Libertarianizmus je v súčasnosti najrýchlejšie sa rozrastajúcim politickým hnutím v Amerike. Skôr než tento politický smer kriticky zhodnotíme alebo odsúdime, je potrebné si uvedomiť, o čom presne tento smer je a čo je ešte dôležitejšie, o čom naopak nie je. Je dôležité vyjasniť predovšetkým bežné nedorozumenia spojené s libertarianizmom, ktoré zastáva pomerne veľký počet ľudí a kriticky analyzovať najrozšírenejšie mýty súvisiace s týmto hnutím. Keď budú tieto nedorozumenia vyjasnené, bude možné o libertarianizme diskutovať bez nejasností a pristupovať k tomuto hnutiu tak, ako by sa k nemu pristupovať malo – teda tak, že budeme brať do úvahy jeho podstatné atribúty.

Mýtus č.1: Libertariáni zastávajú názor, že jednotlivec je izolovaný, hermeticky uzavretý atóm, konajúci v prázdnote bez toho, aby ovplyvňoval alebo bol ovplyvnený svojím okolím a ostatnými jednotlivcami v spoločnosti.

Toto je veľmi častá, o to viac však mylná námietka. Počas celého môjho života a dôkladného podrobného štúdia libertariánskej a klasickej liberálnej literatúry som nenašiel ani jedného autora alebo mysliteľa, ktorý by zastával názor, čo i len vzdialene podobajúci sa tejto pozícii. Jedinou možnou výnimkou by snáď mohol byť radikálny nemecký individualista 19. storočia Max Stirner. Avšak, Max Stirner mal iba minimálny alebo takmer žiadny vplyv na ďalších libertariánskych autorov. Navyše, vďaka faktu, že Stirnerova filozofia v duchu hesla „Moc ospravedlňuje“ sa vyznačuje odmietnutím všetkých morálnych hodnôt vrátane práv jednotlivca ako „strašiakov v hlavách ľudí“, ho sotva možno chápať ako libertariána v akomkoľvek zmysle tohto slova. Okrem Stirnera je však skutočne sotva možné nájsť prácu jediného filozofa, ktorá by čo i len naznačovala uvedenú námietku.

Pochopiteľne, libertariáni sú individualistami. O tom nemôže byť pochýb. Veria, že sú to vždy iba jednotlivci, ktorí premýšľajú, konajú a robia rozhodnutia. Sú presvedčení, že jednotlivec disponuje právom vlastniť svoj život a rozhodovať o ňom bez násilného zasahovania. Žiadny individualista však nepopiera, že ľudia sa neustále navzájom ovplyvňujú a interagujú medzi sebou, vrátane vzájomného ovplyvňovania v oblasti hodnôt, cieľov a akýchkoľvek činností všeobecne. Stojí zato spomenúť odpoveď F.A. Hayeka v jeho významnom článku „Non-sequitur efektu závislosti“ na výhradu, s ktorou prišiel Kenneth Galbraith v best-selleri „Prosperujúca Spoločnosť“, ktorá znela: „Ekonómia predpokladá, že jednotlivec prichádza k svojim názorom a hodnotám úplne sám, bez toho, aby bol v tomto procese ovplyvnený inými“. Hayek odpovedá: „Práve naopak. Každý vie, že ľudia často nie sú autormi svojich hodnotových presvedčení, ale osvojili si ich vďaka vplyvu a presviedčaniu iných“. Žiaden individualista ani libertarián nepopiera, že ľudia sa navzájom neustále ovplyvňujú a na tomto nevyhnutnom procese určite nie je nič zlé ani negatívne. Jediné, čomu libertariáni oponujú je násilné vnucovanie hodnôt použitím sily.Libertariáni nie sú žiadnym spôsobom proti dobrovoľnej spolupráci medzi jednotlivcami, sú iba proti násilnej pseudo – „spolupráci“, ktorá je vynucovaná štátom.