Konzervativizmus a liberalizmus ako protiváha socializmu

Mises.cz: 09. května 2015, Všemocná Vláda, komentářů: 21

Dnešný článok bude napísaný formou úvahy nad možnosťou ideovej spolupráce libertarianizmu a konzervativizmu. Liberalizmus a konzervativizmus boli počas dlhých dvoch storočí úhlavnými nepriateľmi, ktorých boje sa v 18. a 19. stor. neodohrávali na bojisku vojnovej arény, posiatej telami nepriateľa, ale na pôde britského parlamentu. 

Liberalizmus bol na Britských ostrovoch historicky reprezentovaný stranou Whigov, ktorá sa neskôr premenovala na Liberálnu stranu, zatiaľ čo konzervatívne myšlienky našli odozvu v programe strany Toryovcov, ktorá sukcedovala do súčasnej Konzervatívnej strany. Od čias Slávnej revolúcie v Anglicku dominovali Whigovia, ktorých ideovým otcom bol John  Locke a prikláňali sa k parlamentnej forme vlády a slobodnému obchodu. Vyše polstoročie trvajúca porážka Toryovcov, kedy od roku 1714 a prvej Walpolovej vlády sa žiaden Tory neujal funkcie predsedu vlády až do roku 1762 (!), kedy už bola priemyselná revolúcia v plnom prúde a kapitalizmus zažíval svoje vrcholné obdobie. 

Historické názvy strán v priebehu 19. Stor. odumreli a zmenili sa na moderné názvy. Whigovia sa stali Liberálnou stranou a Tory sa stal členom Konzervatívnej strany. Hlavné rozdiely medzi týmito stranami boli ohľadom otázky, ktorá časť vlády má mať väčšiu moc. Toryovci podporovali Filmerovu argumentáciu o božskom pôvode kráľov a vyjadrovali plnú podporu kráľovi, aristokracii a cirkevným štruktúram, s čím nesúhlasili Whigovia, podporujúci parlament, náboženskú toleranciu a buržoáziu. Najslávnejšia dvojica oponentov, ktorí sú až do dnešných dní opradení pradivom legiend, boli nezmieriteľní protivníci – napriek tomu dokonalí gentlemani – páni Lord William Gladstone, predseda liberálnej strany a Lord Benjamin Disraeli, predseda konzervatívcov. 

Napriek dlhodobému politickému nepriateľstvu a vášňam, ktoré ako vraví David Hume, súčasník týchto politických zápasov, boli skôr výsledkom zvyku, než opačných názorov, boli ekonomické doktríny Toryovcov aj Whigov rovnaké. Tento trefný Humov postreh potvrdzujeme aj my. Napriek rozdielom v podpore pre monarchiu (Toryovci), resp. parlament (Whigovia), boli názory liberálov aj konzervatívcov silne kompatibilné. Oba tábory trvali na doktríne nezasahovania do súkromného vlastníctva, voľnom obchode, nízkych daniach a vyrovnaných rozpočtoch, rovnosti pred zákonom, zdôrazňovaním individuálnej snahy jednotlivca o zlepšenie svojich podmienok a kládli dôraz na minimálny štát. 

Uplynuli však dve storočia a situácia sa začala dramaticky meniť. Ľudia, v dôsledku priemyselnej revolúcie a slobodného obchodu, výrazne bohatší, s vyššou životnou úrovňou a sebavedomím, opití snami a naivnými predstavami o socializme, sa začali prikláňať k novej strane práce. Obrovská popularita socializmu donútila po smrti Gladstona na prelome 19. a 20. stor Liberálnu stranu k reformám, smerujúcim k sociálnemu liberalizmu a radikálnemu odklonu od gladstoniánskeho liberalizmu. Jednou z kľúčových figúr tohto prerodu liberálnej strany bol aj John Maynard Keynes. Nakoniec bola Liberálna strana úplne prevalcovaná zo strany Labour party a mnohé jej myšlienky našli uplatnenie (paradoxne) v programe Konzervatívnej strany. 

Ideový základ konzervativizmu je totožný s ideovým základom klasického liberalizmu. Oba smery preferujú osobnú slobodu pred akoukoľvek inou cnosťou, uznávajúc pojem rovnosti iba vo význame rovnakého a spravodlivého postavenia v očiach zákona. V rámci prístupu k ekonomickým otázkam panuje prakticky úplná zhoda medzi týmito dvoma tábormi. Ako liberalizmus, tak aj konzervativizmus plne podporujú voľný trh, hospodársku súťaž, individualizmus, minimálne štátne zásahy do ekonomiky a spontánny vývoj trhových mechanizmov. Úloha štátu v ekonomike je zminimalizovaná na ochranu súkromného vlastníctva, ktoré tvorí základ ako liberalizmu, tak aj konzervativizmu. 

Tu sa žiada podotknúť, že tak ako liberalizmus je možné rozdeliť podľa miery „liberálnosti“ na sociálny liberalizmus, klasický liberalizmus až po anarchokapitalizmus, aj konzervativizmus sa vyznačuje vyššou či nižšou mierou „konzervatívnosti“. Rovnako ako je ťažko porovnávať sociálny liberalizmus s libertarianizmom, je snáď úplne nemožné porovnávať Toryizmus, tradicionalistický či náboženský konzervativizmus na jednej strane s liberálnym či libertariánskym konzervativizmom na strane druhej. Existuje teda mnoho druhov ako liberalizmu, tak aj konzervativizmu a hranice medzi nimi je niekedy veľmi ťažko určiť. 

Vymedzili sme teda základnú ekonomickú orientáciu, históriu a názorovú variabilitu konzervativizmu. Skutočnou esenciou či podstatou konzervativizmu sú však dva pojmy, ktoré sa sémanticky vzájomne čiastočne kryjú a dopĺňajú. Tradícia a zvyk sú dva pojmy, ktoré neomylne identifikujú konzervativizmus a jeho základné hodnotové určenie, dávajúc mu punc starobylosti a múdrosti vekov. Úplne jednoduchá úvaha, spočívajúca v presvedčení, že nie je múdre meniť to, čo už dlhodobo funguje a prináša svoje ovocie v sebe nepopierateľne nesie hlbokú múdrosť. Právny poriadok prispôsobený konkrétnym podmienkam a historickým súvislostiam danej geografickej oblasti, ktorého morálne odsúhlasenie je implicitne jasné jeho dobrovoľným a spontánnym používaním spoločnosťou a tradícia ústavného zriadenia a až do krajnosti dovedené formálne zvyklosti pri legislatívnych (či iných politických procedúrach) majú svoje historické opodstatnenie a sú ošľahané vetrom dlhodobej skúsenosti. 

Podľa môjho skromného názoru (tu vyjadrujem svoj vlastný, subjektívny hodnotový súd) sa mohla tradícia klasického liberalizmu, kapitalizmu a minimálnej vlády zachovať na Britských ostrovoch počas dvoch storočí iba vďaka zvyku, tradícii a nezmernej úcte k nim vštepenej do vedomia každého človeka. Iba poznanie, že v minulosti trhová ekonomika priniesla bezprecedentné zvýšenie životnej úrovne, kulminujúce počas rokov Priemyselnej revolúcie a úcta k ústavným konvenciám a legislatívnym procedúram boli schopné zabrániť oveľa skoršiemu nástupu socializmu. 

Pomalé prenikanie socialistických ideí do povedomia verejnosti, považovanie sociálneho štátu, ktorý sa o mňa postará za vyšší stupeň spoločenskej organizácie a všeobecná akceptácia myšlienok smerujúcich k vytváraniu umelej, majetkovo rovnostárskej spoločnosti, centrálne riadenej a plánovanej „odborníkmi“, ktorí vedia čo je pre nás dobré lepšie ako my sami, by malo byť mementom pre ľudí inklinujúcich ku slobode, aby sa prestali sústreďovať na vzájomné rozpory, ale naopak sústrediť sa na to, čo ich spája. Voľný trh a spontánna organizácia spoločnosti je plne prijateľná pre konzervatívcov a pre klasických liberálov je vice versa prijateľná sociálna kooperácia založená na zvyku a politická reprezentácia podriaďujúca sa tradícii, ktorá si ctí princípy slobody a ústavnosti. 

Mal som v pláne tento článok urobiť krátkym (čo sa mi očividne nepodarilo), no myšlienky vyjadrené v ňom zabrali viac papiera ako bolo plánované. Odkazom, ktorý sa snažím odovzdať ďalej je, že umiernenosť a spolupráca medzi liberálmi a konzervatívcami, by mala byť typickou črtou pravicového spektra. Je nielen že zbytočné, ale priam kontraproduktívne, upozorňovať na nesúlad názorov medzi liberálmi a konzervatívcami. Naším spoločným záujmom je predsa maximalizácia osobnej slobody a otočenie paradigmy, ktorá dnes uznáva sociálnu demokraciu ako neporaziteľnú ideológiu moderného sociálneho štátu.