Definícia lobingu je v užšom zmysle proces ovplyvňovania zákonodarcov, ministrov a iných štátnych úradníkov záujmovými skupinami, ktoré sa snažia presadiť svoj spoločný záujem do legislatívy.

Lobovanie sa nachádza vždy všade tam, kde ma niekto monopolnú (politickú) silu rozhodovať o spoločenstve ľudí - o „verejnom zaujme“.  Z toho vyplýva, že lobovanie sa bude nachádzať v histórii spoločné s rôznymi formami vlád. Prvé zmienky o lobingu pochádzajú zo starovekého Ríma kde sa  prosebníci (Rímsky klienti) zhromažďovali v predsieni vplyvných osôb, panovníkov a neskôr aj poslancov. V historických spoločenstvách sa teda jednalo o spôsob, ako sa poddaní snažili ovplyvniť rozhodovanie mocnejších v svoj prospech. Dnes je lobing profesia, ktorej sa venuje množstvo firiem.  Najviac rozšírená je v anglosaských demokraciách. Za dve najväčšie centra lobingu sa považujú Washington a Brusel. V Bruseli pôsobí podľa odhadov Európskej komisie približne 15000 lobistov a lobistických firiem.

Keď je lobovanie úspešné získa nejaká časť spoločnosti (väčšinou menšina) výhodu (ekonomickú, spoločenskú) na úkor inej časti spoločnosti.  Podľa Ludwiga von Misesa existujú len dva spôsoby, ako získať od druhých to, čo chceme:  násilím alebo dobrovoľnou výmenou. Ak si predstavíme ako tretí spôsob lobovanie je dôležitá otázka ku ktorému spôsobu ma bližšie.
Pri skúmaní budeme vychádzať z axiómy, človek koná. Pre ďalšiu dedukciu nám nestačí iba človek Adama Smithsa, ktorý koná egoisticky teda uspokojuje svoje potreby (čim vlastne uspokojuje potreby celej spoločnosti). Dôležitejšie si uvedomiť prívlastok Frederika Bastiata:  človek sa snaží uspokojiť svoje potreby najmenej bolestivým spôsobom. Tato vlastnosť, ktorá je zakorenená v ľuďoch tak hlboko, že na ňu väčšina nebere ohľad, je dôležitým faktorom ľudského správania. Ľudia konajú s úmyslom vybrať si alternatívu s najnižšou bolesťou (porovnanie nákladov a výnosov) čo je rozhodujúci motív aj pri lobingu. Človek, ktorý chce získať sveter ma v zásade iba dve možnosti, buď ho získa dobrovoľnou výmenou (za svoje služby spoločnosti) alebo ho získa násilím (ukradne ho a niekomu vznikne škoda). Spotrebiteľ, ktorý sa rozhodol pre násilie pociťuje menšiu bolesť (náklady) pri lupeni ako pri poskytnutí protihodnoty. Takéto jednanie bude výhodne v spoločnosti, kde je slabo chránené súkromné vlastníctvo a teda ak sa niekto rozhodne vyrábať svetre existuje veľká pravdepodobnosť, že mu bude odcudzený. V takejto spoločnosti (vysoké dane, skorumpovane súdnictvo, neúcta k súkromnému vlastníctvu, procesy zoštátnenia) sa neoplatí produkovať a hospodárstvo upadá.[1] Ak si chce kúpiť sveter podnikateľ, ma tiež na vyber dve možnosti, buď ho získa dobrovoľnou výmenou (uspokojovanie potrieb v spoločnosti) alebo násilím (krádež). Krádež podnikateľa môže mať však dve formy. Prvá je klasická krádež svetra „z rúk“ inej osoby. Druha forma je získanie monopolnej výhody pri podnikaní. Monopolná výhoda je taká, ktorej vynútiteľnosť je zabezpečená násilím, pričom udelená môže byť iba štátom prostredníctvom zákona. Táto výhoda predstavuje deformáciu trhu v prospech podnikateľa, ktorý ju získal lobingom. Prečo loboval? Lebo bolesť (náklady – vynosí) pri lobovaní je menšia ako pri uspokojovaní potrieb spoločnosti v slobodnej konkurencii. Takéto jednanie bude výhodné v spoločnosti so silnou vládou, ktorá rada a často intervenuje do trhu. V takejto spoločnosti sa neoplatí získavať konkurenčné výhody vyrábaním lacnejších a kvalitnejších produktov, ale lobovať o získanie monopolnej výhody. Kradnutie a lobovanie bude výhodné v spoločnosti s nízkou ochranou vlastníckych práv a s veľkou a silnou intervencionistickou vládou. Takáto spoločnosť sa stane neefektívnou, stagnujúcou a nekonkurencieschopnou.

Lobing sa teda dostáva na rovnakú stranu barikády ako krádež – násilný spôsob získavania toho čo chceme.

Ako sme už spomenuli lobing sa vyvíjal ruku v ruke s vývojom spoločenského usporiadania. Od staroveku, cez stredovek až do dnešnej doby. Po revolúciách a odstránení feudalizmu s nástupom demokracii, kapitalizmu a priemyselnej revolúcii nastala renesancia aj v oblasti lobingu. V demokracii sa politici pri kormidle striedajú častejšie a každý z nich ma svoj vlastný pohľad na svet, vlastne preferencie a môže prostredníctvom svojho rozhodnutia podporiť rôzne časti spoločnosti a rôzne oblasti ekonomiky. Tento rýchly vývoj lobingu spolu s kapitalizmom niektorých zaslepil a považujú lobing za legitímnu súčasť kapitalizmu a slobodného trhu. Čo je samozrejme omyl, keďže lobing nie je založený na dobrovoľnej výmene. Existuje nekonečne veľa spôsobov ako udeliť monopolne postavenie od záchrany životov prostredníctvom povinných parkovacích kamier, skenovaním ľudí na letiskách, cez ochranu spotrebiteľa pred nekvalitnými a zlými výrobkami, snahou zlepšiť životné prostredie, ochranu domácich producentov prostredníctvom ciel, až po vojnové konflikty a boj proti chorobám. Toto všetko môže byť výsledkom lobingu. Z praxeologického hľadiska je jedno čí sa politik rozhodol na základe svojho presvedčenia, poprípade bol ovplyvnený lobingom alebo mu bol len jednoducho ponúknutý úplatok. Všetky tieto zásahy vytvárajú monopolne postavenie na trhu pre par jedincov. Producent ma teda na vyber získať konkurenčnú výhodu na slobodnom trhu prostredníctvom dobrovoľnej výmeny alebo získať monopolnú výhodu lobovaním u politickej sily - prostredníctvom násilia. Pritom si treba uvedomiť, že  tento producent nikdy nebude lobovať za nižšiu cenu svojich výrobkov, za väčšiu konkurenciu na trhu alebo za obmedzenie svojej výroby. Vždy mu pôjde o zvýšenie cien (cla, dovozne kvóty, podpora vývozu), odstránenie konkurencie (obmedzenie ponuky, kvalitatívne normy, patenty), umele zvýšenie svojho dopytu (bezpečnostné normy, štátne zákazky, vojny, choroby).