Na obranu deflácie

Mises.cz: 14. prosince 2010, Doug French (přidal Peter), komentářů: 12

Obamov stimulačný balík a sanácie (pozn. “bailouts”) neznížili úroveň nezamestnanosti či počet bankrotov, zatiaľ čo ceny domov a ich predaje sa prepadávajú a nedokážu sa postaviť na nohy. Bill Gross z PIMCO pre Bloomberg povedal, že všetko to môžu vyriešiť takmer nulové úrokové sadzby a navýšenie dlhu, ktoré stimuluje zvieracie pudy investorov a podnikateľov. Sadzba federálnych fondov bola od 16 decembra 2008 pevne stanovená na 0 - 0,25%  a dlh strýčka Sama je 13,3 biliónov dolárov a stále rastie. Ak toto nenaštartovalo zvieracie pudy, tak čo potom?

Finančná tlač kvôli neschopnosti centrálnych bankárov vrátiť opäť všetko na správnu cestu vytváraním peňazí a znížovaním úrokových sadzieb, varuje pred defláciou, a americká ekonomika sa podľa nich začína podobať na japonskú. James Bullard, ktorý stojí v čele Federálnej rezervnej banky v St Louis vydal štúdiu s názvom 'Sedem tvárí 'Nebezpečenstva'.' V závere uvádza, že „prísľub predĺženia [uvoľňenej politiky] Federálnej komisie pre operácie na voľnom trhu (FOMC) môže zvýšiť pravdepodobnosť, že USA skončia ako Japonsko. ' Aby zabránil takémuto výsledku, Bullard tvrdí, že najdôležitejším nástrojom Fedu je kvantitatívne uvoľňovanie - tlačenie peňazí a nakupovanie vládneho dlhu.

James B. Stewart z The Wall Street Journal vo svojom stĺpci 'Chytré peniaze' tvrdí, že deflácia je zlá, pretože 'deflácia znižuje zisky a hodnotu aktív'.

Ľudia odkladajú nákupy, pretože očakávajú nižšie ceny, čo znižuje dopyt. Nižšie zisky spôsobujú, že spoločnosti znižujú náklady, vrátane zamestnancov. Je to zostupná špirála, ktorú, ak nám môže japonská skúsenosť niečo naznačiť, je ťažké zastaviť.

Pán Stewart sa mýlia vo všetkých ohľadoch. Zisky sú rozdielom medzi cenou, za ktorú predáme náš výrobok a cenou, koľko nás stojí tento výrobok vyprodukovať. Ako Jörg Guido Hülsmann jasne vysvetlil vo svojej knihe Deflácia a Sloboda, 'Pri deflácii obe ceny klesajú, preto môže zisková produkcia pokračovať.'

Hoci hodnota aktív môže poklesnúť, aktíva však nikam neodídu. Skutočné bohatstvo národa - aktíva používané na výrobu - sú pre výrobu stále k dispozícii. Aj keď kvôli likvidácii dlhov na týchto aktívach v dôsledku poklesu cien môžu tieto aktíva prejsť do vlastníctva a prevádzky nových majiteľov, obchod a výroba však bude samozrejme pokračovať.

Nižšie ceny zvyšujú dopyt; neznižujú ho ani ho neodďaľujú. To je dôvod, prečo čoraz viac ľudí vlastní televízory s plochou obrazovkou, mobilné telefóny a prenosné počítače: ceny týchto tovarov klesajú a ľudia s nižšími príjmami si ich môžu dovoliť. A ľudí s nízkym príjmom je viac ako ľudí s vysokým príjmom.

Nižšie ceny neznamenajú nižší zisk; takisto neznamenajú ani prepúšťanie zamestnancov. Väčší dopyt po výrobku alebo službe znamená, že viac zamestnancov je potrebných na výrobu týchto výrobkov a služieb. 'Neexistuje žiadny dôvod, prečo by mala inflácia v akomkoľvek prípade znížiť a nie zvýšiť nezamestnanosť,' píše Hülsmann.

Ľudia sa stanú nezamestnanými alebo zostávajú nezamestnaní, keď nechcú pracovať alebo im je násilým zabránené pracovať za mzdu, ktorú je zamestnávateľ ochotný zaplatiť. Inflácia túto skutočnosť nezmení.

Hülsmann ďalej vysvetľuje, že iba v prípade ak pracovníci podcenia množstvo peňazí vytvorených centrálnou bankou a preto znížia svoje požiadavky na reálnu mzdu, nezamestnanosť sa zníži. 'Všetky plány na zníženie nezamestnanosti prostredníctvom inflácie preto končia klamaním pracovníkov - čo je prinajmenšom detinská stratégia'.

Takže zatiaľ čo pán Gross, ktorý nakupuje dlhopisy, hovorí, že nulové sadzby v každom z nás prebudia zvieracie pudy, pán Bullard sa obáva, že 'prísľub udržovania nulových úrokových sadzieb na dlhé obdobie je dvojsečná zbraň.' Bullard píše, že nulové sadzby sú 'v súlade s myšlienkou, že inflácia a inflačné očakávania by mali rásť v reakcii na [tento] prísľub.' Ale v tom istom odseku pokračuje,

Ale táto politika je tiež v súlade s myšlienkou, že inflácia a inflačné očakávanía namiesto toho poklesnú, a že ekonomika sa usadí niekde okolo neplánovaného rovnovážneho stavu, tak ako Japonsko v posledných rokoch.

Wow, niet divu, že keynesiánske centrálne bankovníctvo je tak náročné. Ak znížite sadzby, ste stratení, a takisto ste stratení, ak ich neznížite. 'Posunul som priamku na grafe. Zvieracie pudy sa musia predsa pre pána jána prejvaiť!'

Keynesiácnci si splietli impotenciu Bank of Japan naštartovať opäť úverovú expanziu v 90-tych rokoch s pascov likvidity. Problémom však nie je to, že úrokové sadzby sú tak nízke, že každý očakáva ich rast a preto hromadia hotovosť. Banky odmietajú požičiavať kvôli nadbytku nedobytných pohľadávok. Akákoľvek infúzia peňazí je držaná ako rezerva proti nim. Firmy si odmietajú požičiavať kvôli príliš vysokým dlhom, nahromadeným za účelom výstavby kapacít počas boomu, a kvôli prebytočným kapacitám ako dôsledku malinvestícií.

Japonsko vyskúšalo všetky učebnicové stimulačné triky - nad rámec držania nulových úrokových sadzieb - a napriek tomu je ich ekonomika po dve desaťročia v neistote. Prepustenie pracovníka je však v Japonsku prakticky zakázané a nemyslite si, že spotrebiteľské ceny klesli až na podlahu. Podľa  Medzinárodného menového fondu (MMF) zaznamenali v minulom roku najväčší pokles spotrebiteľských cien o 1,13% po tom, čo v predchádzajúcom roku ceny vzrástli o 1,4%. Graf miery inflácie Japonska je v podstate plochý. Nie tak celkom smrtiaca deflačná špirála ktorou by mal byť.

'Deflácia je jedným z najväčších strašiakov dnešnej hospodárskej politiky a predovšetkým menovej politiky,' povedal Hülsmann na jeho hodine Ekonómia deflácie počas tohtoročnej Mises University. Zdá sa, že krajina zničí svoje financie bojom proti niečomu, čo nie je hrozbou. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) hovorí, že Bank of Japan 'musí udržiavať úrokové sadzby blízko nule a pokračovať vo svojom programe výkupu aktív, kým nedôjde k 'definitívnemu ' koncu deflácie,' oznámil Bloomberg. V tej istej správe sa však OECD obáva, že schopnosť Bank of Japan stimulovať bude obmedzovaná pomerom japonského verejného dlhu k GDP, ktorý sa blíži k 200%.

Znie to ako by sa ľudia v OECD, tak ako pán Bullard, nedokázali rozhodnúť. Čo rakúšania vedia naisto je, ako profesor Hülsmann jasne vysvetľuje, 'nebezpečenstvo deflácie je chiméra, ale jej kúzlo je veľmi reálne.' Inflácia, na druhej strane, pomáha len tým, ktorí sú obrovsky zadĺžení a neefektívni - vládam.

Pôvodný článok nájdete tu.