Nacionalizmus a regionálna politika EÚ, tento krát bez pozlátka

Mises.cz: 23. října 2012, Róbert Chovanculiak, komentářů: 0

Kedy, kde a pri akej príležitosti vznikla myšlienka regionálnej politiky? Ako som už v krátkosti uviedol v predchádzajúcom článku, rozpočet EHS (Európske hospodárske spoločenstvo) financoval prakticky výhradne dotácie do poľnohospodárstva a tie v najväčšej miere plynuli do Francúzska. Na začiatku 70. rokov sa Veľká Británia po tretí krát pokúšala vstúpiť do spoločenstva (predchádzajúce dva pokusy boli zmarené francúzskym prezidentom de Gaulle-om, keďže ešte neboli na 100 % dohodnuté všetky parametre Európskej poľnohospodárskej politiky a nechcel, aby sa do toho miešali aj Angličania).

Podmienky vstupu za Veľkú Britániu vyjednával premier Heath, a ten, ako sa na proeurópskeho politika patrí a ako neskôr stalo zvykom, nedokázal na európskej pôde vyjednať prakticky nič, no doma sa potreboval prezentovať v dobrom svetle. A tak navrhol novú agendu EHS, tzv. „regionálnu politiku“, prostredníctvom ktorej by mohla Veľká Británia získať väčšinu peňazí zaplatených do rozpočtu EHS naspäť (Británia mala platiť druhý najväčší príspevok po Nemecku, a to aj napriek tomu, že mala v tej dobe problémové regióny s kolabujúcim ťažkým priemyslom a zastaranými loďstvom v rybolove). Aj keď do prvého Regionálneho rozvojového fondu (1974) išlo len 4,8 % rozpočtu EHS, ukázalo sa, že tento návrh výrazne ovplyvnil budúci vývoj Európy.

Kľúčový zvrat nastal na konci 80. rokov, kedy sa Európske spoločenstvo (ES) potýkalo s finančnými problémami. Ako bol tento problém riešený? Anglicko (Thatcherová) presadilo „právne záväzné obmedzenie výdajov“, teda šetrenie. Na druhej strane Francúzsko (Mitterrand) presadilo nový, vyšší strop „vlastných zdrojov“ ES vo výške 1,2 % HDP krajín Spoločenstva. Teda nasledovalo niečo ako dnešné „drastické škrty v EÚ“. Popritom bolo pretlačené navýšenie regionálnych fondov (v tom období tvorili už 25 % rozpočtu) a zvýšenie právomoci Európskej komisie rozhodovať o obrovských prevodoch peňazí v rámci regionálnej politiky. Posledný bod presadil a najviac sa z neho tešil sám Jacques Delors.

Dovtedy mali zodpovednosť za agendu regionálnej politiky vo veľkej miere samotné členské štáty, oni vypracovali projekt, plán financovania a následne požiadali Európsku komisiu o schválenie. Po týchto zmenách vzniklo priame partnerstvo medzi Komisiou a príslušnými úradmi na národnej, regionálnej či miestnej úrovni. Jednalo sa o revolučnú zmenu, ktorá tak predstavovala ďalší „malý krok pre euroúradnika, ale veľký skok pre Európu“. Ďalšie koliesko salámy k hlbšej integrácii a zároveň neuveriteľnú príležitosť pre korupciu, ktorej rozsah v nasledujúcich rokoch prekvapil aj najväčších eurooptimistov.

Aký je dnes prezentovaný výsledok regionálnej politiky? Je ním idylický obrázok, ktorý sa objaví v každej obci či meste, kde sa niečo vybuduje z eurofondov. Obyvatelia majú novu službu, starosta voličské hlasy, agentúra províziu, podnikateľ zákazku a Európska únia novú modrú tabuľu. Skoro sa zdá, že svet nemôže byť krajší. Navyše, keď účet za všetku túto radosť zaplatia rozptýlení, anonymní a ešte k tomu určite bohatí cudzinci.

Aká je odvrátená, avšak skutočná strana regionálnej politiky? Tato politika vytvára prostredie, kde úsmev a „zisk“ jedného človeka či obce je stratou a pocitom krivdy druhého človeka či obce, a to na medzinárodnej úrovni. Vracia tak Európu späť do 16. storočia, keď prevládala mylná myšlienka, že zisk zo slobodného obchodu je vždy na úkor niekoho straty.

Slávny Voltaire, ovplyvnený ešte starými omylmi, v roku 1764 vo svojom článku Dictionnaire philosophique napisal:

„Byť dobrým patriotom znamená priať si, aby sa vlastná obec obohatila obchodom a zosilnela v boji; je zrejmé, že krajina nemôže dosiahnuť zisku inak len na úkor inej krajiny a že nemôže dobyť územie bez toho, aby ublížila iným ľudom.“

Aj keď nesprávne pochopil princíp slobodného obchodu, nevedomky, ale o to výstižnejšie, popísal budúcnosť v Európskej únii.

„Byť dobrým euroobčanom znamená priať si, aby sa vlastná obec obohatila európskymi dotáciami a zosilnela v čerpaní eurofondov; je zrejmé, že obec nemôže takto dosiahnuť zisk inak len na úkor inej obce, a že nemôže zlepšiť svoj stav bez toho, aby čerpala viac eurofondov.“

Výsledkom je spoločenský konflikt a nevraživosť medzi národmi, presný opak toho, čo bola hnacia sila a zbožné prianie pri zakladaní spoločenstva po konci druhej svetovej vojny. A aká je reakcia moderných „naprávačov“ sveta? Požadujú ešte viac integrácie a európskej solidarity. To, čo však v skutočnosti dostanú, bude ešte viac dezintegrácie a nacionalizmu.