Ľavica či pravica - vyhliadky pre slobodu (I/II)

Mises.cz: 04. února 2016, Murray N. Rothbard (přidal Tomáš Macháček), komentářů: 7

- vyšlo v Left and Right, jaro 1965

- přeložil Peter Sólyi

Konzervatívec je dlho poznačený, či už o tom vie alebo nie, dlhodobým pesimizmom: vďaka presvedčeniu, že dlhodobý trend, a teda sám Čas, je proti nemu, a že teda trend smerom k ľavicovému etatizmu doma a ku komunizmu v zahraničí je nevyhnutný. Tento dlhodobý zármutok je dôvodom pre skôr bizarný krátkodobý optimizmus konzervatívca. Keďže dlhodobé zámery sú vzdané ako beznádejné, konzervatívec cíti, že jeho jediná nádej na úspech spočíva v aktuálnej chvíli. V zahraničných vzťahoch vedie konzervatívca tento pohľad k volaniu po zúfalom skoncovaní s komunizmom, pretože cíti, že čím ďalej bude vyčkávať, tým horším smerom sa budú veci zo svojej podstaty uberať. Doma ho tento pocit vedie k totálnemu sústredeniu na nadchádzajúce voľby: vždy verí vo víťazstvo, avšak nikdy ho nedosiahne. Z esencie praktického muža, a z dôvodu dlhodobého pesimizmu, sa konzervatívec odmieta zamyslieť nad plánovaním ďalej než po deň volieb. 

Pesimizmus je však presne to, čo si prognózy o konzervativizme vyžadujú, pretože konzervativizmus je pomaly hynúcim kýpťom ancien régime predindustriálnej éry, a ako taký, nemá žiadnu budúcnosť. Vo svojej dnešnej americkej podobe, revival konzervativizmu stelesňuje smrteľné kŕče nevyhnutne skapínajúcej, fundamentalistickej, rurálnej, malomestskej, bielej anglosaskej Ameriky. Ako je to však s vyhliadkami pre slobodu? Priveľa libertariánov mylne spája prognózu slobody so zdanlivo mocnejším a predpokladane spriazneným konzervatívnym hnutím. Toto spojenie poskytuje kľúč k pochopeniu dlhodobého pesimizmu moderného libertariána. Tento spis zachytáva argument, že kým krátkodobé vyhliadky sú pre slobodu doma i v zahraničí hmlisté, tým vhodným postojom pre libertariána je dlhodobý nevyhasínajúci optimizmus. 

Takéto vyhlásenie je možné urobiť len vtedy, ak hľadíme na históriu z istého uhla. A ten ukazuje, že pred 18.storočím existoval v západnej Európe identifikovateľný Starý poriadok (a stále existuje mimo západnej Európy). Či už mal Starý poriadok podobu feudalizmu alebo orientálneho despotizmu, bol poznačený tyranstvom, vykorisťovaním, stagnáciou, fixovanými kastami, beznádejou a hladomorom pre väčšinu populácie. Zosumarizované: život bol "strašný, brutálny a krátky"; taká bola Mainova "spoločnosť statusov" a Spencerova "militantná spoločnosť". Vládnuce triedy alebo kasty vládli buď za pomoci vydierania alebo tak, že presvedčili masy o posvätnom základe svojho vládnutia. 

Starý poriadok bol veľkým a mocným nepriateľom slobody a stále ním zostáva. No v minulosti bol špecificky mocný, pretože nejestvovala žiadna nevyhnutnosť jeho zvrhnutia. Keď uvážime, že Starý poriadok jestvoval od počiatkov dejín a vo všetkých civilizáciách, budeme schopní ešte viac vyvolávať na slávu a veľkosť triumfu liberálnej revolúcie 18.storočia. 

Časť veľkosti tohto boja bol zahmlený veľkým mýtom v dejinách západnej Európy, ktorý implantovali nemeckí antiliberálni historici neskorého 19.storočia. Mýtus hovorí, že vzrast absolútnych monarchií a merkantilizmu v ranej modernej ére bol nevyhnutný pre vzrast kapitalizmu, pretože monarchie slúžili oslobodeniu obchodníkov a ľudí z lokálnych feudálnych reštrikcií. V skutočnosti však o nič takéto nešlo! Kráľ a jeho národoštát slúžil skôr ako superfeudálna autorita, ktorá znovunastolila a znovunanútila feudalizmus, pričom tento bol rozkladaný mierumilovným vzrastom trhovej ekonomiky. Kráľ nadradil svoje vlastné reštrikcie a monopolistické privilégiá nad tie, ktoré jestvovali vo feudálnom režime. Absolútni monarchovia boli stelesnením Starého poriadku rozšíreného do ešte viac despotických rozmerov. Kapitalizmus však rozkvital najskôr a najviac práve v tých oblastiach, kde bol centrálny Štát slabý alebo kde žiaden nebol: v talianskych mestách, v Hanseatickej lige, v holandskej konfederácii 17.storočia. Starý poriadok bol napokon zvrhnutý alebo otrasený v základoch dvomi spôsobmi. Jeden bol priemysel a rozmáhanie sa trhu skrz diery vo feudálnom poriadku (napr. priemysel sa v Anglicku rozrastal na vidieku, mimo dosah feudálnych, štátnych či spolkových reštrikcií.) Dôležitejšou však bola séria násilných revolúcií, ktoré zasiahli a uvoľnili Starý poriadok a zvrhli staré vládnuce triedy. Anglická revolúcia v 17.storočí, americká revolúcia a francúzska revolúcia – všetky boli nevyhnutné pre príchod Priemyselnej revolúcie, aspoň čiastočné víťazstvá individuálnej slobody, laissez-faire rozdelenia štátocirkvi a pre medzinárodný mier. Spoločnosť statusu bola aspoň čiastočne nahradená "spoločnosťou zmluvy"; militantná spoločnosť uvoľnila svoje miesto "priemyselnej spoločnosti." Davy populácie získali pracovnú a priestorovú mobilitu a urýchľujúci sa nárast životných štandardov, po akých sa vari ani nenádejali. Liberalizmus priniesol západu nielen slobodu, prospekty mieru a vzrastajúcich životných štandardov, ale priniesol aj, a to je azda jeho najväčšia zásluha, nádej na neustály progres, ktorý vyslobodí davy ľudstva z ich starodávnej kliatby stagnácie a nešťastia. 

Onedlho sa v západnej Európe vytvorili dve veľké politické ideológie, ktoré sa krútili okolo nového revolučného fenoménu: jednou z nich bol Liberalizmus, spoločenstvo nádeje, radikalizmu, slobody, Priemyselnej revolúcie, progresu, humanity; druhou bol Konzervativizmus, spoločenstvo reakcie, ktoré túžilo obnoviť hierarchiu, etatizmus, teokraciu, nevoľníctvo a triedne vykorisťovanie starého poriadku. Keďže liberalizmus mal na svojej strane rozum, konzervatívci zatemnili svoju ideológiu obskúrnymi volaniami po romanticizme, tradíciách, teokracii a iracionalizme. Politické ideológie boli polarizované: Liberalizmus bol extrémne "vľavo" a Konzervativizmus bol extrémne "vpravo" na ideologickom spektre. To, že pôvodný Liberalizmus bol esenciálne radikálny a revolučný, brilantne nahliadol v žiare jeho dopadu veľký Lord Acton (jeden z mála sympatických postáv v dejinách myslenia, ktoré sa stávali vekom radikálnejšími). Acton napísal: "Liberalizmus sa usiluje o to, čo by malo byť, nezávisle od toho, čo je." Po vypracovaní tohto názoru sa Acton prepracoval ku konceptu "permanentnej revolúcie," a to ešte pred Trockým. Ako napísala Gertrúda Himmelfarb vo svojej nádhernej štúdii o Actonovi: 

jeho filozofia sa vyvíja(la) až k bodu, v ktorom budúcnosť bola vnímaná ako vyhlásená nepriateľka minulosti, a v ktorom minulosti nebola daná žiadna autorita okrem konformnosti v morálke. Brať takúto Liberálnu teóriu histórie vážne, dať prednosť "tomu, čo by malo byť" pred "tým, čo je," znamenalo nastoliť "neustávajúcu revolúciu." "Permanentná revolúcia," ako Acton naznačil vo svojej inauguračnej prednáške a čestne priznal vo svojich poznámkach, bola kulmináciou jeho filozofie dejín a teórie politiky... Táto myšlienka morálky, že ľudia so sebou nesú poznatky o dobre i zle, je samou podstatou revolúcie, pretože ničí posvätnosť minulosti... "Liberalizmus je esenciálne revolučný," spozoroval Acton. "Fakty musia viesť k činom. Mierumilovne a trpezlivo, ak je to možné. Násilím ak nie." [1] 

Liberál, napísal Acton, ďaleko predčil Whiga: 

Whig vládol pomocou kompromisu. Liberál začína vládnuť pomocou myšlienok... Prvý je praktický, postupný a prístupný ku kompromisu. Druhý vypracúva princípy filozoficky. Prvý je politik, smerujúci k filozofii. Druhý je filozof, hľadajúci politiku. [2] 

Čo sa teda stalo s Liberalizmom? Kedy presne schradla počas 19.storočia? Nad touto otázkou sa už často dumalo, no hlavným dôvodom bola zrejme vnútorná prehnitosť samotného Liberalizmu. Uspokojení s čiastočným úspechom Liberálnej revolúcie na západe, Liberáli sa stále viac vzdávali svojich radikálnych postojov, a tým aj svojich radikálnych cieľov, aby pokojne ochraňovali neinšpirujúce a chybné status quo. Je možné vystopovať dva filozofické korene tohto úpadku: 

1) Vzdanie sa teórie prirodzených práv a "vyššieho zákona" v mene utilitarianizmu. Jedine rôzne formy teórie prirodzeného alebo vyššieho zákona vytvárajú radikálny základ mimo jestvujúceho systému, z ktorého je potom možné napádať status quo. A jedine takáto teória robí naliehavým celý libertariánsky boj tým, že sa sústreďuje na potrebnosť prinášania kriminálnych vládcov do rúk spravodlivosti. Na druhej strane utilitarianisti, zavrhujúci spravodlivosť v mene oportunizmu, jedným šmahom zavrhujú aj naliehavosť v mene tichej stagnácie a nevyhnutne končia ako objektivistickí apologéti jestvujúceho poriadku. 

2) Ďalším veľkým filozofickým vplyvom na pád Liberalizmu bol evolucionizmus alebo sociálny darwinizmus, ktorý zasadil smrteľné údery Liberalizmu ako radikálnej spoločenskej sile. Sociálny darwinista videl históriu a spoločnosť skrz mierumilovné, ružové okuliare nekonečne pomalej, nekonečne postupnej sociálnej evolúcie. Ignorujúc zásadný fakt, že žiadna vládnuca kasta v histórii sa nikdy nevzdala svojej moci dobrovoľne, a teda že Liberalizmus musel preraziť pomocou série revolúcií, sociálny darwinista hľadel mierumilovne a s radosťou na nadchádzajúce tisícročia ako na postupnú evolúciu k ďalšiemu, predpokladane nevyhnutnému štádiu individualizmu. 

Zaujímavým príkladom mysliteľa, ktorý v sebe stelesňuje pád Liberalizmu v 19.storočí je Herbert Spencer. Spencer začal ako veľkolepý radikálny liberál, vlastne ako číry libertarián. Ale, ako víry sociológie a sociálneho darwinizmu prevládli v jeho srdci, Spencer onedlho zavrhol libertarianizmus ako dynamické historické hnutie, aj keď spočiatku ho ešte nezavrhol v čisto teoretickej forme. V krátkosti: keď sa pozeral dopredu na ideál čistej slobody, Spencer začal vnímať víťazstvo slobody ako nevyhnutné, no iba po miléniách postupnej evolúcie, a teda Spencer fakticky zavrhol Liberalizmus ako bojovné, radikálne posolstvo, a obmedzil svoj Liberalizmus na praktizovanie chabého, ťažko obhájiteľného konania proti vzmáhajúcemu sa kolektivizmu neskorého 19.storočia. Je zaujímavé, že Spencerov presun "vpravo" v stratégii onedlho nasledoval presun vpravo aj v teórii; takže Spencer zavrhol čistú slobodu dokonca aj teoreticky, a to najmä odmietnutím vlastnej slávnej kapitoly "Právo na ignorovanie štátu" v knihe Social Statics. 

V Anglicku započali klasickí liberáli svoj odklon od radikalizmu ku kvázi-konzervativizmu začiatkom 19.storočia. Míľnikom tohto odklonu bol všeobecný britský liberálny postoj voči národnému oslobodzovaciemu boju v Írsku. Tento boj mal dve roviny: voči britskému politickému imperializmu a voči feudálnej vláde, ktorú nastolil imperializmus. Vo svojej toryovskej zaslepenosti voči írskemu pudu za národnú nezávislosť a najmä za sedliacke súkromné vlastníctvo proti feudálnemu útlaku, britskí liberáli (Spencera nevynímajúc) symbolizovali efektívne zavrhnutie pôvodného Liberalizmu, ktorá sa vlastne zrodila v boji proti feudálnemu pozemkovému systému. Jedine v USA, vo veľkom domove radikálneho liberalizmu (kde sa feudalizmus okrem Juhu nikdy neujal), pokračovali teória prirodzených a vyšších zákonov, a následné radikálne liberálne hnutia, v pochode až do polovice 19.storočia. Svojimi rôznymi spôsobmi, jacksoniánske a abolicionistické hnutie boli posledné mocné hnutia radikálneho liberalizmu v americkom živote. [3] 

Po tom, čo bol Liberalizmus rozložený zvnútra, nezostalo v západnom svete žiadne spoločenstvo Nádeje. Neexistovalo žiadne "ľavicové" hnutie, ktoré by viedlo boj voči Štátu a voči pozostatkom Starého poriadku. Do tejto medzery, do tohto prázdna vytvoreného vymretím radikálneho liberalizmu, vstúpilo nové hnutie: Socializmus. Libertariáni dnešných dní si zvykli myslieť na socializmus ako na protipól libertariánskeho posolstva. To je však osudná chyba, zodpovedná za ťažkú ideologickú dezorientáciu libertariánov dneška. Ako sme videli, Konzervativizmus bol protipólom slobody. A socializmus, aj keď "naľavo" od konzervativizmu, bol v podstate zmäteným hnutím kdesi uprostred cesty. Bol a stále je kdesi uprostred cesty, pretože sa pokúša dosiahnuť Liberálne ciele Konzervatívnymi nástrojmi. 

V krátkosti: Russell Kirk, ktorý tvrdí, že Socializmus je dedičom klasického liberalizmu, aj Ronald Hamowy, ktorý v Socializme vidí dediča Konzervativizmu, majú pravdu. Otázka totiž znie, na ktorý aspekt tohto zmäteného centristického hnutia sa zameriame. Socializmus, podobne ako Liberalizmus a na rozdiel od Konzervativizmu, prijal priemyselný systém a liberálne ciele – slobodu, rozum, mobilitu, progres, vyššie životné štandardy más a koniec teokracie a vojny; ale usiloval sa dosiahnuť tieto ciele použitím nekompatibilných, Konzervatívnych nástrojov: etatizmom, centrálnym plánovaním, komunitarianizmom, atď. Alebo, presnejšie povedané, od začiatku boli v rámci Socializmu dve rôzne cesty: jedna – Pravicová a autoritárska – viedla od Saint-Simona k chvále etatizmu, hierarchie a kolektivizmu, a ktorá tak bola projekciou Konzervativizmu, usilujúcou sa prijať a ovládnuť priemyselnú civilizáciu. Druhá cesta bola Ľavicová, relatívne libertariánska, stvárnená rôznymi spôsobmi Marxom a Bakuninom; revolučná a ďaleko viac zameraná na dosiahnutie cieľov liberalizmu a socializmu, no najmä na zničenie štátneho aparátu, aby sa dosiahlo "odviatie Štátu" a "ukončenie vykorisťovania človeka človekom." Je zaujímavé, že marxistickú frázu "výmena vládnutia ľuďom administráciou vecí" je možné vystopovať po kľukatých cestách až k veľkým francúzskym radikálnym laissez-faire liberálom 19.storočia: k Charlesovi Comteovi (nemá žiaden vzťah k Augustovi Comteovi) a k Charlesovi Dunoyerovi. A podobne je možné vystopovať koncept "triedneho boja," až na to, že pre Dunoyera a Comteho boli zásadne antitetickými triedami nie podnikatelia verzus robotníci, ale výrobcovia v spoločnosti (zahŕňajúc podnikateľov, robotníkov, sedliakov, atď.) verzus vykorisťujúca trieda pozostávajúca z konštituovaného a privilegovaného Štátneho aparátu. [4] Saint-Simon bol v jednom období svojho zmäteného a chaotického života blízko ku Comteovi a Dunoyerovi a založil svoju triednu analýzu na nich. Čo je však charakteristické, postupne všetko pomiešal a premenil podnikateľov na trhu na "vykorisťovateľov" spolu s feudálnymi pánmi a inými Štátom privilegovanými. Marx a Bakunin prevzali tento koncept od saint-simoniánov a výsledok osudne poplietol celé Ľavicové Socialistické hnutie. Zdalo sa, že ak chcú zničiť represívny Štát, musia nevyhnutne zraziť k zemi aj súkromných vlastníkov – kapitalistov. Odmietnutím súkromného vlastníctva, najmä kapitálu, sa Ľavicoví Socialisti dostali do pasce vnútornej kontradikcie: ak má Štát po Revolúcii zmiznúť (okamžite pre Bakunina a postupne "odvievať" pre Marxa), tak ako sa bude "kolektív" starať o svoje vlastníctvo bez toho, aby sa stal sám enormným Štátom, aj keď pod iným menom? Toto bola kontradikcia, ktorú marxisti ani bakuninisti nikdy nedokázali vyriešiť. 

Po výmene radikálneho liberalizmu ako spoločenstva "Ľavice," Socializmus padol na prelome 20.storočia do pasce vlastnej vnútornej kontradikcie. Väčšina Socialistov (Fabiáni, Lassalleáni, dokonca aj Marxisti) sa vydala zrazu ostro doprava, úplne zavrhli staré liberálne ciele a ideály revolúcie a postupného odvievania Štátu, a stali sa pokojnými Konzervatívcami permanentne harmonizujúcimi so Štátom, so status quo, s celým aparátom neomerkantilizmu, so Štátnym monopolným kapitalizmom, imperializmom a vojnou, ktorá sa rýchlo usídlila a zamerala na európsku spoločnosť na prelome 20.storočia. Konzervativizmus sa taktiež re-formoval a preskupil, aby sa mohol vyrovnať s moderným priemyselným systémom, a stal sa renovovaným merkantilizmom, režimom etatizmu poznačeného Štátnymi monopolnými privilégiami, v priamych či nepriamych formách, pre uprednostňovaných kapitalistov a kvázi-feudálnych pánkov. Afinita medzi Pravicovým Socializmom a novým Konzervativizmom sa stala minimálnou, pričom ten prvý presadzoval podobnú politiku ako druhý, no pod rúškom demagogického populizmu: takže druhou stranou mince imperializmu bol "sociálny imperializmus," ktorý Joseph Schumpeter devastujúco opísal ako "imperializmus, v ktorom podnikatelia a iné elementy ohurujú pracujúcich garanciami sociálneho blahobytu, ktoré sú zdanlivo závislé od úspechu monopolného exportu..." [5] 

Historici už dlho rozoznali túto afinitu a spájanie sa Pravicového socializmu s Konzervativizmom v Taliansku a Nemecku, kde bola táto fúzia stelesnená najprv v Bismarckizme a potom vo Fašizme a Nacionálnom Socializme. Posledne menované naplnili Konzervatívny program nacionalizmu, imperializmu, militarizmu, teokracie a pravicového kolektivizmu, ktorý obnovil a dokonca zabetónoval vládu starých privilegovaných tried. No len prednedávnom začali historici zisťovať, že podobné vzorce sa presadili aj v Anglicku a v USA. Bernard Semmel vo svojej brilantnej práci o dejinách sociálno-imperialistického hnutia v Anglicku na prelome 20.storočia ukazuje ako Fabiánska Spoločnosť privítala rozmach Imperialistov v Anglicku. [6] Keď sa v polovici 1890.rokov Liberálna Strana rozdelila na Radikálov naľavo a Liberálnych imperialistov napravo, Beatrice Webb, jedna z vodkýň Fabiáncov, odmietla Radikálov ako "laissezfaire a anti-imperialistov," zatiaľ čo tých druhých nadšene privítala ako "kolektivistov a imperialistov." Oficiálny Fabiánsky manifest, Fabianism and the Empire (1900), spísaný Georgeom Bernardom Shawom (ktorý neskôr, s dokonalou konzistentnosťou obdivoval domácu politiku Stalina a Mussoliniho) a Sirom Oswaldom Mosleym, obhajoval Imperializmus a útočil na Radikálov, ktorí "stále lipnú na fixovaných bojových líniách ideálov individualistického republikanizmu (a) ne-interferencie." Naopak, "Veľká Sila ... musí vládnuť (svetovej ríšy) v záujme civilizácie ako celku." Po tomto Fabiánci tesne spolupracovali s Toryovcami a Liberálnymi Imperialistami. Vlastne, neskoro v roku 1902, Sidney a Beatrice Webbovci založili malú tajnú skupinku brain-trusterov nazvanú The Coefficients; ako jeden z vodcov tejto skupinky, Toryovský imperialista, Leopold S. Amery, napísal: "Sidney a Beatrice Webbovci boli omnoho viac zaujatí praktickým uplatnením svojich myšlienok o štáte blahobytu kýmkoľvek, kto by bol pripravený pomôcť, aj keď na veľmi miernej úrovni, než skorým triumfom vyhlásenej Socialistickej Strany ... Napokon, nie je nič neprirodzené, ako ukázala kariéra (Josepha) Chamberlaina, na kombinácii Imperializmu v zahraničných otázkach a municipálneho socializmu alebo semi-socializmu doma." [7] Ďalšími členmi The Coefficients boli: Liberálny Imperialista Richard B. Haldane, geopolitik Halford J. Mackinder, Imperialista a Germanofób Leopold Maxse, vydavateľ National Review, Toryovský socialista a imperialista Viscount Milner, námorný imperialista Carlyon Bellaus, známy žurnalista J. L. Garvin, Bernard Shaw, Sir Clinton Dawkins, partner v Morganovej banke, a Sir Edward Grey, ktorý na jednom zo stretnutí klubu ako prvý opísal politiku Entente s Francúzskom a Ruskom, ktorá sa použila v 1.svetovej vojne. [8] 

Slávna zrada starých ideálov revolučného pacifizmu, ktorá sa odohrala počas 1.svetovej vojny medzi európskymi Socialistami, dokonca aj medzi Marxistami, nemohla byť žiadnym prekvapením. To, že každá Socialistická Strana podporovala vo vojne svoju "vlastnú" národnú vládu (až na úctyhodnú výnimku Socialistickej Strany Eugenea Victora Debsa v USA), bolo konečným stelesnením kolapsu Socialistickej Ľavice. Odvtedy socialisti a kvázi-socialisti splynuli s Konzervatívcami v jeden amalgám. Prijali Štát a Zmiešanú Ekonomiku (=neomerkantilizmus=Štát Blahobytu=Intervencionizmus=Štátny Monopolný Kapitalizmus, iba synonymá pre tú istú esenciálnu realitu). Bola to reakcia na tento kolaps, keď Lenin vystúpil z 2.internacionály, aby obnovil klasický revolučný Marxizmus v revivaly Ľavicového Socializmu. 

Lenin fakticky bez toho, aby o tom vedel, dosiahol omnoho viac než čo chcel. Je samozrejmosťou, že "očistné" hnutia, ktoré sa dožadujú návratu ku klasickej čistote a bez nedávnych korupcií, väčšinou purifikujú ďalej ako bolo prijateľné pre pôvodné klasické zdroje. V spisoch Marxa a Engelsa boli vážne "konzervatívne" state, ktoré ospravedlňovali Štát, západný imperializmus a agresívny nacionalizmus, a to boli motívy – ambivalentné pohľady Majstrov -, ktoré viedli k ďalšiemu posunu väčšiny Marxistov do tábora "socialistických imperialistov." [9] Leninov tábor sa obrátil viac "naľavo" než boli samotní Marx a Engels. Lenin prechovával očividne revolučnejšie názory na Štát a konzistentne bránil a podporoval hnutia národného oslobodenia pred imperializmom. Leninistický obrat bol "ľavicovejší" aj v ďalších dôležitých bodoch. Kým Marx sústredil svoj útok na trhový kapitalizmus per se, hlavným fokusom Lenina sa stali vyššie úrovne kapitalizmu: imperializmus a monopol. Teda Leninov zámer, sústreďujúci sa skôr okolo Štátneho monopolu a imperializmu, než okolo laissez-faire kapitalizmu, bol svojim spôsobom podobnejší libertariánskemu zámeru než zámery Karla Marxa. V posledných rokoch štiepenie vo vnútri Leninistického sveta prinieslo do popredia ešte viac ľavicové tendencie: čínske. Vo svojich takmer výlučne revolučných zámeroch v nerozvinutých krajinách, sústredili Číňania svoje bezchybné odmietanie (popri odmietaní Pravicových Marxistických kompromisov so Štátom) na feudálne a kvázi-feudálne panstvá, na monopoly, ktoré pomiešali kapitál s kvázi-feudálnymi pozemkami, a na západný imperializmus. V tomto zavrhnutí klasického Marxistického dôrazu na robotnícku triedu, Maoisti sústredili svoje Leninistické zámery skôr na zvrhnutie hlavných obrancov Starého poriadku v modernom svete. [10] 

Fašizmus a Nacizmus boli logickou kulmináciou moderného obratu k pravicovému kolektivizmu v domácich záležitostiach. Medzi libertariánmi sa stalo zvykom, ako aj medzi establišmentom západu, považovať fašizmus i komunizmus za fundamentálne identické. No aj keď oba systémy boli bez pochýb kolektivistické, značne sa odlišovali čo do socio-ekonomického obsahu. Komunizmus bol pôvodne revolučným hnutím, ktorý nemilosrdne odstránil a zvrhol staré vládnuce elity; zatiaľ čo Fašizmus, naopak, zabetónoval moc starých vládnucich tried. Teda Fašizmus bol kontrarevolučným hnutím, ktoré zmrazilo monopolistické privilégiá v spoločnosti. V krátkosti: Fašizmus bol apoteózou moderného Štátneho monopolu kapitalizmu. [11] To bol dôvod, prečo bol Fašizmus tak atraktívny (čo Komunizmus, samozrejme, nikdy nebol) pre veľké podnikateľské záujmy západu – otvorene a bez hanby v 1920.rokoch a začiatkom 1930.rokov. [12] 

Teraz sme v pozícii, aby sme aplikovali našu analýzu na americkú scénu. Tu sa stretávame s odlišným mýtom o nedávnych amerických dejinách, ktorý bol propagovaný súčasnými konzervatívcami a adoptovaní väčšinou amerických libertariánov. Mýtus hovorí približne toto: Amerika bola, viac či menej, útočiskom laissez-faire až do obdobia New Dealu; potom Roosevelt, ovplyvnený Felixom Frankfurterom, Interkolegiálnou socialistickou spoločnosťou a inými "Fabiánskymi" a Komunistickými "konšpirantmi," vytvoril revolúciu, ktorá vydala Ameriku na cestu k Socializmu, a ďalej potom ku Komunizmu. Dnešný libertarián, ktorý prijíma tento alebo podobný pohľad na americkú skúsenosť, má sklon uvažovať o sebe ako o "extrémnom pravičiarovi"; trochu naľavo od neho potom stojí Konzervatívec, potom smerom doľava sú centristi, Socialisti a Komunisti. Odtiaľ pochádza obrovské pokušenie niektorých libertariánov kritizovať červených; keďže vidia Ameriku neodvratne plaviacu sa k Socializmu a teda ku Komunizmu, majú obrovské pokušenie prehliadať medzistupne a zamerať všetku svoju pozornosť na opozíciu voči nenávideným Červeným.

Niekto by si mohol pomyslieť, že "pravicový libertarián" by mal rýchlo zistiť drastický omyl, skrývajúci sa v takejto koncepcii. Napríklad daň z príjmu ako ústavný dodatok, ktorý sa označuje za počiatok socializmu v Amerike bol prijatý Kongresom v roku 1909 s obrovskou väčšinou z oboch strán. Aby bolo možné vnímať túto udalosť ako ostrý ťah doľava k socializmu, bolo by potrebné uvažovať o prezidentovi Williamovi Howardovi Taftovi, ktorý predložil 16.dodatok k ústave, ako o Ľavičiarovi – a istotne by si málokto dovolil takú bezočivosť. V skutočnosti, New Deal nebol revolúciou v žiadnom zmysle. Jeho celý kolektivistický program bol anticipovaný: najbližšie Herbertom Hooverom počas depresie a predtým vojnovým kolektivizmom a centrálnym plánovaním, ktoré sa rozmohlo v Amerike počas 1.svetovej vojny. Každý element programu New Dealu: centrálne plánovanie, vytvorenie siete povinných kartelov pre priemysel a poľnohospodárstvo, inflácia a rozšírenie kreditu, umelé zvyšovanie platov a vyzdvihovanie odborov v celkovej monopolistickej štruktúre, vládne regulácie a vlastníctvo – toto všetko nastalo počas predchádzajúcich dvoch desaťročí. [13] A tento program, so svojim privilegovaním rôznych veľkoobchodných záujmov na vrchole kolektivistickej kopy, nijako nepripomínal socializmus alebo ľavičiarstvo; toto nebol úder zo strany egalitarianizmu či proletarianizmu. Nie, príbuzenstvom tohto buržoázneho kolektivizmu nebol Socializmus a Komunizmus, ale Fašizmus čiže Pravicový Socializmus. Príbuzenstvo, ktoré mnohí veľkí podnikatelia dvadsiatych rokov otvorene podporovali svojimi zavrhnutiami kvázi-laissez-faire systému a volaniami po kolektivizme, ktorý by mohli kontrolovať. A William Howard Taft, Woodrow Wilson a Herbert Clark Hoover sa istotne dajú ľahšie rozpoznať ako proto-Fašistické postavy než ako krypto-Komunisti. 

Esencia New Dealu bola nahliadnutá, omnoho zreteľnejšie než v konzervatívnej mytológii, Leninistickým hnutím počiatkom 1930.rokov – t.j. až do polovice tridsiatych rokov, kedy tlaky sovietskych zahraničných vzťahov spôsobili ostrý odklon od svetového Komunizmu k línii "Populárneho Frontu" schvaľujúceho New Deal. V roku 1934, britský Leninistický teoretik R. Palme Dutt publikoval krátku zdrvujúcu analýzu New Dealu ako "sociálneho fašizmu" – ako reality fašizmu odetého do tenkého pláštika populistickej demagógie. Nikdy žiaden konzervatívec nepodal odvážnejšiu a zničujúcejšiu kritiku New Dealu. Rooseveltovská politika, písal Dull, bola "cestou k forme diktátorstva vojnového typu"; základy politiky boli zamerané na vytvorenie Štátneho monopolného kapitalizmu cez NRA, na podriadenie obchodu, bankovníctva a poľnohospodárstva cez infláciu a čiastočné vyvlastnenie más ľudí skrz nižšie platy v reálnom pomere, a na reguláciu a vykorisťovanie práce vládou fixovanými platmi a povinným súdnictvom. Keď sa New Deal, písal Dull, obnaží zo svojho "sociálno-reformistického ‘progresívneho’ pláštika," "zostane realita nového typu Fašistického systému sústredeného štátneho kapitalizmu a priemyselnej podriadenosti," zahŕňajúc implicitný "vývoj k vojne." Dutt efektne ukončil citátom od editora vysoko váženého časopisu Current History Magazine: "Nová Amerika (písal editor v roku 1933) nebude kapitalistická v starom zmysle slova, nebude ani Socialistická. Ak je momentálny trend k Fašizmu, pôjde o Americký Fašizmus, stelesňujúci skúsenosť, tradície a nádeje veľkého národa strednej triedy." [14]