Žijeme vo veľkej a anonymnej spoločnosti, kde si už nedokážeme sami vyrobiť ani len ten sendvič. Jeden pokuso to trval šesť mesiacov a stál 1500 dolárov a to ešte „podvádzal“ využívaním vecí ako nože a plynový sporák. Dnes sme závislí na deľbe práce, čo nám prinieslo nepredstaviteľné bohatstvo v porovnaní s našimi predkami. Táto deľba práce však vyžaduje, že všetky rozhodnutia, produkcia a práca jednotlivých ľudí na jednotlivých úrovniach výroby budú do seba zapadať, budú zladené. Inak povedané deľba práce si vyžaduje určitý typ koordinácie.

V zásade existujú dva typy koordinácie. Jeden, ktorý je pomerne intuitívny, je nám bližší a máme s ním pravidelnú skúsenosť. Tento typ koordinácie je výsledkom vedomého snaženia nejakej osoby, ktorá rozhoduje kto, kde, s čím a čo bude robiť. Najčastejšie je to vedúci pracovník nejakého podniku, v rámci ktorého svojimi rozkazmi koordinuje deľbu práce. Tento typ koordinácie môže byť užitočný vo firmách alebo malých spoločenstvách napr.  rodinách, či kluboch. Problém nastáva, keď chceme tento typ koordinácie škálovať na veľkú, anonymnú spoločnosť. Príkladom plánovania takejto veľkej spoločnosti pomocou prvého typu koordinácie, t.j. ako „veľkého poštového úradu“, je bývalý Sovietsky zväz. Asi nemusíme dodávať, že tento typ koordinácie za vo veľkej spoločnosti nefungoval moc uspokojivo. 

Existuje však aj druhý typ koordinácie plánov a rozhodnutí miliónov jednotlivcov v rámci deľby práce. Ten je menej viditeľný – až neviditeľný, jeho fungovanie je vysoko neintuitívne a nemáme s ním žiadnu priamu skúsenosť. Tento typ koordinácie sa zvykne nazývať trhový proces s cenovým mechanizmom.

Trhový proces umožňuje koordinovať plány a rozhodnutia miliónov jednotlivcov bez toho, aby si toho ľudia boli vôbec vedomí. Prostredníctvom neustálej zmeny nominálnych aj relatívnych cien sú v ekonomike vysielané signály o zmenách v relatívnej vzácnosti jednotlivých zdrojov, ktoré ľudia využívajú. Namiesto šéfa v podniku tu určuje kto, kde s čím a čo bude robiť cenový mechanizmus. Najlepšie je sila tohto mechanizmu vidieť na konkrétnom príklade, keď v spoločnosti absentuje. 

Predpokladajme, že dobrosrdečný a múdry cár Jano chce vybudovať cestné spojenie medzi Žilinou a Martinom, bráni mu však v tom veľká a vysoká hora Úplaz na konci Lúčanskej Malej Fatry. V zásade má dve možnosti. Buď postaví cestný obchvat  cez Strečno, alebo sa cez túto horu prevŕta a vybuduje tunel. Predpokladajme, aby sme problém cárovi zjednodušili, že obe tieto možnosti budú ľudia preferovať rovnako. Čo však rovnaké nebude, sú náklady týchto dvoch možností. A to je v problém, lebo cár Jano vládne v socializme. 

Obchvat bude vyžadovať veľké množstvo stavebného materiálu na dlhšiu cestu, budovanie dlhej estakády ponad rieku Váh a veľké množstvo neodbornej pracovnej sily. Na druhej strane prevŕtavanie bude vyžadovať skôr odbornú prácu inžinierov na navrhnutie projektu a zostavenie vŕtacieho zariadenia a skôr nové stroje a technológie. Ako sa má cár rozhodnúť? Racionálne rozhodnutie by bolo zvoliť menej nákladný spôsob. Ako však porovnať prácu množstva neodborných robotníkov s prácou niekoľkých inžinierov? A ako porovnať potrebu množstva materiálu s potrebou niekoľkých nových strojov? 

Bez cien sú síce tieto náklady neporovnateľné avšak stále reálne. Masa robotníkov a materiálu by totižto mohla niekde poslúžiť na vybudovanie sídliska, priehrady, alebo novej fabriky a na druhej strane inžinieri a nové technológie by mohli byť venované na vývoj prvého socialistického počítača, na modernizáciu existujúcich fabrík alebo na vesmírny výskum. Ak sa chceme správne rozhodnúť, musíme zobrať do úvahy aj tieto alternatívy a ich relatívnu hodnotu pre spotrebiteľov alebo ďalšie články vo výrobe. Stavebný materiál, robotníci, inžinieri a nové technológie majú veľké množstvo alternatívnych využití a tieto využitia sú navyše často vzájomné podmienené. Ak inžinierov alokujete na výrobu kombajnov, dokážete tým ušetriť robotníkov a tí môžu zasa inde nahradiť to, čo by za iných okolnosti robili inžinieri. Problém sa tak začína komplikovať, rôzne zdroje majú rôzne využitie a ak ich použijeme na jednom mieste, tak na druhom budú chýbať a keďže tam budú chýbať, ovplyvní to spätne celú jednu vetvu výrobnej štruktúry. Cár Jano je stratený v šírom mori alternatív a v depresii prepadá alkoholizmu.

To čo Janovi chýba je maják v podobe cenovej štruktúry. Tá je výsledkom práve neviditeľnej koordinácie druhého typu- koordinácie bez koordinátora. V systéme so súkromným vlastníctvom má každý obchodovaný zdroj trhovú cenu. Tá odzrkadľuje jeho relatívnu vzácnosť a hodnotenia a odhady miliónov ľudí, ktorí s nim prišli do styku – kupovali alebo predávali. Všetky tie rozptýlené vedomosti o alternatívnych použitiach a ich hodnotách sú tak koncentrované v jednoduchej a hlavnej porovnateľnej informácii: v cene. Cenový mechanizmus tak funguje ako jedna veľká ústredňa, ktorá umožňuje urobiť veľmi komplikované rozhodnutia (obchvat alebo tunel) pomocou veľmi jednoduchej kalkulácie nákladov – čo bude lacnejšie nakúpiť. Ak napr. v našom príklade budú na trhu inžinieri drahí (lebo práve stavajú jadrovú elektráreň) a naopak materiál a robotníci lacní, budovateľ cesty medzi Žilinou a Martinom zvolí prvú alternatívu – obchvat ako následok sledovania svojho záujmu. Bez toho, aby si bol toho vôbec vedomý, koordinoval svoje rozhodnutie s ostatnými členmi ekonomiky, ktorí potrebujú inžinierov viacej ako on – niekde v Trnave sa buduje fabrika, ktorá bude vyrábať niečo, čo si budú ľudia vážiť relatívne viac ako tunel. A pritom on iba sledoval svoj vlastný záujem pri minimalizovaní nákladov. Neuvedomoval si, že sledovaním ceny a svojím rozhodnutím nenajať inžinierov vykonal koordinačné rozhodnutie, ktoré presne zapadlo do potrieb ľudí v ekonomike.

Aj keď je to do veľkej miery kontraintuitivne, ekonomika a jej fungovanie nepotrebujú svojho konštruktéra, ktorý by riadil koordináciu všetkých zdrojov a hýbal figúrkami. Za predpokladu prítomnosti určitých noriem správania sa - rešpektovanie súkromného vlastníctva, dodržiavanie kontraktov, prítomnosť dobrých peňazí - bude prebiehať koordinácia aj bez koordinátora.