Keď si prelistujete vysokoškolskú učebnicu ekonómie, narazíte (pravdepodobne niekde v úvode) na časť venujúcu sa princípom, ktoré tvoria jadro ekonomickej vedy. Dočítate sa o všadeprítomnej vzácnosti, z ktorej plynie nutnosť efektívneho narábania so zdrojmi. Rovnako sa pravdepodobne dočítate o tzv. subjektívnej revolúcii v ekonómii. Teda, že ekonómovia na prelome 19. a 20. storočia opustili snahy o objektívne definovanie hodnoty a pochopili, že ekonómia sa odohráva medzi ušami – teda v hlavách konajúcich jednotlivcov. Hodnota je subjektívne intenzívna veličina bez vonkajšieho extenzívneho prejavu a nie je ju možné definovať na základe objektívnych vlastností statkov. Teda, že nikto iný okrem jednotlivcov prostredníctvom ich voľby, nie je schopný hodnotenia a neexistujú žiadne od jednotlivcov nezávisle hodnoty, ani ich objektívne kritéria (!).

 

Neskôr v inej časti učebnice ekonómie sa dočítate o tzv. trhových zlyhaniach. Tejto časti učebnice je často venovaná pomerne veľká časť a dočítate sa tu okrem problematiky monopolov, asymetrických informácií, externalít, či najnovšie o kognitívnych zlyhaniach spotrebiteľov, aj o problematike verejných statkov.  

 

Ako sme už písali aj na iných miestach, sú to statky charakteristické (predovšetkým) jednou vlastnosťou: nevylúčiteľnosť zo spotreby. Z tejto vlastnosti následne vyplývajú problémy pre trhový mechanizmus, ktorý prestáva fungovať v momente, keď producent nie je schopný zachytiť ochotu spotrebiteľov platiť. Nie je schopný spoplatniť užívanie statku. V takom momente stráca podnety tento statok produkovať – nemôže totiž na tom zarobiť. Môže sa tak stať, že na trhu budú existovať nerealizované vzájomne výhodné výmeny (neuspokojené potreby). Ekonomickým žargónom – strata mŕtvej váhy.

 

Na takejto analýze situácie by nebolo nič zlé ani zarážajúce, keby z nej nezačali autori populárnych ekonomických učebníc vyvodzovať rôzne podozrivé závery. Títo autori totižto začali z nej automaticky vyvodzovať, že statky, ktoré sú charakteristické vyššie popísanou vlastnosťou, by mal zabezpečovať štát. Samuelson v jeho učebnici tvrdí, že „vzhľadom k tomu, že súkromný sektor obvykle nezaistí kolektívne statky v dostatočnej miere, musí k ich zabezpečeniu pristúpiť vláda“ (Samuelson, Ekonómia). Rovnako otvorene pristupuje k tomuto problému aj Musgrave: „Ak je spotreba statku nerivalitná a vylúčenie nie je vhodné alebo možné, dochádza k zlyhaniu trhu a vzniká potreba rozpočtového financovania.“ (Musgrave, Veřejné finance v teorii a praxi). Takýto postup práce a závery ekonómov však trpia prinajmenšom dvoma problémami:

 

(1) V prvom rade týmito závermi porušujú v úvode spomínaný základný princíp ekonómie o subjektivite hodnoty. O tom, či je nejaký objekt statkom a akú ma hodnotu, musí v konečnom dôsledku rozhodnúť jednotlivec prostredníctvom jeho voľby. Nie ekonóm na základe analýzy jeho objektívnych vlastností – problém pri vylúčení zo spotreby. Ekonóm totiž nemôže vedieť, či je predmetný statok vôbec na preferenčnej škále jednotlivca, resp. že mu prináša úžitok (už nehovoriac o tom, aký veľký je tento úžitok, t.j. koľko nákladov je jednotlivec ochotný naň obetovať).

 

Aby sme plne ozrejmili nezmyselnosť takéhoto postupu v ekonómii, predpokladajme, že túto zimu niekto s odporom voči snehu a ľadu nainštaluje na svoju ulicu sériu radiátorov, ktorými bude vyhrievať okolie. Ak sa o tomto statku dopočuje semuelsonovosko-musgraveovský ekonóm a aplikuje vyššie popísanú analýzu kolektívnych statkov založenú na objektívnych vlastnostiach, spolu s implicitným a normatívnym psychologizovaním o preferenciách, bude musieť odporučiť, resp. bude vznikať potreba zabezpečenia tohto verejného statku vládou. Takýto záver však nielen odporuje zdravému rozumu, ale v prípade snahy o jeho univerzálne aplikovanie by sme sa dostali do neriešiteľných rozporov a absurdít. Všimnime si totiž, že za potenciálnych čiernych pasažierov - využívajúcich pozitívne externality vo forme tepla -  budú považované aj miestne deti, ktoré kvôli nainštalovaným radiátorom prídu o úžitok zo stavania snehuliakov. Teda to, že deti nedemonštrovali preferencie voči radiátorom vyhodnotil takýto ekonóm úplne nesprávne. Deti neboli čiernymi pasažiermi ale poškodenými.

 

(2) Druhým problémom je rovnako ignorovanie základného ekonomického konceptu a to teórie komparatívnych výhod. Táto teória prináša kontra-intuitívne tvrdenie, že medzinárodný obchod je výhodný pre všetky krajiny bez ohľadu na to, ktorá má aké absolútne výhody v produkcií statkov. Teda aj krajina, ktorá je zlá vo výrobe všetkých statkov sa môže zapojiť do obojstranne výhodného medzinárodného obchodu. Ekonómovia však neboli dlhé roky schopní generalizovať tento princíp aj na iné kontexty. A to predovšetkým na teóriu trhového zlyhania.

 

Zo samotného faktu, že trh nie je schopný zabezpečiť optimálne množstvo verejných statkov (v absolútnom vyjadrení), ešte automaticky nevyplýva, že má aj komparatívnu nevýhodu v tejto činnosti. Rovnako ako nemôžeme len zo samotnej informácie o absolútnej nevýhode krajiny v produkcii ponožiek odvodiť, že by ich nemala vyrábať; tak nemôžeme z dôvodu neoptimálnej produkcie verejných statkov na trhu odvodiť, že by ich nemal produkovať. Môže mať totiž stále komparatívnu výhodu. Inými slovami môže to zvládať lepšie ako iná dostupná alternatíva – štát a politici. Lebo aj títo majú svoje chyby a zlyhania (aj keď sa im učebnice ekonómie často nevenujú dostatočne a už vôbec nie tak do hĺbky ako trhovým zlyhaniam). 

 

Učebnice ekonómie by si tak zaslúžili poopraviť. V prvom rade zmierniť závery analýzy založenej na objektívnych vlastnostiach statkov, z ktorých nemôžu odvodzovať to, čo ekonómovia tak radi odvodzujú, t.j. odporúčania pre verejnú politiku. A v druhom rade opustiť predstavu, že môžu vyhlasovať víťaza speváckej súťaže po tom, ako si vypočuli len prvého speváka. Nech už zaspieval ten prvý akokoľvek zle, ten druhý môže spievať ešte horšie.