Motorom ekonomického rastu je šetrenie, nie spotreba

Mises.cz: 04. srpna 2018, Frank Shostak, komentářů: 2

Preklad: Tomáš Krajčovič

CC BY NC ND https://mises.org/wire/saving-—-not-spending-—-engine-economic-growth

Väčšina ekonómov zastáva názor, že ekonomiku „poháňajú“ výdavky na spotrebu. Okrem toho sa vo všeobecnosti konštatuje, že výdavky, nie individuálne úspory, sú základnou podmienkou výroby a prosperity.

Šetrenie sa považuje za škodlivé pre hospodársku aktivitu, pretože oslabuje dopyt po tovaroch a službách.

V takomto myšlienkovom svete je ekonomická aktivita vnímaná ako kruhový tok peňazí. Výdavky jednej osoby sa stávajú súčasťou zárobku druhej osoby a výdavky druhej osoby sa stávajú súčasťou zárobku prvého jedinca.

Ak sa však zníži dôvera ľudí v budúcnosť, budú sa snažiť znížiť svoje výdavky a zároveň získať viac peňazí. Ak osoba minie menej, zhorší to situáciu aj iného jednotlivca, ktorý sa tiež bude snažiť znížiť svoje výdavky.

Započal bludný kruh - pokles dôvery ľudí spôsobuje, že míňajú menej a zhromažďujú viac peňazí. To ďalej znižuje ekonomickú aktivitu, čím spôsobuje, že ľudia hromadia viac, atď. Tento problém vraj vyrieši centrálna banka natlačením ďalších peňazí do obehu.

S dodatočnými peniazmi u ľudí sa spotrebiteľská dôvera znova zvýši, ľudia budú viac míňať a kolobeh peňazí sa znova roztočí.

Všetko to znie veľmi rozumne a rôzne prieskumy podnikateľskej činnosti ukazujú, že počas recesie podnikatelia považujú nedostatok dopytu od spotrebiteľov za hlavnú príčinu svojich slabých výsledkov.

Môže však dopyt sám o sebe vyvolať hospodársky rast? Navyše tu nič nehovoríme o tovaroch a službách. Spadnú nám len tak z neba? Vyskytujú sa vždy len tak naokolo a všetko, čo treba, je mať po nich dopyt?

Zdá sa, že to, čo bráni hospodárskej prosperite, je nedostatok dopytu. Je však možné, že celkový dopyt po tovaroch a službách je niečím obmedzený? 

Nedostatok prostriedkov znamená znižovanie dopytu

Väčšina ľudí by chcela mať všetko, čo im príde na myseľ. V uspokojení rozličných mysliteľných požiadaviek ich však limituje dostupnosť prostriedkov.

Preto nemôže byť problém s dopytom ako takým, ale s prostriedkami na uspokojenie dopytu. V reálnom svete sa človek musí stať výrobcom skôr, než môže získať ďalší tovar a služby. Je potrebné vyrábať nejaké užitočné tovary, ktoré možno vymeniť za iné tovary.

Napríklad, keď pekár vyrába chlieb, nevyrába všetko pre svoju vlastnú spotrebu. Väčšinu chleba, ktorý produkuje, si vymieňa za tovary a služby iných výrobcov. Čo znamená, že výroba pečiva pekárovi umožňuje uspokojiť jeho požiadavky na iné tovary.

Jeho požiadavky sú pokryté (teda financované) chlebom, ktorý vyrába.

Dopyt nemôžeme posudzovať osamotene. Je obmedzený predchádzajúcou výrobou. Je to výroba chleba, ktorá pekárovi umožňuje zadovážiť si rôzne tovary a služby. Chlieb je pre pekára prostriedkom platby.

Zavedenie lepších nástrojov a strojov (kapitálových statkov) umožňuje zvýšiť produktivitu pracovníkov, a tým vyvolať rast produkcie. Nástroje a stroje však najprv musí niekto vyrobiť.

Kvôli ich výrobe je nevyhnutné presunúť nejaké spotrebné statky aj ľuďom, ktorí sa podieľajú na výrobe strojov a nástrojov. Šetrenie je vlastne o presúvaní spotrebných statkov.

Tu si musíme uvedomiť, že úspora je možná, len ak niektorí jednotlivci súhlasia s prevodom niektorého svojho súčasného statku ľuďom, ktorí sa zaoberajú výrobou nástrojov a strojov. Samozrejme, že tieto tovary nepresunú zadarmo, ale za to, že v budúcnosti budú mať väčšie množstvo tovaru. Keďže úspora umožňuje produkciu investičného majetku, evidentne úspora je tým kľúčom k hospodárskemu rastu a zvýšeniu životnej úrovne ľudí. 

Vzťah medzi peniazmi a úsporami

Zavedenie peňazí do našej úvahy nemení podstatu toho, o čo pri úsporách ide. Peniaze sú prostriedkom výmeny. Umožňujú zámenu produktov jedného výrobcu za produkty iného výrobcu.

Poznamenajme, že peniaze nepoužívame na výrobu tovarov a služieb, peniaze používame iba na výmenu tovaru a služieb. Slúžia nám iba ako prostriedok výmeny.

Aj v peňažnej ekonomike v podstate prebieha platba skutočnými tovarmi a službami za iné tovary a služby.

Pekár vymení svoj chlieb za peniaze a potom tieto peniaze využije na nákup iných tovarov a služieb. V konečnom dôsledku tak za tovary a služby platí svojim chlebom. Peniaze túto platbu iba zjednodušujú.

Ďalšou dôležitou funkciou peňazí je uľahčiť tvorbu úspor. Vo výmennej ekonomike nie je rozumné dlhodobo skladovať tovar podliehajúci skaze. Tento problém je pri peňažnej ekonomike vyriešený.

Keď pekár predá svoj chlieb za 1€ obuvníkovi, dodá mu svoj ušetrený t.j. nespotrebovaný chlieb.

Dodaný chlieb nasýti obuvníka a umožní mu pokračovať vo výrobe topánok. Upozorňujeme, že peniaze, ktoré pekár dostal, boli za ušetrený chlieb.

Peniaze ako prostriedok výmeny umožňujú pekárovi zaobstarať si tovar niekedy v budúcnosti, kedykoľvek ho bude potrebovať.

Prostredníctvom peňazí ľudstvo presúva fyzické úspory, ktoré umožňujú hospodársku činnosť. Výmena fyzických úspor za peniaze u jedného jednotlivca podporuje produkciu inej osoby, ktorá následne vymieňa fyzické úspory za peniaze, a tým podporuje tretieho jednotlivca.

Podobne, keď firma vydá akcie alebo dlhopisy, peniaze, ktoré za ne získa, umožnia firme zaobstarať si fyzické úspory, vďaka ktorým môže plniť svoje stanovené ciele.

Týmto spôsobom peniaze umožňujú, aby reálne úspory prenikli do celej ekonomiky a zvýšili rýchlosť výroby tovarov a služieb. Všimnite si, že nešetríme peniaze ako také, ale využívame peniaze na uľahčenie fyzických úspor.

Ak jednotlivec zhromažďuje peniaze, nešetrí peniaze, ale skôr uplatňuje dopyt po peniazoch. Dopyt po peniazoch nemôže byť nikdy zlá správa, ako sa nám mainstreamová ekonómia snaží podsúvať.

Nie je teda pravda, že úspory znižujú agregátny dopyt. Naopak, zvyšujú ho. (Treba však poznamenať, že hoci úspory sú dôležitým faktorom pri napĺňaní hospodárskeho rastu, na to, aby sa stali efektívnymi, musia byť riadne využité.) 

Tlačenie peňazí a ekonomický rast

Keď centrálna banka vytlačí peniaze (inak povedané vytvorí z ničoho), vlastne tak spúšťa výmenu ničoho za peniaze a potom výmenu peňazí za niečo (v konečnom dôsledku výmenu ničoho za niečo).

Výmena ničoho za niečo predstavuje spotrebu, ktorej nepredchádza žiadna produkcia. Keďže každá činnosť musí byť nejako financovaná, z toho nám vyplýva, že každá spotreba, ktorej nepredchádza produkcia, odkláňa vzácne zdroje od činností vytvárajúcich bohatstvo.

Teda znižuje sa tok reálnych úspor výrobcom bohatstva, čo oslabuje priebeh výroby, t. j. vedie k ekonomickej recesii.

Uvediem príklad. Keď peniaze „z ničoho“ vedú k rastu spotreby, ktorej nepredchádza produkcia, znižujú množstvo reálnych úspor, ktoré umožňujú výrobu tovarov a služieb prvého výrobcu bohatstva.

To prirodzene podkopáva jeho výrobu, čím oslabuje jeho efektívny dopyt po tovaroch iného výrobcu bohatstva.

Druhý výrobca je nútený obmedziť svoju výrobu tovaru, čím oslabuje svoj reálny dopyt po tovaroch tretieho výrobcu bohatstva. Takýmto spôsobom peniaze „z ničoho“ ničia úspory a podnecujú dynamiku následného zmrašťovania výrobného toku.

Uvedomte si teda, že príčinou oslabenia dopytu po tovaroch, nie je náhle rozvážne správanie spotrebiteľov, ale menové injekcie centrálnej banky, oslabujúce efektívny dopyt.

Každé euro vytvorené „z ničoho“ má v skutočnosti za následok odčerpanie z úspor v rovnakej hodnote 1 eura. V čase, keď sa ešte rozširuje množstvo reálnych úspor, centrálna banka a vládni úradníci môžu predstierať, že ekonomika voľnej menovej a fiškálnej politiky poháňa ekonomiku. Táto ilúzia sa však rozpadá, akonáhle hodnota reálnych úspor stagnuje alebo klesá.