa nemá slobodu zabiť seba samého alebo tiež nejakú bytosť, ktorú má vo svojej moci, iba ak tam, kde to žiada nejaké ušľachtilejšie užívanie než jej zachovanie.“ 

Lockov prirodzený stav, je de facto anarchokapitalistickou spoločnosťou založenou na súkromnom vlastníctve a racionálnom prirodzenom práve a utilitárnej morálke. Ohľadom všeobecnosti prirodzeného zákona nám Locke vraví: „Stav prirodzený má zákon prirodzený, aby ho riadil, ktorý zaväzuje každého a rozum, ktorý je tento zákon, učí všetko ľudstvo, ktoré len chce ísť k nemu na radu, že keďže všetci sú si rovní a nezávislí, nikto nemá poškodzovať druhého na jeho živote, zdraví, slobode alebo majetku.“ Takto definuje Locke liberalizmus ako doktrínu, podľa ktorej je človek plne slobodný vo svojom konaní, kým neubližuje a nepoškodzuje práva iných. „Ako je každý povinný zachovať seba samého, ...tak z rovnakého dôvodu má zachovať ostatné ľudstvo, a pokiaľ nejde o to, vykonať nejakú spravodlivosť na previnilcovi, nemá odňať alebo poškodzovať život alebo to, čo smeruje k zachovaniu života, slobodu, zdravie, údy alebo statky druhého.“ 

Toto teda bol veľmi stručný úvod do myslenia velikána a zakladateľa klasického liberalizmu, filozofa, ku ktorému vzhliadajú všetci liberáli – Otca klasického liberalizmu. Uvideli sme, že politická filozofia Murrayho Rothbarda nebola tak originálna, ako by sa človek mohol domnievať, a že liberálny anarchizmus je vlastne iné pomenovanie pre prirodzený stav u Johna Locka. „Otec klasického liberalizmu“ bol známy svojím príklonom k individualizmu, deľbe moci a princípu „laissez-faire“ v doslovnom znení – teda nezasahovania do súkromnej sféry človeka, a ako taký si zasluhuje našu plnú úctu a dôsledné štúdium jeho spisov, pokiaľ chceme nahliadnuť úžasnú históriu liberálnej teórie, ktorá, práve od dôb Johna Locka, formovala celé západné myslenie a dnes, nutno podotknúť, že bohužiaľ, z liberalizmu zostal iba pojem liberálna demokracia, ktorý už dávno neobsahuje to, čo si pod týmto pojmom predstavovali starí myslitelia klasického liberalizmu. 

S týmto konštatovaním sa s Vami lúči Všemocná Vláda a želá Vám veľa trpezlivosti pri argumentácii pre vec liberalizmu – budeme ju všetci potrebovať. Nabudúce si povieme viac o Lockovom prístupe k úlohe vlády a deľby moci a pokúsime sa ukázať anarchokapitalistom, prečo klasickí liberáli považujú „Štát nočného strážnika“ za nevyhnutný. 

Tak, do skakavenia priatelia! 

[1] Nie kráľ je právo, ale právo má vládnuť!

[2] Dvě pojednání o vládě (Česky), Two Treatises of Government (Anglicky)

[3] Praktická filozofia sa odlišuje od teoretickej existenciou praktickej vôle subjektu. „Praktické je všetko, čo je možné vďaka slobode.“ Kant, I., Kritika čistého rozumu, str. 476

[4] Liberalizmus je široká politická doktrína, ktorej najľavicovejšia frakcia je sociálny liberalizmus, najpravicovejšia anarchokapitalizmus. Je mnoho rôznych liberálnych prúdov, ktoré tu teraz nebudeme menovať a medzi ktorými vznikajú neustále trenice a nezhody, no napriek tomu zostáva liberalizmus ako politická ideológia, so svojou hlavnou myšlienkou – slobodou, konzistentným teoretickým prúdom.  

[5] Locke, J., Dvě pojednání o vládě, str. 140

[6] Locke, J., Dvě pojednání o vládě, str. 141