Kreatívná ekonomická sémantika

Mises.cz: 30. dubna 2016, Murray N. Rothbard (přidal Tomáš Macháček), komentářů: 3

Ak by v posledných rokoch neboli vládni ekonómovia na nič dobrí, treba priznať, že urobili veľký pokrok aspoň v disciplíne, ktorú by sme mohli nazvať „kreatívna ekonomická sémantika“.

Najprv redefinovali zdanlivo jednoduchý termín „zmenšenie rozpočtu“. V minulosti znamenalo „zmenšenie rozpočtu“ redukciu budúcoročného rozpočtu pod úroveň tohtoročného. V tomto staromódnom zmysle znamenali prvé dva roky Dwighta Eisenhowera v úrade skutočne podstatné, i keď nie dramatické zníženie rozpočtu oproti minulému roku. Dnes máme „zmenšenia rozpočtu“, ktoré nepredstavujú žiadne zníženie, ale skôr podstatné zvýšenie oproti minuloročným výdavkom.
„Zmenšenie“ sa postupne jemne, ale podstatne redefinovalo na redukciu niečoho iného. Čo by to „niečo iné“ malo byť, to sa zdalo byť pomerne bezvýznamné, aspoň pokiaľ sa darilo odvádzať pozornosť od skutočných dolárových výdavkov. Niekedy to bolo zníženie „v miere rastu“, inokedy to bolo zníženie „reálnych“ výdavkov a ešte inokedy to bolo zníženie oproti minulým predpovediam pre daný rok.
 

Menej daní = menej peňazí pre občana?

Výsledkom série takýchto „znížení“ bolo prudké a dramatické zvýšenie výdavkov nielen v staromódnych meradlách, ale dokonca vo všetkých ostatných kategóriách. Vládne výdavky značne vzrástli, nech by ste to analyzovali akokoľvek. Z toho vyplýva, že ani idea kreatívne sémantických zmenšení rozpočtu nešla cestou Ústavy Spojených štátov amerických.

Iným príkladom kreatívnej sémantiky bolo „zníženie daní“ v rokoch 1981 -- 1982, čo bol taký príšerný pokles daní, že musel byť hneď a zaraz vykompenzovaný priamym zvýšením daní v rokoch 1982, 1983, 1984 a tak ďalej, a tak ďalej vždy v budúcnosti. Opäť si pripomeňme, že v minulosti by bolo zníženie dane z príjmov znamenalo niečo celkom iné: priemerný človek by bol na výplatnej páske našiel väčší „kus koláča“. Ale aj keď daňové zmeny v rokoch 1981 -- 1982 mali pre niektorých ľudí tento výsledok, priemerný človek s hrôzou zistil, že tieto bezvýznamné zníženia sa viac než vyrovnali pokračujúcim rastom odvodov do sociálnej poisťovne a taxfláciou -- to je presun do vyšších daňových pásiem spôsobený nie nárastom skutočných príjmov, ale infláciou, ktorú zapríčiňuje vláda, keď zvyšuje množstvo peňazí. Takže i keď oficiálna daňová tabuľka zostane rovnaká, priemerná rodina bude platiť viac daní ako doteraz. Toľko velebený a z druhej strany zase odsudzovaný „pokles daní“ sa podľa staromódnej sémantiky ukázal skôr ako podstatný nárast.

Samozrejme, vládni ekonómovia hrali svoju rolu a usilovne občanom sladili pilulku daňových zvýšení. Nikdy o týchto zmenách nehovorili ako zvýšení. Kdeže, veď sú to len opatrenia na posilnenie príjmovej stránky a uzavretie daňových medzier! Najlepší komentár konceptu daňových medzier pochádza od Ludwiga von Mises. Mises poznamenal, že každý koncept daňových medzier naznačuje, akoby vláda oprávnene vlastnila všetky peniaze, ktoré občan zarobí, a ak sa náhodou stane, že sa vláda pomýli a nezhrabne všetky svoje peniaze, treba túto chybu čo najrýchlejšie napraviť.
 

Ako sa vyrovnáva rozpočet

Napriek sľubom vyrovnaného rozpočtu do roku 1984 sme zistili, že niekoľko rokov sémantického „zmenšovania rozpočtov“ a „znižovania daní“, ako aj posilňovania príjmov vyústili do obrovského, zdanlivo trvalého a bezprecedentného deficitu. Opäť bola potrebná záchrana v kreatívnej sémantike. Jedinou cestou takejto kreativity je časom osvedčená metóda: redefinovať deficit v protiklade s realitou. Keynesiáni ho zvykli redefinovať tvrdením, že niečo, čo nazývali „rozpočet plnej zamestnanosti“ predsa neobsahuje žiadny deficit, lebo keď od neho odpočítame výdavky potrebné na dosiahnutie plnej zamestnanosti, nezostane žiadny deficit, ba naopak, možno získame aj prebytok. Ale ak takéto z rukáva vytiahnuté vysvetlenie môže byť uspokojivé v prípade dvadsaťmiliardového deficitu, na eliminovanie dvestomiliardového schodku je nedostatočné. No vládni ekonómovia sa stále usilujú. Už redefinovali „deficit“ ako „reálne zvýšenie“ dlhu, t. j. deficit diskontovaný infláciou. Čím viac inflácie vláda spôsobí, tým väčšmi to vyzerá, ako keby sa deficit eliminoval. S použitím toho istého sémantického kúzla hlásali apologéti zdrvujúcej hyperinflácie v Nemecku v roku 1923, že v skutočnosti žiadna inflácia nie je, lebo ak vyjadríme ceny v zlate, môžeme dokonca pozorovať ich pokles! A podobne tvrdili, že keďže v reálnom vyjadrení ponuka nemeckých mariek klesá, skutočným problémom v Nemecku je to, že sa tlačí primálo bankoviek, a nie priveľa.
 

Hypotetické splatenie budúceho dlhu

Vo všeobecnosti sa vôbec nedá akceptovať myšlienka založená na eskamotérstve, ktorá ozlomkrky dokazuje, že deficit v skutočnosti neexistuje. Ale zato sa dá v istom zmysle akceptovať pohľad, že zvýšenie daní predstavuje akési „splatenie“ deficitu. A opäť, v starých dňoch „splatiť“ dlh znamenalo, že časť dlhu bola naozaj splatená. Washingtonským ekonómom sa však podarilo redefinovať tento termín na nádejnú redukciu budúcoročného rastu dlhu -- a to je naozaj úplne iná rozprávka.

- překlad: Martin Štefunko