Je nehynúcim úspechom socialistickej propagandy, že pod pojmom 'kapitalizmus' má väčšina verejnosti definitívne zafixovaný systém prospievajúci kapitalistom a škodiaci pracujúcim. Egoistický kapitalista, obvykle vybavený cylindrom a cigarou, si bezohľadne privlastňuje na úkor vyhladovaných pracujúcich väčší diel bohatstva, než by to bolo možné v 'spravodlivejšej' spoločnosti. Ukážeme, že skutočnosť je viacmenej presne opačná. Pozrime sa na graf.

Ukazuje vývoj pomeru miezd k celkovému produktu (HDP) v Británii od stredoveku do súčasnosti. Doplnok k HDP tvoria výnosy kapitálu (HDP = mzdy + kapitálové výnosy). Graf ukazuje skutočnosť, ktorá by asi Marxa a nasledovníkov veľmi prekvapila a ktorá ich teórie úplne vyvracia. V dobách 'divokého, neregulovaného' kapitalizmu 19. storočia rástla nielen ekonomika ako celok, ale rástol aj podiel, ktorý z tohto koláča získali ľudia pracujúci za mzdu a klesal podiel, ktorý získavali vlastníci kapitálu. Kapitalizmus prospel pracujúcim relatívne viac než kapitalistom. Paradoxne, v 2. polovici 20 storočia s jeho sociálnym štátom a prerozdeľovaním údajne v záujme pracujúcich sa podiel príjemcov miezd znížil. Kto by to povedal ?

Možné vysvetlenie je pomerne prosté. Zamyslime sa nad tým, ako prebieha ekonomická spolupráca. Konečný produkt vzniká spoluprácou kapitálových vlastníkov, t.j. ľudí poskytujúcich kapitál (nástroje, stroje, suroviny a pod.) a ľudí poskytujúcich prácu s týmito nástrojmi. Ich dohoda o podieloch na vyrobenom produkte je obojstranne dobrovoľná a riadi sa zákonom ponuky a dopytu. Čím vzácnejšie a ťažšie nahraditeľné je to, čím každý prispieva, tým väčší podiel na produkte si pre seba dotyčný môže vyjednať. Ak je pracovníkov málo a kapitálu mnoho, môže pracovník úspešne požadovať vysokú mzdu, t.j. vyšší podiel na produkte. Ak je naopak pracovníkov mnoho a kapitál je vzácny, podmienky si určuje skôr kapitalista, mzdy pracovníkov klesajú a zisk kapitalistu rastie. To naznačuje, že pomer výšky miezd k HDP bude tým väčší, čím väčší je relatívny dostatok kapitálu.

Teraz je jasné, prečo podiel miezd začal rásť práve v dobe kapitalizmu. Kapitalizmus je politický systém chrániaci súkromné vlastníctvo. Umožňuje postupné hromadenie kapitálu, keďže vlastník sa nemusí obávať vyvlastnenia štátnou mocou, typického pre feudálne, socialistické či iné despotické spoločnosti. Množstvo dostupného kapitálu v pomere k množstvu pracovníkov rastie, vzácnosť kapitálu klesá, vzácnosť práce relatívne rastie a výhody sa presúvajú na stranu príjemcov miezd. Tí profitujú dvojnásobne. Jednak vďaka lepšej kapitálovej vybavenosti (napr. efektívnejším strojom) rastie produktivita práce, vyrobí sa viac tovarov a ľudia teda môžu aj viac spotrebovať; nadôvažok ale z týchto výrobkov získavajú postupne relatívne väčší podiel než kapitáloví vlastníci.

Uvedený sociálno-kapitalistický trend sa zvrátil, ako vidíme, v druhej polovici 20. storočia, keď sa k moci dostali ochrancovia pracujúcich, labouristi, a začali spolu s konvertovanými konzervatívcami vo väčšom rozsahu sabotovať fungovanie trhu. Medzi ich protitrhové opatrenia patrili napr. znárodňovanie, prerozdeľovanie, progresívne dane, cenové regulácie, štátom vynucované monopoly, všemožné regulácie a inflácia. Bez toho aby sme účinky týchto opatrení rozoberali do detailov, ich spoločným menovateľom bolo narušenie funkcie trhu, ktoré musí nevyhnutne viesť k nižšiemu množstvu správne investovaného kapitálu, než aké by existovalo v podmienkach voľného trhu. Kapitál sa stáva vzácnejším a jeho majitelia v porovnaní s pracujúcimi relatívne profitujú. Protitrhové opatrenia, ktoré mali pracujúcim prospieť im nakoniec uškodili, ako to už pri dobre mienených snahách vylepšiť trh často býva *). Pikantériou na záver je fakt, źe domnelé víťazstvo antisociálneho 'neoliberalizmu' koncom 20. storočia zrejme tento trend zrejme opäť zmenilo v prospech pracujúcich.

Vyššie uvedené si vyžaduje niekoľko spresňujúcich poznámok. Ničenie trhu vládou neprospelo kapitalistom ako celku. Poškodení boli všetci, pracujúci aj kapitalisti, z ktorých mnohí boli privedení na mizinu. Len niektorí kapitalisti, ktorí mali či už šťastie alebo konexie na správnych súdruhov relatívne profitovali na úkor ostatných vďaka relatívnemu nedostatku kapitálu, ktorý vládne zásahy vyvolali a ktorý nutne zvýšil jeho výnosy bez ohľadu na celkovo protitrhovú politiku vlády. Zákon ponuky a dopytu je železný ekonomický zákon, ktorého platnosť nedokázali zrušiť ani ľudoví komisári a v nejakej podobe sa prejaví aj v tej najregulovanejšej ekonomike. Ak regulácia vyvolá nedostatok dôležitej komodity A, ľudia, ktorí ju potrebujú, sú ochotní ponúknuť zvýšenú protihodnotu pre tých, ktorí sú schopní komoditu A poskytnúť. Celkový príjem týchto poskytovateľov je obvykle väčší, keď danej komodity dodajú menej za vyššiu cenu, než keby jej dodali viac za hypotetickú trhovú cenu (je to presne rovnaké správanie aké má monopol). Nedostatok preto zvyšuje ich podiel na celkovom bohatstve spoločnosti. Napr. mäsiari v reálnom socializme boli neúmerne bohatí nie napriek nedostatku mäsa, ale práve vďaka tomuto nedostatku, lebo ten zvýšil ceny mäsa. Domnievame sa, že rovnaké dôvody má aj rast profitu kapitalistov (t.j. pokles v nášom grafe). Nedostatkové mäso tu jednoducho nahrádza (relatívne) nedostatkový kapitál.

Záverom možno povedať, že akokoľvek sa protitrhové opatrenia krátkodobo javia ako zväčšenie výhod pracujúcich na úkor kapitalistov, skutočnosť je presne opačná. Najviac výhod prináša pracujúcim práve voľný trh.

Poznámka:
* Možná námietka, že odborárske privilégiá labouristických chránencov predsa museli výhody kapitalistov zvrátiť je chybná. Zvyšovanie miezd odbormi nepoškodzuje priamo vlastníkov kapitálu, ale spotrebiteľa, ktorý ich musí zaplatiť vo vyšších cenách výrobkov. Reálna mzda takéhoto v odboroch neorganizovaného spotrebiteľa klesá, kým mzda odborovo organizovaných pracovníkov rastie na jeho úkor, nie na úkor kapitalistu. To samo osebe kapitalistovi neuškodí a pomer miezd k HDP nezvýši. Kapitalista je poškodený až keď spotrebiteľ definitívne odmietne kupovať predražené výrobky a podnik krachuje. Zničenie jeho kapitálu ochudobní všetkých, relatívna sila kapitálu tých kapitalistov, ktorí prežili sa však zväčši a z menšieho koláča sú schopní získať viac. Marxisticky povedané, túto formu triedneho boja nutne vyhrávajú kapitalisti, aj keď za cenu ťažkých strát.