O agregácii neužitočných tautológii v mainstream ekonómii

Mises.cz: 10. dubna 2013, Branislav Majerník, komentářů: 1

V diskusii k článku o pôvode hospodárskych cyklov som videl nasledovnú argumentáciu.

Príspevok 1: „Po krátkém oživování paměti si myslím, že to šlo třeba vidět v dynamickém Ramsey-Cass-Koopmans modelu, který se učí v pokročilém makru a je takovým relativně jednoduchým zástupcem makro modelů (rozvíjí Solowův model) s mikro základy. Pokročilejší modely tohohle by to určitě ukázaly taky, ostatně ne nadarmo se v centrálních bankách používaj (jak už jsem zmiňoval někde jinde tady na stránkách). Takže třeba v Advanced Macroeconomics od Romera je k R-C-K modelu kapitola. Ale případné zájemce upozorňuju, že to není moc pěkné počtení :)“

A príspevok 2: „Pre upresnenie, Ramseyho model (a real business cycle modely ktore z neho vychadzaju) sam o sebe popisuje iba realnu stranu ekonomiky s flexibilnymi cenami, a fluktuacie su v nom preto "optimalne", t.j. nejaka proticyklicka politika by sposobila iba znizenie uzitku domacnosti. Na studium monetarnej politky sa standardne (teda, standardne pred krizou, v sucasnosti je konsenzus asi mensi) pouzivaju New-Keynesian modely, ktore k RBC zakladu pridavaju rigidne ceny. Vdaka nim moze vonkajsi sok sposobit odchylku od efektivnej alokacie, a monetarna politika ma vplyv na realne veliciny, a preto moze tieto odchylky minimalizovat. Menej technicky uvod je napriklad v http://tiche.decon.unipd.it/personale/curri/castelnuovo/CGG_JEL_1999.pdf“

Okrem kumulácie názvoslovia modelov pokročilej makroekonómie získame úsmevné pozastavenie sa nad otázkou, čo sa to vlastne v tej makroekonomickej teórii skúma, analyzuje. Odkaz na konci príspevku ma zaujal o to viac, že po kliknutí na link sa objavil článok „The Science of Monetary Policy: A New Keynesian Perspective“, publikovany v Journal of Economic Literature Vol. XXXVII (December 1999), pp. 1661–1707, podopretý citáciami z prác napr. Bena Bernankeho, ktory je v súčasnosti predsedom amerického Fedu.

Na začiatku skúmania sa nedá nesúhlasiť s úvodným citátom:

„Having looked at monetary policy from both sides now, I can testify that central banking in practice is as much art as science. Nonetheless, while practicing this dark art, I have always found the science quite useful. -Alan S. Blinder“

Aj keď zástanca rakúskej ekonomickej školy pravdivosť tohoto citátu vníma v inom kontexte a irónii ako zastanca mainstreamu :) Každopádne ako človek, ktorého veda zaujíma, nahlas súhlasím s poslednou vetou v citáte. Vedu považujem za užitočnú.

Pozrime sa teda na základné východiská tejto perspektívy monetárnej politiky, ktorú nájdeme na strane 4 uvedeného článku. Vychádza sa tu z dynamicky tvorenej rovnováhy medzi peniazmi (zrejme ich zásoby; nie je v článku priamo uvedené, čo sa konkrétne myslí) a dočasne nehybnými, rigidními cenami ekonomickych produktov. Pojem dynamická rovnováha vo fyzike znamená stav, kedy sa sily pôsobiace na teleso pri odchýlke z rovnovážneho stavu navzájom vykompenzujú, resp. pôsobia proti zmene, ktorá vyvolala odchýlku od rovnovážneho stavu.

Malá filozofická odbočka: Otázka je, či tento fokus na rovnovážny stav dáva ekonomický zmysel, keďže ekonomika je o nerovnováhe napríklad rôznej miere úžitku a nerovnováhe distribúcie a existencie zdrojov (ktore sú preto vzácne). Osobne sa domnievam, že tento aristotelovský predpoklad o rovnosti hodnôt dvoch tovarov (2 vrecia múky = 1 súdok vína) narobil v chápaní ekonomických a sociálnych súvislostí rovnaký zmätok ako aristotelovská mechanika v chápaní príčin a dynamiky pohybu telies. Koniec odbočky.

V klasickej mechanike sa pod pojmom harmonický oscilátor rozumie systém, ktorý sa po vychýlení z rovnovážnej polohy vystavuje sile, ktorej veľkosť je priamo úmerná výchylke a má opačný smer. Keďže pomerne veľa fyzikálnych systémov sa dá v istom priblížení linearizovať rozvinutím do Taylorovho radu, často krát so záporným znamienkom pri lineárnom člene, harmonický oscilátor aj jeho fyzika býva dobrým príkladom na pochopenie základov ich správania, pripomínam v istom priblížení, kde je možné použiť uvedený rozvoj.

Harmonický oscilátor sa v teoretickej mechanike popisuje pomocou Hamiltoniánu, resp. Lagrangiánu zodpovedajúcich nejakej kvadratickej forme zovšeobecnených súradníc a hybností/rýchlostí. Tento elegantný formalizmus potom umožňuje jednoducho skúmať vlastný pohyb oscilátora v rozličných súradnicových systémoch alebo študovať komplikovanejšie oscilátory, napr. spriahnuté, tlmené atď., vďaka tomu, že vieme relatívne jednoducho uhádnuť, nahliadnuť tvar Hamiltoniánu/Lagrangiánu. Formálne teda Hamiltonián lineárneho harmonického oscilátora bude obsahovať premennú x, odchýlku, v druhej mocnine z príspevku potenciálnej energie a taktiež kvadrát hybnosti, označovanej ako p, alebo hustoty hybnosti ako grécke písmeno Pí v prípade kontinua z príspevku kinetickej energie.

V článku o monetárnej politike sa taktiež zhodou okolností vyskytujú dve základné premenné X a p, resp. Pí.

Formálna podobnosť, ak nie je zámerná, tak je aspoň určite zaujímavá. Premenná X v skratke predstavuje produkciu (z článku nie je jasné v akých jednotkách, predpokladám, že penažných) a premenná Pí infláciu (teda cenový rozdiel danej jednotky tovaru za nejaký čas/obdobie t). Skúsenému oku tu neunikne formálna podobnosť medzi hybnosťou (časová derivácia x krát hmotnosť) a infláciou (časová derivácia X krát nejaký normovací faktor). Keynesiánskeho ducha by to hneď nadchlo a zrejme by usúdil, že súvislosť je hlbšia a prehlásil by infláciu za hybnosť ekonomiky :)

Ale k veci. Ak som to teda dobre pochopil, snahou autorov tohoto článku je dať dokopy nejaký súvis medzi produkcou tovaru, služieb a úrokovou mierou. Samozrejme pri „definícii“ týchto premenných sa dejú nejaké štatistické ustrednenia stochastického správania sa použitých veličín na daných intervaloch delenia časovej škály vývoja so započítaním ďalších väzieb, napr. vplyvu vládnych výdajov na zmenu v produkcii. (Čo sa v princípe dá dopočítať pomocou MonteCarlo numerického algoritmu, kde z náhodne generovaných hodnôt s nejakou definíciou distribúcie pravdepodobností získame výsledky, ktoré keď agregujeme, dostaneme simuláciu systému s množstvom väzieb, na ktoré sa obyčajne nedá použiť nejaký deterministický algoritmus.) Predpokladom je ale správna krivka distribúcie pravdepodobnosti. Toto je konštrukcia, ktorá však pri miliónoch individuálne nepredikovateľne konajúcich aktéroch ťažko zodpovedá realite, takže sa autori článku uskromnili so všeobecným axiomatickým predpokladom, že súčasná produkcia závisí od očakávanej budúcej produkcie, ako aj úrokovej sadzbe :) S čím sa dá len súhlasiť. Otázka je, či k tomu treba čtyri strany predchádzajúceho formalizmu a formulovania pred týmto výrokom na strane 5 a 6: „Finally, adding investment and capital to the model changes the details of equation (2.1). But it does not change the fundamental qualitative aspects: output demand still depends inversely on the real rate and positively on expected future output.“

Potom sa tu stretneme fakticky už len s jedinou dôležitou formulou, o ktorej však už z článku nezistíme, prečo má daný tvar. Zavedená je odvolaním sa na existujúce práce a autority. Autori ju nazývajú objektívnou funkciou sledovaných premmenných X a Pí a má tvar: nejaká konštanta - výraz obsahujúci (X^2 + Pi^2). V závere, v Appendixe, sa to nazýva Lagrangiánom (má štruktúru kvadratickej formy v daných premenných). Ak by sme chceli byť úplne fyzikálne korektný, správne je to Hamiltionián, obsahuje totiž zovšeobecnené „hybnosti“ Pí a súradnice a kvadratická forma reprezentuje kinetickú plus potenciálnu energiu. Nie je ťažké uhádnuť čoho. Je to harmonický oscilátor plus nejaké dodatočné budiace alebo tlmiace členy. Tie sú však v ďalšom počínaní autorov odstrihnuté (strana 32 v článku), vzhľadom na komplikácie hľadania analytického riešenia :)

Výsledkom skúmania autorov (ktorí ho však takto neinterpretujú, všímajú si len kladnú výchylku, teda „rast“ ekonomiky) je teda poznatok cykličnosti, oscilovania nejakej generickej a zrejme agregovanej produkcie ekonomiky v závislosti od monetárnej politiky, ktorá priamo vyvoláva netrhové, administratívne zmeny penažnej zásoby, ktorej miera je vyjadrena infláciou (kladnou alebo zápornou). To môžeme interpretovať nasledovne.

Po výchylke vytvorenou inflačnou politikou centrálnej banky získame na nejaký čas boom (tu by sa žiadalo od teórie získať odpovede, kde nájsť reálne zdroje, ktore sa formálne ex nihilo vytvorili zmenou penažnej zásoby a nie úsporami). Potom nasleduje kríza, bust, teda návrat do rovnovážnej polohy v súlade s preferenciami spotrebiteľov. Manipulácia s peňažnou zásobou sa realizuje dvoma spôsobmi. Úrokovou mierou a agregátnou dodávkou peňazí, vecami plne pod kontrolou centrálnych bánk. Ako sa v článku poznamenáva: „To close the model, we take the nominal interest rate as the instrument of monetary policy, as opposed to a money supply aggregate. As Bernanke and Ilian Mihov (1998) show, this assumption provides a reasonable description of Federal Reserve operating procedures since 1965, except for the brief period of non-borrowed reserves targeting (1980–82) under Paul Volcker.“

Odhliadnuc od toho, že táto teória nič nové k vysvetleniu ABCT (Austrian Business Cycle Theory) nedodáva, odpovedá len na jeden bod potreby vysvetlenia, teda prečo sa veľké krízy neustále opakujú. Keďže nepracuje so štruktúrou kapitálu ani s časovými preferenciami, neodpovedá na ďalšie dôležité otázky, prečo sa deje, že sa prakticky celý trh pomýli a krachuje, ako aj prečo je boom a následne bust výraznejší na trhu kapitálových statkov, ďalej od spotreby.

Netreba asi zdôraznovať úlohu Paula Volckera, ktorý krotením inflačnej politiky vysokými úrokovými sadzbami prispel k zotaveniu ekonomiky USA v 80. rokoch. Paradoxne to teda nebol ani tak velebený Ronald Reagan, ale práve Volcker, ktorého v 1983 Reagan odvolal.

Faktom zostáva, že úroková miera je dôležitým atribútom dynamiky štruktúry ekonomiky, čo však nie je poznatkom vyplývajúcim z tohoto modelu.

Suma sumárum: „Veda“ rukou dosadená v tomto článku vytvára neužitočné tautológie. Ak vyjdeme z predpokladu, že veda je užitočná, to čo sa v článku „The Science of Monetary Policy: A New Keynesian Perspective“, publikovanom v Journal of Economic Literature Vol. XXXVII (December 1999), predvádza, zrejme vedou nebude.

Původně vyšlo na blogu autora.