Spravodajské média práve vytvárajú jeden veľký historický mýtus. Mýtus o tom, že naša súčasná finančná kríza je výsledkom ekonomickej slobody a laissez-faire kapitalizmu.

Tento pokus o zvalenie viny na slobodný trh môžeme presvedčivo potvrdiť ak si dáme v googli vyhľadať výraz 'crisis + laissez faire'. Hneď na prvej stranke výsledku ktorý dostaneme, alebo teda na web stránkach, ku ktorým tieto výsledky vedú, sa nám zjavia vyhlásenia nasledujúceho druhu:

● 'Hypotékárna kríza je príznakom zlyhania voľného trhu.'

● Sarkozy [Nicolas Sarkozy, francúzsky prezident] povedal: slobodná trhová ekonomika, 'seba-regulácia' a názor že 'všemocný trh' to zariadi vždy najlepšie, sú prekonané.

● 'Americká ideológia voľného trhu tak ako bola praktizovaná počas hypotekárnej krízy, bola tak povrchná, ako bola nebezpečná', čo je zase komentár Peera Steinbrücka, nemeckého ministra financií.

● 'Paulson sa snaží pristupovať k finančnej kríze z hľadiska voľného trhu...'

● 'Toto je 'au revoir' pre dni voľného trhu.'

Nedávne články v The New York Times nám ponúkajú ďalšie potvrdenie naších obáv. Tak napríklad jeden z článkov deklaruje že 'Spojené štáty majú kultúru, ktorá oslavuje kapitalizmus slobodného trhu ako ekonomický ideál...'. Iný článok nám vraví že: 'Celých 30 rokov sa politický systém nášho národa prikláňal k dereguláciam podnikateľského prostredia a proti novým obmedzeniam.' V treťom článku dokonca dvojica reportérov prichádza s tvrdením: 'Od roku 1997 je Gordon Brown závažným činiteľom stojacim za príklonom Labour Party k ekonomickej filozofii amerického štýlu, ktorá regulácie príliš nepodporuje. Tento voľno-tržný prístup však podnietil britské banky k medzinárodnej expanzii a honbe za ziskom aj v oblastiach na míle vzdialených od ich hlavného poslania, a to spravovania vkladov.'. Čiže aj Veľká Británia je opisovaná ako krajina s 'laissez-faire prístupom'.

Spôsob rozmýšľania, prezentovaný v týchto výrokoch je tak kompletne a úplne v rozpore so skutočným významom výrazu voľný trh, že by sme podľa neho pokojne mohli opísať ekonomickú politiku starého Sovietskeho Zväzu v jeho posledných desaťročiach, ako akúsi politiku voľného trhu. Podľa tejto logiky, by sme presne takto museli opísať prístup Brežneva a jeho nasledovníkov, keď dovolili kolchozníkom na pár ároch individuálne pestovať určité plodiny a následne ich predávať na poľnohospodárskych trhoch v sovietskych mestách. Takže v súlade s logikou médii, toto by bol tiež voľný trh - aspoň teda v porovnaní so Stalinovými časmi.

Výraz voľný trh (označovaný tiež ako laissez-faire kapitalizmus) má presný význam, ktorý ale výroky ako sú tie vyššie citované totálne ignorujú, obrácajú naruby a následne úplne pošliapávajú. laissez-faire kapitalizmus je politicko-ekonomický systém založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, v ktorom sú kompetencie štátu obmedzené na ochranu individuálnych práv proti iniciovaniu fyzického násilia. Táto ochrana sa vzťahuje na použitie fyzického násilia inými súkromnými osobami, zahraničnými vládami a hlavne vládou samotnou. Posledná požiadavka je dosiahnutá takými prostriedkami, akými sú písaná ústava, systém delby moci, rovnováh a kontrolných mechanizmov, explicitná listina práv a neustála ostražitosť zo strany občianskej spoločnosti s právom držnia a nosenia zbrane. V laissez-faire kapitalizme štát nevyhnutne pozostáva iba z poriadkových síl, súdnictva a organizácie národnej obrany, ktoré odrádzajú od použitia fyzického násilia a prípadne sa vysporiadavajú s tými, ktorí jeho použitie skutočne iniciovali. A nič viac.

Úplná absurdita výrokov tvrdiacich, že súčasné politicko-ekonomické prostredie v Spojených štátoch v nejakom zmysle reprezentuje laissez-faire kapitalizmus, sa stáva priam až do očí bijúcou, pokiaľ si spomenieme na extrémne obmedzenú úlohu, ktorá vláde náleží v systéme voľného trhu a následne si uvedomíme nasledujúce fakty o súčasných Spojených štátoch.

1. Vládne výdavky v USA sa v súčasnosti rovnajú viac ako štyridsiatim percentám národného príjmu, čo je súčet všetkých príspevkov, platov, ziskov a úrokov zarobených v celej krajine. Toto číslo ešte nezahŕňa žiadny z masívnych mimorozpočtových výdavkov, ako napríklad tých čo idú na účet vládnych podnikov Fannie Mae a Freddie Mac. Takisto do tohoto čísla nerátame nijaké nedávne výdavky na rôzne 'záchranné balíčky'. Čo z toho vyplýva je, že podstatne viac ako štyridsať dolárov z každej vyprodukovanej stovky dolárov prerozdeľuje vláda a to proti vôli občanov, ktorí túto hodnotu vyprodukovali. Takto prerozdeľované peniaze a majetok sú presunuté na vládu len preto, lebo jednotliví občania sa nechcú dostať do väzenia. Týmto spôsobom sa v kolosálnom rozsahu porušuje ich sloboda disponovania s vlastným príjmom a ich výsledkami práce. Naproti tomu v laissez-faire kapitalizme by rozsah vládnych výdavkov bol iba skromný a to do takej miery, že správne poplatky samotné by ich mohli dostatočne pokryť. Daň z príjmu právnických, či fyzických osôb, daň z dedičstva, daň z kapitálových výnosov, daň na sociálne či zdravotné poistenie by tu proste neexistovali.

2. V súčasnosti existuje pätnásť federálnych ministerstiev, z ktorých deväť existuje len kvoli tomu aby, tak ako sú tu postupne vymenované, zasahovali do bývania, dopravy, zdravotníctva, vzdelávania, výroby energie, baníctva, poľnohospodárstva, práce a obchodu. Prakticky všetky tieto ministerstvá rutinne prevalcovávajú jednu či viac z dôležitých ekonomických slobôd jednotlivca. V systéme laissez-faire kapitalizmu by jedenásť ministerstiev prestalo existovať a iba ministerstvá spravodlivosti, obrany, zahraničných vecí a financií by zostali. V rámci týchto štyroch by navyše nasledovali ďalšie redukcie, ako napríklad daňový úrad na ministerstve financii, či protimonopolný úrad na ministerstve spravodlivosti.

3. Zásahy terajších ministerstiev do ekonomiky podporuje a ešte zosilňuje vyše stovka federálnych agentúr a komisií, z ktorých medzi najznámejšie okrem daňového úradu (IRS), centrálnej banky (FED) a poisťovne bankových vkladov (FDIC), patria FBI a CIA, EPA, FDA, SEC, CFTC, NLRB, FTC, FCC, FERC, FEMA, FAA, CAA, INS, OHSA, CPSC, NHTSA, EEOC, BATF, DEA, NIH a NASA. V laissez-faire kapitalizme, by boli všetky uvedené agentúry a komisie odstránené s výnimkou FBI, ktorá by prešla redukciou na rozsah zabezpečujúci legitímnu funkciu kontrašpionáže a boja zo zločinom proti osobám a majetku, ktorý presahuje hranice štátov.

4. A len pre dokončenie tohoto katalógu pošliapavania posledných zvyškov slobodného trhu vládnymi zásahmi: v roku 2007, čo je posledný rok pre ktorý sú k dispozícií údaje, Federálny register obsahoval plných 73 tisíc stránok podrobných vládnych regulácií. Toto je nárast o viac ako 10 tisíc stránok od roku 1978, teda presne toho roku, kedy podľa vyššie citovanému článku z The New York Times sa 'systém prikláňal k dereguláciam podnikateľského prostredia a proti novým obmedzeniam'. V laissez-faire kapitalizme by neexistoval žiaden Federálny register. Aktivity zostávajúcich ministerstiev a ich sekcií by boli kontrolované výlučne príslušným spôsobom schválenou legislatívou a nie prípismi a dekrétmi nevolených vládnych úradníkov.

5. A samozrejme, k tomuto všetkému musíme prirátať ďalší masívny aparát zákonov, ministerstiev, agentúr a regulácii na štátnej a lokálnej úrovni. V laissez-faire kapitalizme, by tieto inštitúcie boli z veľkej väčšiny úplne zrušené, a to, čo by zostalo, by prešlo rovnakým radikálnym zoštíhlením veľkosti a rozsahu vládnych aktivít, ako to, čo prebehlo na federálnej úrovni.

Čo tento stručný výpočet ukázal, je že politicko-ekonomický systém v dnešných Spojených štátoch je tak vzdialený laissez-faire kapitalizmu, že je vlastne bližší systému policajného štátu. A schopnosť médii ignorovať všetky tieto existujúce masívne vládne zásahy a charakterizovať náš súčasný ekonomický systém ako systém voľného trhu a ekonomickej slobody im dáva nálepku, ak nie priamo a absolútne nečestných, tak aspoň postihnutých sebaklamom.

No a za tým všetkým je ďalší fakt, že tá skutočná zodpovednosť sa našu finančnú krízu leží práve na pleciach masívnych vládnych zásahov, v najväčšej miere však zásahov FED-u, teda Federálneho rezervného systému (centrálna banka v USA – pozn. prekl.) a jeho pokusov o vytvorenie kapitálu doslovne z ničoho v akejsi viere, že samotné vytvorenie peňazí a ich ponúknutie na úverovom trhu je náhradou za kapitál vytvorený produkovaním a sporením. FED presadzoval túto politiku od svojho založenia, ale od roku 2001 to začal robiť s mimoriadnym zanietením, pokúšajúc sa tak prekonať kolaps bubliny na akciovom trhu, ktorej vytvorenie zase predtým podnietil.

FED a ostatné súčasti vládneho aparátu všemožne presadzujú politiku tvorby peňazí a úverov, len aby ochránili a podporili súkromné banky v ich pokusoch o oklamanie reality vytváraním zdania, že je možné zároveň tie isté peniaze držať aj požičiavať. Takáto duplicita nastáva, keď si jednotlivci alebo firmy uložia hotovosť do bánk, pričom ju stále môžu používať na nákupy a platby vypisovaním šekov namiesto priameho používania hotovosti. V rozsahu, v ktorom je bankám následne umožnené požičiavať takto uložené zdroje (zvyčajne skôr vytváraním nových a dodatočných úverových liniek než požičiavaním obeživa), sa tieto banky zúčastňujú na procese vytvárania nových a dodatočných peňazí. Vkladatelia tak stále majú svoje peniaze a zároveň noví dlžníci dostnaú k dispozícii novo vytvorené úvery. V posledných rokoch bol tento proces zo strany FED-u podporovaný do tej miery, že množstvo vytvorených úverov dosiahlo výšku 50-násobku skutočných zásob hotovosti v bankovom sektore, čo je situácia viac než náchylná k implózii.

Všetky tieto nové a dodatočné peniaze, ktoré vstupujú na trh, sú vo svojej podstate fiktívnym kapitálom, keďže nereprezentujú nové a dodatočné kapitálové zdroje v ekonomickom systéme, ale predstavujú iba transfer častí existujúcich kapitálových zdrojov do iných rúk, aby boli použité nejakým iným, menej efektívnym a častokrát do očí bijúco márnotratným spôsobom. Súčasna realitná kríza je v celej histórii toho možno najžiarivejším príkladom.

Možno až jeden a pol bilióna dolárov nových a dodatočných peňazí, ktoré účtovne vznikli v podobe úverového kapitálu bolo nasmerovaných do realitného trhu ako dôsledok umelo nízkych úrokových sadzieb, ktoré sú zapríčinené prítomnosťou ešte väčšieho celkového množstva nových a dodatočných peňazí na úverovom trhu. Realitný trh je vďaka dlhodobej podstate svojho financovania obzvlášť citlivý na efekt znížených úrokových sadzieb, ktoré sa priamo a výrazne premietajú do redukcie splátok hypotéky a týmto spôsobom adekvátne zvýšujú dopyt po vlastnom bývaní a hypotekárnych úveroch potrebných na jeho prefinancovanie.

Po niekoľkých rokoch bol výsledkom tohoto všetkého enormný nárast vo výstavbe a nákupe nových domov, rapídne rastúce ceny za bývanie a nasledujúci špirálovitý nárast v ďalšej výstavbe a nákupe nových domov v očakávaní pokračujúceho nárastu ich ceny.

Na posúdenie miery zodpovednosti za tento vývoj poznamenajme, že iba v období od roku 2001 FED spôsobil viac ako 70% nárast v množstve peňazi, vytvorených úverovou expanziou, v porovnaní s celkovým množstvom takto vytvorených peňazi za celých 88 rokov jeho existencie. Hovoríme tu o skoro 2 biliónoch (tisicoch miliárd) dolárov. Tento nárast sa následne bezo zvyšku premietol do zvýšenia sumy, o ktorú bežné účty v bankách presahujú bankové rezervy skutočných peňazí, čím sa myslia peniaze, ktoré sú k dispozícii vkladateľom požadujúcim hotovosť. FED zapríčinil tento nárast iluzórneho kapitálu neustálym vytváraním množstva nových a dodatočných bankových rezerv, len aby sa podarilo dosiahnúť tzv. úrokovú sadzbu federálnych fondov - čo je sadzba, ktorú platia banky na požičaných rezervách - a ktorá bola umelo hlboko pod úrovňou diktovanou trhom. Počas obdobia troch rokov 2001-2004 znížil FED úroky na federálnych fondoch pod 2 percentá, pričom od júla 2003 do júna 2004 ich znížil dokonca na približne 1 percento.

FED tiež dovolil bankám fungovať s ďaleko nižšími povinnými rezervami ako kedykoľvek predtým. Zatiaľčo v systéme voľného trhu by banky držali zlaté rezervy rovnajúce sa vkladom na bežných účtoch - alebo prinajmenšom by sa tejto hodnote veľmi blížili - FED v ostatných rokoch vedome a plánovite umožnil bankám operovať s rezervami v podobe úplne nekrytých papierových peňazí a to na úrovni menšej ako 2 percentá.

FED stlačil sadzbu federálnych fondov a v obrovskej miere navýšil množstvo iluzórneho kapitálu, aby sa mu podarilo stlačiť aj všetky ostatné úrokové sadzby na trhu. Takto navýšený iluzórny kapitál však mohol byť požičaný len za znížené úrokové sadzby. Cieľom FED-u bolo stiahnúť úrokové sadzby na tak nízku hodnotu, že samotný rast cien by bol vyšší, teda úmyselne dosiahnúť zápornú reálnu úrokovú sadzbu na kapitál. Pre veriteľa to znamená, že aj po obdržaní úrokov za daný rok, má jeho kapitál stále menšiu kúpnu silu ako mal pred rokom, keď mal iba istinu.

Pre FED bolo konečným cieľom tohoto snaženia stimulácia investícii a koncovej spotreby. Chcel aby cena získania kapitálu bola minimálna, takže tento by mohol byť preinvestovaný v najväčšom možnom rozsahu a ľuďom by tak pripadalo držanie peňazí ako stratová záležitosť, čo by ich zase podporilo v ich rýchlejšom míňaní. Viac spotreby a ešte viac spotreby, to bolo to o čo sa FED snažil vo viere, že práve to je treba, aby sme sa vyhli masovej nezamestnanosti.

Veci sa však vyvinuli tak, že želanie FED-u na záporné reálne úrokové sadzby sa naplnilo, ale v ďaleko väčšom rozsahu ako chcel. Pôvodne FED chcel zápornú reálnu mieru návratnosti asi tak na úrovni 1 až 2%. Čo však na realitnom trhu dosiahol, bola negatívna miera návratnosti, ktorá sa prejavila stratami významných častí investovaného kapitálu. Slovami The New York Times, 'Za rok od začiatku krízy boli svetové finančné inštitúcie nútené odpísať okolo 500 miliárd dolárov na cenných papieroch krytých hypotékami. A pokiaľ sa nestane niečo, čo zvráti trend prudkého klesania cien nehnuteľností, tieto inštitúcie budú pravdepodobne nútené odpísať ďalších 1000 až 1500 miliárd.'

Táto obrovská strata kapitálu v realitnom debakli je zodpovedná za neschopnosť bánk poskytnúť úvery mnohým podnikom, ktorým by za normálnych okolností mohli požičať a požičali. Dôvod, pre ktorý to nemôžu urobiť teraz je, že stratené fondy a reálny majetok viac neexistujú, takže nikomu ani nemôžu byť požičané. Politika úverovej expanzie vytváraním nových a dodatočných peňazi, ktorú presadzoval FED, tak poslúžila na porozdávanie kapitálu aj dlžníkom, ktorí si to nezaslúžili a ktorí ho v prvom rade nikdy nemali dostať a ukrátila ostatných oveľa dôveryhodnejších žiadateľov, ktorí kapitál potrebovali na udržanie sa v biznise. Bola to politika prerozdelovania a ničenia.

Kapitál ktorý bol takto 'mal-investovaný' (malinvestment - zlá investícia zdrojov, ktorá vzniká vďaka manipulácií s monetárnou zásobou pozn. prekladateľa) a stratený v nehnuteľnostiach je kapitál, ktorý je teraz nedostupný pre firmy ako Wickes Furniture, Linens 'N Things, Levitz Furniture, Mervyns a nespočetne veľa ďalších, ktoré museli zbankrotovať, keďže nemohli získať úvery, ktore potrebovali na svoje zotrvanie v biznise. No a samozrejme medzi prvými obeťami boli banky samotné. Straty ktoré utrpeli zlikvidovali ich kapitál a vyradili ich z biznisu. A zoznam strát celkom určite porastie.

A akákoľvek diskusia o realitnom debakli by bola neúplná, ak by neobsahovala zmienku o systematickom spotrebovávaní home equity (čo je rozdiel hodnoty domu a hypotéky na ňom – pozn. prekl.), celé roky podporovanom médiami a ignorantskou ekonomickou profesiou. Konzistentne s učením keynesianizmu, ktoré vraví, že spotreba je základom prosperity, hľadeli na nárast cien nehnuteľností ako na silný nástroj pre stimuláciu takejto spotreby.

Diskusia o realitnom debakli by takisto nebola úplná, ak by sme nespomenuli úlohu vládnych záruk za mnoho hypotekárnych úverov. Ak totiž vláda pri úvere garantuje istinu a úrok, nie je akýkoľvek dôvod, prečo by sa mal veriteľ vôbec zaujímať o bonitu dlžníka. Pôžičaním nestratí, nech sa úver ukáže byť hociako zlý.

Značné množstvo hypotekárnych úverov obsahuje takéto záruky. Tak napríklad jeden článok v New York Times opisuje Ministerstvo bývania a mestského rozvoja ako 'agentúru, ktorá vydláždila cestu pre prvožiadateľov o hypotéku tým, že poistila úvery za miliardy dolárov.' Článok popisuje ako ministerstvo postupne znižovalo svoje kritériá na úvery: 'rodiny viac nemuseli preukazovať, že majú stabilný príjem aspoň päť rokov, tri roky stačili... veritelia mohli určiť svojho vlastného odhadcu namiesto vládou vybratej komisie..., veritelia už nemuseli absolvovať pohovor so žiadateľmi, alebo mať svoje kamenné pobočky', pretože súhlas vládnej agentúry na pridelenie hypotéky sa stal automatickým.

Článok v Timesoch ďalej pokračuje opisom, ako sa náhle objavili 'veritelia', ako napríklad Countrywide Financial, ktorý bol jedným z najväčších a najprominentnejších, aby mohli slúžiť tým, ktorých ich zlá úverová história vylúčila ako potenciálnych príjemcov pre nízkoúročené tzv. 'prime' úvery. Všíma si fakt, že Countrywide podpísal s vládou dohodu o používaní tzv. 'ústretových tvorivých prístupov' (Proactive creative efforts), aby sa vlastníctvo domov mohlo rozširovať na menšiny a nízkopríjmové skupiny.' 'Ústretové tvorivé prístupy' je dobrý výraz na popísanie toho, čo robili veritelia, keď ponúkali také bizardné typy hypoték ako boli tie, kde sa požadovalo len platenie úrokov, aby následne dovolili nesplácanie ani len tých tým spôsobom, že úroky pripisovali k hodnote zostávajúcej istiny. (Takéto hypotéky plne vyhovovali potrebám tých, ktorí kupovali len preto, aby mohli predávať ihneď ako ceny domov znova dostatočne vzrástli.)

Tak ako bolo značné množstvo domov kúpených na základe neopodstatnenej dôvery v nekonečný nárast ich ceny, tak tiež značné množstvo komplexných finančných derivátov bolo predaných na základe neopodstatnenej dôvery, že FED, ako o sebe tvrdil, má skutočne moc zabrániť akejkoľvek depresií - moc, ktorú mu médiá a väčšina ekonómov opätovne potvrdzovala.

Deriváty získali v tlači takú zlú povesť, že je nevyhnutné pripomenúť, že aj poistenie domácnosti je finančný derivát. A mnoho z predaných derivátov, ktoré sú teraz príčinou problémov s nesolventnosťou a bankrotmi, menovite aj takzvané 'credit default swaps (CDSs)' (poistenie neschopnosti spácať úver - pozn. prekl.) sú tiež len určitou formou poistenia. Ich zásadnou chybou však bolo, že na rozdiel od bežných poistení domácnosti neobsahovali dostatočný zoznam výnimiek platnosti.

Bežné poistky vynímajú z poistenia také udalosti, ako sú škody spôsobené vojnou a v mnohých prípadoch, podľa miery rizika v danej oblasti, aj zemetraseniami či hurikánmi. Úplne rovnakým spôsobom by komplexnejšie finančné deriváty mali obsahovať výnimky na straty vyplývajúce z finančného kolapsu zapríčineného FED-om organizovanou, masívnou úverovou expanziou. (Ak by sa ukázalo, že v skutočnosti nie je možné dopísať takúto výnimku, pretože môže dôjsť k veľkým stratám skôr ako začne byť zrejmá povaha ich príčiny, potom by vlastne ani takéto deriváty nemali vzniknúť a trh by ich ani nevyrábal kvôli neakceptovateľnému riziku v nich obsiahnutému.) Ale desaťročia vymývania mozgov štátom, médiami a vzdelávacím systémom presvedčili skoro všetkých, že takýto kolaps už nie je viac možný.

Viera v nemožnosť hospodárskej depresie hrala rovnakú úlohu pri tvorbe a predaji takzvaných 'collateralized debt obligations (CDOs)'. V tomto prípade boli zviazané dohromady úplne rozdielne hypotekárne úvery, pričom následne boli voči nim emitované cenné papiere. V mnohých prípadoch veľkí kupci takéto cenné papiere znova zviazali dohromady a vydali nad nimi novú papierovú emisiu. Ako ale viac a viac ľudí prestalo splácať svoje hypotéky, vo výsledku nebol nikto schopný priamo posúdiť hodnotu takýchto finančných nástrojov. Aby sa to dalo urobiť, je treba ich znova rozviazať až na úroveň individuálnych úverov. Takéto úverové zlepence by sa však nikdy nepodarilo predávať na trhu, nepreválcovanom propagandou o nemožnosti hospodárskej depresie pri štátnom riadení finančného systému.

No a nakoniec, diskusia o realitnom debakli by nebola úplná ak by sme nespomenuli formy de facto nátlaku vyvinuté s cieľom podpory rozdávania úverov žiadateľom, ktorí ich nie sú hodní. Tak napríklad online encyklopédia Wikipédia uvádza:

Zákon o Reinvestovaní v komunite (Community Reinvestment Act [CRA]) … je federálny zákon, ktorý bol v Spojených štátoch vytvorený na podporu ústretovejšieho prístupu komerčných bánk a stavebných sporiteľni k potrebám žiadateľov o hypotéku zo všetkých segmentov ich komunít, vrátane nízko a stredno príjmových skupín. … Zákon CRA dáva komunitným skupinám právo dávať podnety a protesty voči bankám, ktorých pravidla nie sú v súlade s CRA. Takéto podnety môžu následne pomôcť alebo zamedziť v ďalšom plánovanom rozvoji bánk.

Tieto slová vlastne znamenajú, že Zákon o Reinvestovaní v Komunite dáva 'komunitným skupinám' moc zásadným spôsobom určovať finančný úspech či neúspech banky. Len ak sú tieto skupiny spokojné s tým ako banka poskytuje dostatočné množstvo úverov žiadateľom, ktorým by za iných okolností nepožičala, bude jej povolené uspieť. Tou najpromitentnejšou z týchto komunitných skupín je ACORN.

Nevyhnutnou súčasťou prostredia, ktoré umožnilo aby taký zákon ako CRA vôbec uzrel svetlo sveta, je neustála hrozba z falošného obvinenia z rasismu, ak sa banky rozhodnú neposkytnúť úvery ľuďom, ktorí predstavujú vysoké riziko nesplatenia a zároveň patria k niektorej menšine. Hrozba takéhoto obvinenia ide ruka v ruke so zastrašovaním zo strany rozličných štátnych agentúr, ktoré disponujú mnohými právami nad bankami a sú v pozícii ublížiť im, ak sa nezachovajú podľa prianí agentúr. To isté samozrejme platí aj pre ostatných veriteľov, nielen pre banky.

Táto extenzívna analýza skutočných príčin našej finančnej krízy teda ukázala, že to boli štátne zásahy a nie slobodný trh, alebo laissez-faire kapitalizmus, ktoré sú za ňu zodpovedné a to v každom podstatnom aspekte.

Mýtus o existencií laissez faire v súčasných Spojených štátoch a o jeho zodpovednosti za našu súčasnú ekonomickú krízu je rozširovaný ľuďmi, ktorí nevedia prakticky vôbec nič čo sa týka akejkoľvek zmysluplnej, racionálnej ekonomickej teórie alebo nebodaj o skutočnej podstate laissez-faire kapitalizmu. Tento svoj postoj si osvojujú napriek, alebo možno práve kvôli ich vzdelaniu na najpromintnejších vysokých školách a univerzitách v krajine. Keď príde na ekonómiu, vďaka ich vzdelaniu sú nasiaknutí úplne nesprávnymi a škodlivými doktrínami Marxa a Keynesa. Tým že vyhlasujú, že vidia existenciu slobodného trhu v prostredi masívnych štátnych zásahov čo je v príkrom rozpore so slobodou a trhom, sa pokúšajú si pretvoriť realitu tak, aby zapasovala k ich marxistickej predpojatosti a videniu sveta vôbec.

Marxistické doktríny do seba vstrebávali ani nie tak na kurzoch ekonómie, ako skôr na hodinách dejepisu, filozofie, sociológie, či literatúry. Výučba ekonómie, aj keď nie marxistická sama o sebe, ponúka len úplne nepostačujúce vyvrátenia marxistických princípov a venuje sa takmer celý čas obhajobe keyneziánizmu a ostatných menej známych antikapitalistických doktrín, ako napríklad princípu čistej a dokonalej súťaže.

Iba minimum profesorov a ich študentov čítalo čo i len stránku z prác Ludwiga von Misesa, skvelého to teoretika kapitalizmu, ktorého práce sú podstatné pre pochopenie problematiky. To znamená, že drvivú väčšinu z nich môžeme z hľadiska zmysluplnej ekonómie označiť v podstate za nevzdelaných.

Keď označujem vzdelávací systém a média ako Marxistické, nemám v úmysle tvrdiť, že ľudia ktorí sú ich súčasťou by privítali nejakú formu násilného zvrhnutia vlády Spojených štátov, alebo sú nevyhnutne obhájcami socializmu. Čo tým chcem povedať je, že sú natoľko marxistické, nakoľko prijmajú Marxove názory na podstatu a fungovanie laissez-faire kapitalizmu.

Akceptujú marxistické učenie, že pri absencii štátnych zásahov by sebectvo, honba za ziskom - 'nekontrolovaná lakomosť' - podnikateľov a kapitalistov mala za následok neustále znižovanie miezd na minimálne úrovne, zatiaľ čo by zvyšovala dĺžku pracovného času na hranice znesiteľnosti, prinášala by katastrofálne pracovné podmienky a nútila malé deti na prácu v továrňach a baniach. Poukazujú na úboho nízky životný štandard a hrozné podmienky robotníkov v časoch ranného kapitalizmu hlavne vo Veľkej Británii a veria, že to dokazuje ich názor. Pokračujú v argumentácií tým, že len vďaka štátnym zásahom vo forme uzákonenia odborov, minimálnej mzdy, obmedzenia pracovnej doby, zákaze detskej práce a štátom kontrolovanými pracovnými podmienkami sa mohol vylepšiť život zamestnanca. Skutočne veria tomu, že zrušenie týchto zákonov by navrátilo naspäť spomínané úbohe hospodárske pomery začiatku 19. storočia.

V ich ponímaní je zisk podnikateľov a kapitalistov nezaslúženým výnosom vyžmýkaným ekvivalentom fyzickej sily na pracujúcich - teda tých údajných skutočných tvorcoch - a tak vnímajú pracujúcich prakticky v pozícií otrokov (otrokov mzdy) a kapitalistických 'vykorisťovateľov' v pozícii otrokárov. V úzkom spojení z týmto chápaním, vnímajú aj zdanenie podnikateľov a kapitalistov a následne použitie výnosov z daní pre prospech pracujúcich vo formách sociálneho zabezpečenia, verejného zdravotníctva, vzdelávania či bývania, ako politiku ktorá slúži iba k návratu nejakej časti lupu údajne ukradnutého pracujúcim v procese 'vykorisťovania'.

V plnej zhode s Marxom a jeho učením ktoré káže, že pri laissez-faire kapitalizme, si kapitalisti privlastňujú celú produkciu pracujúcich a nechávajú im len absolútne nevyhnutné minimum, títo ľudia predpokladajú, že štátne zásahy neškodia nikomu okrem nemorálnych podnikateľov a kapitalistov, nikdy nie pracujúcim. Čiže nielenže o daniach, ktorými sú platené sociálne programy ale aj o vyšších mzdách vnútených odborárskou legislatívou a zákonom o minimálnej mzde, predpokladajú, že jednoducho pochádzajú zo zisku a nemajú nijaké negatívne efekty na pracujúcich, ako napríklad nezamestnanosť. To isté platí aj o efekte štátom vnúteného skrátenia pracovnej doby, zlepšených pracovných podmienok a zrušenia detskej práce: o zvýšených nákladoch, ktoré vznkajú z týchto príčin predpokladajú, že pochádzajú proste z kapitalistovho 'prebytku', nikdy to nie je na úkor životnej úrovne samotných pracujúcich.

Toto je duševná výbava celej ľavice a špeciálne ľudí zo vzdelávacieho systému a od médií. Je to pohľad, v ktorom sa motivácia ziskom a snaha o materiálne uspokojenie považuje vo svojej podstate za smrtiacu, teda pokiaľ nie je násilne potlačená a dôsledne kontrolovaná štátnymi zásahmi. Ako sme napísali, je to pohľad, ktorý pokladá úlohu podnikateľa a kapitalistu za porovnateľnú s rolou otrokára, a to napriek faktu, že podnikatelia ani kapitalisti nemôžu uplatniť zbrane, biče, alebo reťaze, aby si našli a udržali svojich zamestnancov. Jedine čo môžu, je ponúknuť lepšie platy a podmienky ako tie, ktoré by si títo zamestnanci mohli nájsť inde.

Nie je potom žiadnym prekvapením, ak vzdelávací systém a médiá zdieľajú Marxov názor, že laissez-faire kapitalizmus je obyčajnou 'anarchiou výroby', v ktorom podnikatelia a kapitalisti pobehujú ako zmyslov zbavení. V tomto ich pohľade na vec racionalita, poriadok a plánovanie pochádzajú od štátu, nie od účastníkov trhu.

Ako som spomínal, toto je duševná výbava veľkej väčšiny súčasných profesorov a niekoľkých generácií ich predchodcov. Rovnako je to duševná výbava ich študentov, ktorí poslušne absorbovali ich zavádzajúce učenia, a z ktorých sa postupom času stali reportéri a vydavatelia v takých periodikách ako sú The New York Times, The Washington Post, Newsweek, Time, ako aj v drvivej väčšine všetkých ostatných novín a časopisov. Je to tiež duševná výbava ich študentov, ktorí sú dnes komentátormi a redaktormi prakticky všetkých veľkých televíznych sietí, či už je to CBS, NBS, ABC, alebo CNN. A je to presne táto duševná výbava, v rámci ktorej sa dnes média pokúšajú porozumieť a informovať o našej finančnej kríze.

V ich ponímaní sú laissez-faire kapitalizmus a ekonomická sloboda formulkami pre nespravodlivosť a chaos, zatiaľčo štát je hlásateľ a šíriteľ spravodlivosti a racionality v ekonomických záležitostiach. Svojej viery sa držia tak pevne, že keď vidia niečo, čo považujú za dôkaz nespravodlivosti a chaosu veľkých rozmerov v ekonomickom systéme, napríklad takého aký jestvuje v súčasnej finančnej kríze, automaticky sa domnievajú, že je to výsledok presadzovania vlastných záujmov a že je to práve ekonomická sloboda, ktoré také niečo vobec umožnila. S takýmto postojom, sú súčasní žurnalisti takpovediac vedení princípom, nájsť toho podnikateľa a kapitalistu, ktorý je zodpovedný za všetko zlo, a tiež vládneho úradníka, ktorý mu dovolil ho vykonať a nakoniec, identifikovať a podporiť politiku štátnych zásahov a kontroly, ktoré vraj odstráni toto zlo a predíde jeho opakovaniu v budúcnosti.

Ich strach a nenávisť k ekonomickej slobode a laissez-faire kapitalizmu a ich potreba môcť ich verejne odsúdiť ako príčinu všetkého ekonomického zla je tak veľká, že pred sebou a svojím obecenstvom predstierajú, že slobodný trh v dnešnom svete existuje, čo ale ani len vzdialene nie je pravda. Vyhláseniami, že trh existuje, a že práve on je zodpovedný za problém, sú schopní obrátiť plnú silu svojej nenávisti k skutočnej ekonomickej slobode a laissez-faire kapitalizmu, proti každému jednému úlomku ekonomickej slobody, ktorému sa akosi podarilo prežiť, a na ktorý sa práve rozhodli zamerať. Tento úlomok, ako tvrdia, je základnou príčinou hladovania robotníkov pri neľudskom vykorisťovaní pracovnej sily, pričom pri svojej nevzdelanosti berú ako dané, že to spôsobili kapitalisti vďaka systému voľného trhu. Ich obecenstvo s rovnako vymytým mozgom - taktiež produktom súčasného vzdelávacieho systému ako oni sami - sa potom rýchlo pridá a poslúži v ich snažení na ďalšie vyburcovanie nenávisti.

Výsledok je zhrnutý napríklad do týchto slov, ktoré sa objavili v jednom z tých článkov v New York Times, ktoré som citoval vyššie:

'Máme tu dnes kolektívny hnev a znechutenie nad celým naším finančným systémom a je zjavné, že bude následovať odpoveď regulátorov…aj [s] príslušným prienikom regulácii do iných odvetví, pretože voliči majú dojem, že 'veľké spoločnosti sú zvieratá, ktoré by mali byť držané v klietkách.'

Týmto spôsobom sú nepriatelia kapitalizmu a ekonomickej slobody schopní pokračovať vo svojej kampani ekonomickej deštrukcie a devastácie. Používajú obvinenia z 'laissez-faire' ako určitú páku pre zväčšovanie moci štátu. Tak napríklad už v tridsiatych rokoch obvinili prezidenta Hoovera z držania sa politiky voľného trhu, napriek tomu, že jeho zásahy do hospodárskeho systému, zabranovali zníženiu miezd, ktorý bol nevyhnutný na zastavenie poklesu dopytu po pracovnej sile, čo následne viedlo k masovej nezamestnanosti. Na podklade tejto masovej nezamestnanosti, výsledku to Hooverových zásahov, ktoré však vykreslili ako laissez-faire, získali národ pre podporu ďalších masívnych štátnych zásahov neskôr pomenovaných New Deal (Nová dohoda).

Dnes pokračujú hraním rovnakej hry. Vždy je to laissez faire, ktorý odsudzujú, a ktorého údajné neúspechy treba odstrániť ďalšími štátnymi reguláciami a štátnou kontrolou. Dnes tu máme masívne intervencie nielen od New Dealu, ale aj od programov Fair Deal, New Frontier a Great Society (iniciatívy prezidentov Trumana, Kennedyho a Johnsona - pozn. prekl.), ako aj všetkých nasledujúcich prezidentských administratív, intervencie ktorých sa stále pridávajú ku všetkým tým závažným reguláciam, existujúcim už v 20-tych rokoch a ku ktorým Hoover prispel veľmi podstatným spôsobom. A že vraj tu stále máme slobodný trh. Vyzerá to tak, že pokiaľ sa komukoľvek nejako stále podarí hýbať, alebo dokonca dýchať bez kontroly štátu, voľný trh bude stále existovať, čo im môže skvelo poslúžiť na ďalšie nevyhnutné rozšírenie štátneho riadenia.

Logickým koncom tohoto procesu bude, keď jedného dňa všetci skončíme pripútaní k múru, alebo aspoň prinútení sa zdržovať na adrese, ktorá súhlasí s číslom nášho sociálneho poistenia. Potom štát bude presne a o každom vedieť kto je kým, kde práve je, a že nemôže urobiť nič bez schválení a povolení. Následne bude svet bezpečný pred každým, kto by sa mohol pokúsiť o akúkoľvek pre neho prospešnú činnosť a tak údajne ohroziť ostatných. V takom okamžiku sa konečne bude môcť celý svet tešiť zo všetkej tej prosperity, ktorá prichádza z úplnej paralýzy.

Přeložil Martin Kincel.

Původní článek naleznete zde.