Ľavica či pravica - vyhliadky pre slobodu (II/II)

Mises.cz: 10. února 2016, Murray N. Rothbard (přidal Tomáš Macháček), komentářů: 0

Takže New Deal nebol kvalitatívnym prelomom v americkej minulosti; naopak, išlo iba o kvantitatívne rozšírenie siete Štátnych privilégií, ktoré boli presadené a využité už skôr: počas Hooverovej Administratívy, vo vojnovom kolektivizme 1.svetovej vojny a v Ére progresivizmu. Najprehľadnejší opis pôvodu Štátneho monopolného kapitalizmu alebo ako to on volá, "politického kapitalizmu," v USA je možné nájsť v brilantnej práci Dr. Gabriela Kolkoa. V svojom Triumph of Conservatism stopuje pôvod politického kapitalizmu v "reformách" Éry progresivizmu. Ortodoxní historici vždy narábali s Progresívnym obdobím (okolo 1900-1916) ako s obdobím kedy sa kapitalizmus voľného trhu stával viac a viac "monopolistickým"; ako reakcia na túto vládu monopolu a veľkého obchodu, aspoň tak hovorí príbeh, altruistickí intelektuáli a ďalekozrakí politici siahli po vládnych intervenciách, aby zreformovali a zregulovali toto zlo. Kolkova veľká práca demonštruje, že realita bola takmer úplným opakom tohto mýtu. Napriek vlne trustov a spojenectiev, ktoré vznikli na prelome storočia, sily konkurencie (súťaže) rýchlo oslabili a rozpustili tieto pokusy o stabilizáciu a neprerušenie ekonomickej moci veľkých obchodných záujmov. Išlo práve o reakciu na ich blížiacu sa prehru medzi silami trhu, kedy sa obchod obrátil (najmä po 1900.rokoch) na federálnu vládu o pomoc a protekciu. V krátkosti: intervencia federálnej vlády bola dizajnovaná tak, aby neohrozila veľké obchodné monopoly na šťastie verejnosti, ale naopak, aby vytvorila monopoly, ktoré veľké obchody (ako aj asociácie menších obchodov) neboli schopné uskutočniť v súťaživom prostredí voľného trhu. Ľavica i Pravica boli neustále mýlené predstavou, že vládna intervencia je ipso facto ľavičiarska proti obchodu. Odtiaľ pochádza mytológia New Dealu ako červeného a férového usporiadania vecí, ktorá je tak rozšírená na Pravo. Jednak veľkí obchodníci, vedení Morganovými záujmami, a jednak Profesor Kolko takmer jedinečne v akademickom svete odhalili, že monopolistické privilégiá môžu byť vytvorené jedine Štátom a nie ako výsledok operácií na voľnom trhu. 

Kolko teda dokazuje, že počnúc Novým Nacionalizmom Theodora Roosevelta a kulminujúc vo Wilsonovej Novej Slobode, v jednom priemyselnom odvetví za druhým, t.j. poisťovníctvo, bankovníctvo, mäsiarstvo, export, a obchod všeobecne, regulácie označované dnešnými Pravičiarmi ako "socialistické" nielenže boli uniformne privítané, ale boli aj vyžiadané a nastolené veľkými obchodníkmi. Išlo o vedomý zámer zabetónovať ekonomiku a stabilizovať monopolistické privilégiá. Typický pohľad ponúka Andrew Carnegie, s hlbokým záujmom v súťaži v oceliarskom priemysle, ktoré ani vytvorenie U.S. Steelu, ani slávny "Gary Dinners" sponzorovaný Morganovou spoločnosťou nemohli potlačiť. Carnegie sa roku 1908 vyjadril takto: "stále sa mi zdá, že jedine vládna kontrola, a jedine tá, správne vyrieši tento problém." Niet nič alarmujúceho vo vládnych reguláciách per se, vyhlásil Carnegie, "kapitál je dokonale v bezpečí v plynárenskej spoločnosti, aj keď je pod súdnou mocou. Takisto to bude so všetkým kapitálom, ibaže pod Vládnou kontrolou..." [15] 

Progresívna Strana, ako Kolko dokazuje, bola prakticky strana vytvorená Morganom, aby znovuzvolila Roosevelta a potrestala prezidenta Tafta, ktorý bol príliš ochotný v prozekúcii morganovských podnikov. Ľavičiarski sociálni pracovníci často nechtiac poskytli demagogický pláštik pre konzervatívno-etatistické hnutie. Wilsonova Nová Sloboda, kulminujúca vo vytvorení Federal Trade Commission, ďaleko od toho, aby bola považovaná za nebezpečne socialistické veľkými obchodníkmi, bola nadšene privítaná ako podpora a presadenie ich dlho vytúženého programu privilégií a regulácií súťaže (a Wilsonov vojnový kolektivizmus bol privítaní ešte bujarejšie). Edward N. Hurley, riaditeľ Federal Trade Commission a bývalý prezident Asociácie výrobcov v Illinois, neskoro v roku 1915 šťastne vyhlásil, že Federal Trade Commission bola vytvorená "na robenie vecí pre všeobecný obchod" podobne tomu, čo ICC robil pre železnice a lodiarov, to čo Federálny Rezervný Systém robil pre bankárov krajiny, a to čo Oddelenie poľnohospodárstva dosahovalo pre farmárov. [16] Ako sa to udialo dramatickejšie v európskom Fašizme, každá ekonomická záujmová skupina bola skartelizovaná a zmonopolizovaná a zasadená do svojho privilegovaného hniezdočka s hierarchickou socio-ekonomickou štruktúrou. Špecificky vplyvné boli názory Arthura Jeromea Eddyho, eminentného právnika spoločností, ktorý sa špecializoval na vytváranie obchodných asociácií a ktorý pomáhal bdieť nad Federal Trade Commission. Vo svojom magnum opus vášnivo odmieta súťaženie v obchode a volá po vládou kontrolovanej a chránenej priemyselnej "kooperácii." Eddy trúbil do sveta, že "Súťaž je Vojna, a ‘Vojna je Peklo.’" [17] 

A čo intelektuáli Progresívnej éry, prekliati dnešnými Pravičiarmi ako "socialisti"? Socialistami v istom zmysle aj boli, ale akými "socialistami"? Konzervatívnymi Štátnymi Socialistami Bismarckovho Nemecka, prototypom tak mnohých moderných európskych – a amerických – politických formácií, a v ktorom väčšina amerických intelektuálov neskorého 19.storočia získalo svoje vyššie vzdelanie. Ako hovorí Kolko: 

Konzervativizmus dnešných intelektuálov, ... idealizácia štátu Lestera Warda, Richarda T. Elyho, či Simona N. Pattena ... bol tiež výsledkom zvláštneho výcviku, ktorého sa dostalo mnohým americkým akademikom toho obdobia. Ku koncu 19.storočia bol zásadným vplyvom v americkej akademickej sociálnej a ekonomickej teórii predostieranej univerzitami. Bismarckovská idealizácia štátu s jeho centralizovanými funkciami blahobytu ... bola vhodne zrevidovaná tisíckami kľúčových akademikov, ktorí študovali na nemeckých univerzitách v 1880. a 1890.rokoch... [18] 

Ideálom vedúcich ultra-konzervatívnych nemeckých profesorov, ktorých volali aj "socialistami z kresla", bolo vedomé vytvorenie seba ako "intelektuálneho bodyguarda Domu Hohenzollern" – a tým aj naozaj boli. 

Ako exemplárny príklad Progresívneho intelektuála Kolko šikovne cituje Herberta Crolyho, editora New Republic, financovaného Morganom. Systematizáciou Nového Nacionalizmu Theodora Roosevelta Croly vzdal hold tomuto novému hamiltonianizmu ako systému pre kolektivistickú federálnu kontrolu a integráciu spoločnosti do hierarchickej štruktúry. 

Hľadiac ďalej za Progresívnu éru, Gabriel Kolko uzatvára: 

syntéza obchodu a politiky na federálnej úrovni bola vytvorená počas vojny, v rozličných administratívnych a záchranných agentúrach, a tá pokračovala počas celého nadchádzajúceho desaťročia. Vlastne, vojnové obdobie reprezentuje triumf obchodu v najväčších rozmeroch ako bolo možné... veľký obchod mal totálnu podporu v rôznych regulačných agentúrach a v exekutíve. Bolo to počas vojny, keď efektívny pracovný oligopol a cenové a trhové dohody boli operacionalizované v dominantných sektoroch americkej ekonomiky. Rýchly rozptyl moci v ekonomike a relatívne jednoduchý spôsob vstupu na trh prakticky zanikli. Napriek nepresadeniu nových dôležitých legislatív, jednotnosť obchodu a federálnej vlády pokračovala aj v 1920. rokoch a neskôr, pretože sa využívali základy položené v Progresívnej ére na stabilizáciu a konsolidáciu podmienok v rámci rôznych priemyselných odvetví... Princíp využitia federálnej vlády na stabilizáciu ekonomiky, založený v kontexte moderného industrializmu počas Progresívnej éry, sa stal základom politického kapitalizmu vo svojich mnohých neskorších vetvách. 

V tomto zmysle progresivizmus nezanikol v 1920.rokoch ale stal sa zásadnou súčasťou tkaniva americkej spoločnosti. [19] 

Takže New Deal. Po troške ľavičiarskeho zaváhania v polovici a počas neskorých tridsiatych rokov, Rooseveltova administratíva znova zabetónovala svoju alianciu s veľkými obchodmi v národnej obrane a vojnovej zmluvnej ekonomike, ktorá začala v roku 1940. Bola to ekonomika a politika, ktorá vládne v Amerike odvtedy, stelesnená v permanentnej vojnovej ekonomike, dokonalom Štátnom monopolnom kapitalizme a neomerkantilizme – militárno-priemyselný komplex dnešných čias. Zásadné vlastnosti americkej spoločnosti sa nezmenili odvtedy, čo bola celkom militarizovaná a politizovaná v 2.svetovej vojne. Dokonca aj každodenní muži sa častejšie konformovali do organizácií slúžiacich Štátu a jeho militárno-priemyselnému komplexu. William H. Whyte ml. vo svojej slávnej knihe The Organization Man jasne opísal, že táto konformita nastala uprostred prijatia kolektivistických názorov v obchode, ktoré pestovali "osvietení sociológovia a iní sociálni inžinieri. Je takisto jasné, že táto harmónia názorov nie je dôsledkom prostej naivity zo strany veľkých obchodníkov – nie vtedy, ak takáto "naivita" súčasne súhlasí s požiadavkami kompresie robotníka a manažéra do zmesi oddaného sluhu obrovskej byrokratickej militárno-priemyselnej mašinérie. A pod pláštikom "demokracie" sa vzdelávanie stalo púhym masovým bifľovaním techník prispôsobenia úlohe stať sa kolieskom v enormnej byrokratickej mašinérii. 

Medzitým Republikáni a Demokrati pokračovali v bipartizánskom formovaní a podporovaní Establišmentu, tak ako to robili v prvých dvoch desaťročiach 20.storočia. "Ja-tiežizmus" – bipartizánska podpora status quo, ktorá leží pod povrchom odlišností medzi stranami – sa nezačala v roku 1940. 

Ako sa stavali zostávajúci libertariáni k týmto zmenám na ideologickom spektre v Amerike? Inštruktážnu odpoveď nájdeme, ak si prezrieme kariéru jedného z veľkých libertariánov Ameriky 20.storočia: Alberta Jaya Nocka. V 1920.rokoch, kedy Nock vypracoval svoju radikálne libertariánsku filozofiu, bol všeobecne považovaný za člena extrémnej ľavice a sám seba posudzoval rovnako. Je vždy tendenciou, v ideologickom a politickom živote, sústrediť svoju pozornosť na hlavného nepriateľa daných čias. Hlavným nepriateľom tých dní bol konzervatívny etatizmus Coolidge-Hooverovskej administratívy. Bolo teda prirodzené, že Nock a jeho kolega a priateľ Mencken a aj ďalší radikáli sa spojili s kvázi-socialistami v boji proti spoločnému nepriateľovi. Keď však po Hooverovi nastúpil New Deal, socialisti z vody a mlieka ako aj vágne ľavičiarski intervencionisti naskočili na New Dealovský vláčik; naľavo zostali iba taký ako Nock a Mencken a Leninisti (ešte pred obdobím Populárneho Frontu), ktorí si uvedomili, že Roosevelt bol len pokračovaním Hoovera s inou rétorikou. Bolo teda pre radikálov úplne prirodzené, že vytvorili jednotný front proti FDR so staršími hooverovskými a al smithovskými konzervatívcami, ktorí boli buď presvedčení, že Roosevelt zašiel priďaleko alebo neznášali jeho nadnesenú populistickú rétoriku. Problémom však bolo, že Nock a jeho kolegovia radikáli, sprvoti odmietajúci svojich nových spoločníkov, veľmi skoro začali prijímať a radostne vnímať predtým znechucujúce označenie "konzervatívec." Pre radikálov táto zmena nastala, ako nastalo už tak veľa ideologických transformácii v dejinách, nechtiac a bez správneho ideologického vedenia; pre Nocka a do istej miery aj pre Menckena však tento problém mal omnoho ďalekosiahlejšie dôsledky. 

Brilantná a krásna libertariánska doktrína ukovaná Nockom a Menckenom, aj keď veľmi odlišnými spôsobmi, mala jednu obrovskú chybu – prijímala chybu pesimizmu. Ani jeden nedúfal, že by ľudstvo niekedy prijalo systém slobody. Zarmútení z toho, že radikálna doktrína slobody nikdy nebude aplikovaná v praxi, sa obaja svojim spôsobom vzdali zodpovednosti sa ideologické vodcovstvo: Mencken radostne a hedonisticky, Nock znechutene a potajomky. Napriek masívnemu prínosu oboch jednotlivcov k veci slobody, ani jeden z nich sa nemohol vedome stať vodcom libertariánskeho hnutia; pretože ani jeden z nich nedokázal nahliadnuť spoločenstvo slobody ako spoločenstvo nádeje, revolúcie alebo a fortiori, spoločenstvo sekulárneho mesianizmu. Chyba pesimizmu je prvým krokom k zosunu, ktorý vedie ku Konzervativizmu; a tak bolo pre pesimistického radikála Nocka, aj keď bol stále v základoch libertariánom, veľmi jednoduché prijať označenie konzervatívca a dokonca hlásať starú rečňovanku, že jestvuje a priori prezumpcia voči akejkoľvek sociálnej zmene. 

Je fascinujúce, že Albert Jay Nock takto nasledoval ideologickú stopu svojho milovaného duchovného otca, Herberta Spencera. Obaja začínali ako číri radikálni libertariáni, obaja sa rýchlo vzdali radikálnych či revolučných taktík, ktorými by mohli svoje teórie masovo uplatniť, a obaja skĺzli z Toryovskej taktiky k aspoň čiastočnému Toryistickému obsahu. 

A tak sa libertariáni, najmä v ich ponímaní toho kde stáli na ideologickom spektre, pomiešali so staršími konzervatívcami, ktorí museli prijať libertariánsku frazeológiu (no bez akéhokoľvek libertariánkseho obsahu) v opozícii k Rooseveltovej administratíve, ktorá sa pre nich stala príliš kolektivistickou, buď obsahovo či rétoricky. 2.svetová vojna ďalej upevnila a zabetónovala túto alianciu. Na rozdiel od všetkých dovtedajších amerických vojen storočia boli pro-peace aj "izolacionistické" sily identifikované, najprv nepriateľom a potom i sebou samými, ako muži "Pravice." Ku koncu 2.svetovej vojny bolo pre libertariánov prirodzené sa považovať za "extrémne pravicové krídlo" s konzervatívcami hneď naľavo od nich. Odtiaľ teda pochádza veľký omyl o spektre, ktorý zostáva dodnes. Moderní libertariáni zabudli alebo si nikdy neuvedomili, že opozícia voči vojne a militarizmu bola odjakživa "ľavicová" tradícia, ktorá zahŕňala aj libertariánov. Keď došlo k náprave veľkej historickej aberácie obdobia New Dealu a "Pravé krídlo" sa znova raz stalo veľkým partizánom totálnej vojny, libertariáni neboli pripravení pochopiť čo sa dialo a spolčili sa so svojimi konzervatívnymi "spojencami." Liberáli úplne stratili svoje staré ideologické znaky a vodidlá. 

Pri správnej reorientácii ideologického spektra, aké by teda boli vyhliadky pre slobodu? Nečudo, že súčasný libertarián, vidiac ako sa svet stáva socialistickým a Komunistickým, a vo viere, že je vlastne izolovaný a odrezaný od akýchkoľvek vyhliadok na masovú akciu, má tendenciu upadnúť do dlhodobého pesimizmu. Scéna sa však okamžite vyjasňuje akonáhle si uvedomíme, že nevyhnutná rekvizita modernej civilizácie: zvrhnutie Starého poriadku, bolo uskutočnené skrz masovú libertariánsku akciu vrcholiacu v takých veľkých revolúciách západu akými boli francúzska či americká, a prínos slávy Priemyselnej revolúcie a pokrokoch v slobode, mobilite a v rastúcich životných štandardoch, ktoré sa dodnes udržiavajú. Napriek reakčným smerovaniam späť k etatizmu, moderný svet čnie vysoko nad svetom minulosti. Keď zvážime, že – v takej či onakej podobe – Starý poriadok despotizmu, feudalizmu, teokracie a militarizmu vládli v každej ľudskej civilizácii až do 18.storočia na západe, optimizmus z toho, čo človek môže dosiahnuť a čo dosiahol čnie ešte vyššie. 

Je možné namietnuť, že tento súpis historického despotizmu a stagnácie iba upevňuje pesimizmus človeka, pretože poukazuje na výdrž a trvácnosť Starého poriadku a zdanlivú chabosť a efemérnosť toho Nového – najmä z perspektívy retrogresie minulého storočia. No takáto povrchná analýza zanedbáva veľkú zmenu, ktorá sa odohrala počas Revolúcie Nového poriadku, zmenu, ktorá je jednoznačne nezvratná. Starý poriadok mohol po stáročia prežiť vďaka otrokárskemu systému práve preto, lebo nebola nádej a očakávanie zmeny v mysliach podriadených más. Ich osudom bolo prežívať zo dňa na deň v brutálnom podriadení otrokov, ktorým vládli bez možnosti akýchkoľvek pochybností ich posvätní vládcovia. Avšak liberálna Revolúcia nezrušiteľne implantovala do myslí más – a to nielen na západe ale aj v stále feudálne spravovanom nerozvinutom svete – planúcu túžbu po slobode, po pozemkoch pre sedliakov, po miery medzi národmi, a, možno nadovšetko, po mobilite a vyšších životných štandardoch, ktoré je možné dosiahnuť jedine skrz priemyselnú civilizáciu. Masy už nikdy neprijmú nezmyselné nevoľníctvo Starého poriadku. Za týchto okolností, nastolených liberalizmom a Priemyselnou revolúciou, dlhodobé víťazstvo slobody je nevyhnutné. 

Jedine sloboda, jedine voľný trh dokáže zorganizovať a udržiavať industriálny systém, a čím väčšia bude populácia, tým viac bude nevyhnutná nespútaná práca takejto priemyselnej ekonomiky. Laissez-faire a voľný trh sa stávajú čoraz viac očividne potrebnými ako sa industriálny systém rozvíja; radikálne deviácie pôsobia rušivo a spôsobujú ekonomickú krízu. Kríza etatizmu sa stáva špecificky dramatickou a akútnou v plne socialistickej spoločnosti; nevyhnutný pád etatizmu sa teda prvorado a očividne preukázal v krajinách socialistického tábora (t.j. Komunistických). Socializmus sa totiž konfrontuje s vnútornou kontradikciou najzreteľnejšie. Zúfalo sa usiluje naplniť vlastné vyhlásené ciele priemyselného rastu, vyšších životných štandardov pre masy a aj odvievanie Štátu, no je neustále menej schopný to urobiť prostriedkami kolektivizmu. Preto musí socializmus nevyhnutne skolabovať. Postupný pád socialistického plánovania bol najprv čiastočne zahmlievaný, pretože Leninisti sa neujali moci v rozvinutej kapitalistickej krajine ako Marx mylne predpovedal, ale v krajine sužovanej feudalizmom. Ďalej, Komunisti sa nepokúšali nastoliť socializmus v ekonomike ani mnoho rokov po uchvátení moci: v sovietskom Rusku ho nastolila až Stalinova násilná kolektivizácia v raných 1930.rokoch a prevrátila tak múdrosť Leninovej Novej ekonomickej politiky, ktorú by Leninov obľúbený teoretik Bucharin rozšíril ďalej po voľný trh. Ani tzv. fanatickí Komunistickí vodcovia Číny neaplikovali socialistickú ekonomiku vo svojej krajine skôr než v neskorých 1950.rokoch. V každom prípade, vzrastajúca industrializácia nastolila sériu ťažkých ekonomických pádov, ktoré boli také závažné, že Komunistické krajiny, napriek svojim ideologickým princípom, sa museli krok po kroku vrátiť od centrálneho plánovania k rôznym formám voľného trhu. Plán Liberman získal pre Sovietsky zväz veľkú publicitu, avšak nevyhnutný proces de-socializácie pokročil omnoho ďalej v Poľsku, Maďarsku a Československu. Zo všetkých najpokročilejšou je Juhoslávia, ktorá, zbavená stalinistickej rigidity skôr než jej kamarátky, sa desocializovala tak rýchlo a tak ďaleko, že jej ekonomika je ťažko viac socialistická než ekonomika vo Francúzsku. Fakt, že ľudia, ktorí vládnu v krajine nazývajú seba samých "Komunistami" je irelevantná vo svetle základných sociálnych a ekonomických faktov. Centrálne plánovanie v Juhoslávii prakticky zmizlo. Súkromný sektor prevláda nielen v poľnohospodárstve ale aj v priemysle, pričom súkromný sektor bol natoľko radikálne decentralizovaný a umiestnený do slobodného cenového systému, do testov ziskov a strát, a do kooperatívneho vlastníctva tovární robotníkmi, že skutočný socializmus už prakticky nejestvuje. Na ceste ku kapitalizmu chýba už iba konečný krok: konverzia syndikálnej kontroly robotníkov na individuálne vlastníctva. Komunistická Čína a schopní Marxistickí teoretici Monthly Review jasne rozoznali situáciu a vyslali alarmujúce správy, že Juhoslávia už nie je socialistickou krajinou. 

Niekto by si mohol myslieť, že ekonómovia voľného trhu budú vzdávať hold vzrastajúcej relevantnosti pohľadov profesora Ludwiga von Misesa spred polstoročia: že socialistické Štáty, nevyhnutne bez skutočného systému cien, nemôžu ekonomicky kalkulovať a preto nemôžu ani plánovať svoje ekonomiky s akýmkoľvek úspechom. Vlastne, jeden z nasledovníkov Misesa predpovedal tento proces de-socializácie v poviedke spred niekoľkých rokov. No ani tento autor, ani iní ekonómovia voľného trhu v najmenšom nepoukázali aspoň na rozoznanie, nehovoriac o blahorečení, tohto procesu v Komunistických krajinách – možno ich takmer hysterický pohľad na tzv. nebezpečenstvo zo strany Komunizmu im bráni v ocenení rozplynutia predpokladaného monolitu zla. [20] 

Komunistické krajiny sú teda vzrastajúco a nevykoreniteľne nútené k de-socializácii, a aj dosiahnu stav voľného trhu. Stav nerozvinutých krajín je tiež dôvodom na pretrvávajúci libertariánsky optimizmus. Ľudia na celom nerozvinutom svete sú aktivizovaní v revolučnom zvrhnutí svojho feudálneho Starého poriadku. Je pravda, že USA robí čo môže, aby potlačila tieto revolučné procesy, ktoré ju a západnú Európu kedysi vyňali z jarma Starého poriadku, no je čoraz jasnejšie, že ani nepredstaviteľná ozbrojená sila nemôže potlačiť túžbu más po vstupe do moderného sveta.

Zostávajú nám USA a krajiny západnej Európy. Tu bola vec optimizmu menej jasná, pretože kvázi-kolektivistický systém nepredstavuje takú silnú krízu seba-kontradikcie ako socializmus. A predsa, aj tu straší ekonomická kríza a gniavi spokojnosť Keynesiánskych ekonomických manažérov so sebou samými: vzrastajúca inflácia, preukazujúca sa v zhoršovaní platobnej bilancie kedysi všemocného dolára; vzrastajúca nezamestnanosť prinášaná minimálnymi platobnými mierami; a prehlbovanie dlhodobej akumulácie neekonomických chýb ekonomiky permanentnej vojny. Navyše, potenciálne krízy v USA nie sú iba ekonomické – je tu aj vzrastajúca a inšpiratívna morálna agitácia medzi mladými Američanmi proti centralizovanej byrokracii, masovému vzdelávaniu a uniformite, a proti brutalite a útlaku zo strany parazitov Štátu. 

Ďalej, udržiavanie substanciálnej úrovne slobody prejavu a demokratických foriem uľahčuje, aspoň krátkodobo, možný rast libertariánskeho hnutia. USA majú tiež šťastie, že vlastnia, aj keď v polozabudnutých vrstvách pod etatickými a tyranskými povrchmi posledného polstoročia, veľkú tradíciu libertariánskeho myslenia a konania. Samotný fakt, že veľká časť tohto dedičstva je stále reflektovaná v populárnej rétorike, aj keď zbavená svojej signifikantnosti v skutkoch, poskytuje substanciálny ideologický základ pre budúce spoločenstvá slobody. 

To, čo by Marxisti nazvali "objektívne podmienky" pre triumf slobody teda jestvujú po celom svete a viac než kedykoľvek v minulosti. Všade sa masy rozhodli pre vyššiu životnú úroveň a prísľub slobody a všade po svete rôzne režimy etatizmu a kolektivizmu nemôžu naplniť tieto ciele. Čo je potrebné, sú teda "subjektívne podmienky" pre víťazstvo, t.j. vzmáhajúca sa skupina informovaných libertariánov, ktorí budú šíriť posolstvo ľuďom vo svete, teda že cesta slobody a číreho voľného trhu ich vyvedie von z ich problémov a kríz. Sloboda nemôže byť dosiahnutá, kým libertariáni nebudú existovať v takom počte, aby mohli viesť ľudí po správnej ceste. Ale azda najväčšou prekážkou vo vytvorení takéhoto hnutia je zármutok a pesimizmus, tak typický pre libertariána v dnešnom svete. Mnoho z toho pesimizmu jestvuje z dôvodu mylného chápania histórie a uvažovania o sebe a o svojich niekoľkých súpútnikoch ako o osudovo izolovanej skupinke uprostred más a teda ďaleko od kolies dejín. Tak sa libertarián stáva osamelým kritikom historických udalostí, namiesto toho, aby vnímal seba samého ako súčiastku potenciálneho hnutia, ktoré môže a bude vytvárať dejiny. Moderný libertarián zabudol, že liberál 17. a 18.storočia bol konfrontovaný s omnoho väčšími zlami, než s akými je konfrontovaný on sám. Éra pred Priemyselnou revolúciou, pred víťazstvom liberalizmu, bola totiž ďaleko od nevyhnutnosti. A predsa nemal liberalizmus tých čias v úmysle ostať čudesnou malou sektou, práve naopak, zjednotila teóriu a činy. Liberalizmus narastal a rozvíjal sa ako ideológia, ktorá viedla masy a umožnila Revolúciu, ktorá zmenila tvár sveta. Svojim monumentálnym vpádom, táto Revolúcia 18.storočia, transformovala históriu z kroniky stagnácie a despotizmu na nepretržité hnutie smerujúce k autentickej sekulárnej Utópii slobody, racionality a nadbytku. Starý poriadok je mŕtvy a skapína, reakčné pokusy viesť modernú spoločnosť a ekonomiku pomocou rôznych foriem spiatočníckeho Starého poriadku sú odsúdené na totálny neúspech. Liberáli minulosti zanechali za sebou moderným libertariánom slávne dedičstvo, a to nielen ideologické ale aj dedičstvo víťazstiev nad ďaleko zničujúcejšími pohromami. Liberáli minulosti však zanechali aj ďalšie dedičstvo: správnu stratégiu a taktiku pre libertariánov – nielen viesť masy ale zostať od nich v istej vzdialenosti a takisto nepadnúť do pasce krátkodobého optimizmu. Krátkodobý optimizmus je totiž nerealistický a vedie rovno k dezilúzii a potom k dlhodobému pesimizmu. Rovnako ako, na druhej strane mince, dlhodobý pesimizmus vedie k výhradnému a sebazničujúcemu sústredeniu na okamžité a krátkodobé záležitosti. Krátkodobý optimizmus vyrastá z naivného a zjednodušujúceho pohľadu na stratégiu: že sloboda zvíťazí len skrz vzdelávanie viac intelektuálov, ktorí budú ďalej vzdelávať tvorcov verejnej mienky, ktorí budú presviedčať masy, a potom sa Štát akosi zbalí a tichučko vypadne. Veci nie sú také jednoduché. Libertariáni sú konfrontovaní nielen s otázkou vzdelávania ale aj s otázkou moci; a je to zákon histórie, že vládnuca trieda sa nikdy dobrovoľne nevzdá svojej moci. 

Ale problém moci je, určite aspoň v USA, ďaleko v budúcnosti. Pre libertariána dnešných dní je hlavnou úlohou zbaviť sa nepotrebného a otupujúceho pesimizmu, zamerať sa na dlhodobé víťazstvo a stanoviť cestu k jej dosiahnutiu. Aby sa toto mohlo uskutočniť, musí si v prvom rade vyjasniť svoje postavenie v ideologickom spektre, musí objaviť kto sú jeho priatelia a prirodzení spojenci, a, azda nadovšetko, kto sú jeho nepriatelia. Vyzbrojení týmito vedomosťami môže postupovať v duchu radikálneho dlhodobého optimizmu, ktorý jeden z veľkých postáv dejín libertariánskeho myslenia – Randolph Bourne – správne nazval duchom mladosti. Nech slúžia Bourneho slová aj ako usmernenie pre ducha slobody: 

mladosť je inkarnáciou rozumu namiereného proti rigidite tradície. Mladí vznášajú neľútostné otázky voči všetkému čo je staré a zavedené – Prečo? Načo je to dobré? A keď dostane tie zamrmlané, vyhýbavé odpovede obhajcov, začne aplikovať svoje vlastný čerstvý, čistý rozum na inštitúcie, zvyky a myšlienky, a zistí, že sú hlúpe, bláznivé alebo nebezpečné, a inštinktívne sa bude usilovať zvrhnúť ich a vybudovať na ich mieste veci, s ktorými jeho vízie súhlasia. . . 

Mladosť je to, čo udržuje tieto otázky a testovania na svete v pohybe. Ak by nebolo tejto problémovej aktivity mladých, nenávidiacich sofizmy a glosy, nástojacich na veciach tak ako sú, spoločnosť by vyhynula od prostého úpadku. Je to politika starej generácie, ktorá sa prispôsobila k svetu, aby ukryla nepríjemné veci kde je to len možné, alebo udržiava konšpiráciu mlčania a vypracované predstieranie toho, že nepríjemné veci nejestvujú. No medzitým rany aj tak hnisajú. Mladí sú drastickým antiseptikom... Vytrhávajú kostry zo šatníkov a trvajú na ich vysvetlení. Nečudo, že stará generácia sa ich obáva a nedôveruje im. Mladí sú mstiacou sa Nemesis, ktorá je na stope... 

Naši starí sú vždy optimistickí vo svojom pohľade na prítomnosť, no pesimistickí pri pohľade na budúcnosť. Mladí sú pesimistickí voči prítomnosti a blažene nádejajúci sa v budúcnosti. A to je tá nádej, ktorá je mierou pokroku – niekto by mohol povedať, že jedinou mierou pokroku... 

Tajomstvo života je teda to, že čistá mladá duša sa nikdy nestratí. Z turbulencií mladosti by mal teda vyjsť tento čistý substrát – rozumná, silná, agresívna duša odvahy a konania. Musí to byť flexibilná, rastúca duša, otvorená novým myšlienkam a vynikajúcim vhľadom do skúsenosti. Udržať si teplé a pravdivé reakcie znamená odhaliť tajomstvo večnej mladosti, a večná mladosť je záchranou. [21]