Oživovanie Západu

Mises.cz: 27. ledna 2017, Hans-Hermann Hoppe (přidal Tomáš Macháček), komentářů: 4

Kniha Patricka Buchanana Smrť Západu poukazuje v prvom rade na spoločenský problém a zaslúži si čo najväčšie publikum.

No samotné odhalenie problému, hoci aj veľkého, nie je jeho najväčšou zásluhou. Pozoruhodný je práve fakt, že Buchanan odhaľuje problém, ktorého existenciu vládnuce elity buď popierajú, alebo ho označujú za požehnanie. Povedať to, čo hovorí on si v dnešnej spoločnosti vyžaduje slobodného ducha aj poriadnu odvahu. A zaradenie sa knihy medzi bestsellery dokazuje, že ešte existuje dosť ľudí, ktorí si zachovali dobrý vkus. 

Buchanan tvrdí, že Západ, čiže kresťanské krajiny, sú odsúdené k záhube. Pôrodnosť všade klesá pod úroveň úmrtnosti. Popri tom dochádza k infiltrácii más prisťahovalcov z tretieho sveta na Západ, kde v pôrodnosti rýchlo prekonajú pôvodné obyvateľstvo. Západ a jeho poklady o niekoľko desaťročí bez boja prevezmú ľudia cudzí alebo nepriateľsky naladení k západnej civilizácii. Naše deti budú menšinami v cudzích krajinách. 

Tento samovražedný vývoj je vyvrcholením kultúrnej revolúcie, ktorú Buchanan nazýva odkresťančovanie Západu. Vďaka výraznej podpore z radov ľavicových intelektuálov a spojením sa s myšlienkami sekulárneho humanizmu, feminizmu, rovnostárstva, morálneho relativizmu, multikulturalizmu, pozitívnej diskriminácie, sexuálnej slobody a hedonizmu táto revolúcia podkopala odhodlanie človeka žiť produktívny život, rozmnožovať sa, hlásiť sa ku svojej kultúre a brániť ju. 

Dôkazy, ktorými Buchanan potvrdzuje túto tézu sú pôsobivé. Menej pôsobivá je nanešťastie jeho odpoveď na otázku, aké sú príčiny tohto javu a ako s ním bojovať. Ním navrhovaná kontrarevolúcia spočíva v skratke v tom, že sa on alebo niekto jemu podobný stane prezidentom. 

Navrhuje znovuoživenie Republikánskej strany tým, že prijme program ostrých selektívnych imigračných obmedzení, vystúpenia z mnohých medzinárodných organizácií a zastavenie ich financovania a stiahnutia vojsk z väčšiny cudzích krajín. To by bolo v poriadku. Na druhej strane však žiada zavedenie vládnej rodinnej politiky. Táto stratégia, financovaná zo spotrebných a dovozných daní, bez vplyvu na štátny rozpočet, by znížila daň z dedičstva nehnuteľností s hodnotou menšou ako päť miliónov dolárov, poskytovala daňové úľavy vo výške tritisíc dolárov na dieťa a zaviedla daňové bonusy pre zamestnávateľov, ktorí uprednostňujú rodičov pred bezdetnými ľuďmi a rodiny s jedným zárobkovo činným partnerom pred rodinami, kde pracujú obaja partneri. Buchanan chce takisto vymenovať podobne zmýšľajúcich sudcov Najvyššieho súdu a samozrejme decentralizovať systém štátneho školstva. 

Nie je potrebné do detailov rozpitvávať tento program a jeho mnohé nekonzistentnosti. Jeho chyba je zásadná a zjavná hneď, ako si uvedomíte, čo v ňom chýba (a teda, o čom musí byť Buchanan presvedčený, že nenesie vinu za problém, ktorý chce vyriešiť). Verí, že kontrarevolúcia sa dá urobiť v rámci inštitúcii moderného centralizovaného demokratického národného štátu so všetkými jeho „blahobytnými“ inštitúciami zabezpečujúcimi sociálne istoty, zdravotné poistenie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť, nezamestnaneckú podporu a štátne školstvo. 

Táto téza však odporuje zdravému rozumu aj základnej ekonomickej a politickej teórii, ktorá za príčinu problému považuje práve demokratický štát blahobytu. 

Demokracia – vláda väčšiny – nevyhnutne znamená povinné prerozdeľovanie príjmu a bohatstva. Berie tým, ktorí majú a dáva iným, ktorí nemajú. Motivácia „mať“ sa zmenšuje a motivácia „nemať“ sa zväčšuje. A keďže mať znamená „pozitívum“ a nemať „negatívum“, výsledkom každého prerozdeľovania je potlačenie produkcie „pozitív“ a povzbudenie produkcie „negatív“. 

Konkrétnejšie to znamená, že ak jednotlivcov odbremeníme od povinnosti postarať sa o svoj vlastný príjem, zdravie, bezpečnosť, starobu a vzdelanie detí, vynútené vládne „poistenie“ bude znamenať systematický útok na osobnú zodpovednosť jednotlivca a inštitúcie rodiny, príbuzenstva, komunity a cirkvi. Rozsah a obzor súkromného zabezpečenia sa zmenší a význam rodiny, príbuzenských vzťahov, detí, komunity a cirkvi sa zníži. Zodpovednosť, prezieravosť, zdvorilosť, usilovnosť, zdravie a konzervativizmus (pozitíva) budú potrestané a ich protiklady (negatíva) podporované. 

Aby sme oživili Západ, musíme tieto oslabujúce inštitúcie zrušiť a navrátiť istotu súkromnému zabezpečeniu, poisteniu a charite. 

Chyba však nie je iba v demokracii. Oveľa dôležitejšie je to, v čom spočíva podstata problému – inštitúcia štátu, čiže vynúteného územného monopolu na právo robiť konečné rozhodnutia, súdiť, vydávať zákony a zdaňovať. 

Môžeme sa len pýtať, ako je možné, že sa z myšlienok sekularizmu, feminizmu, relativizmu, multikulturalizmu, atď., ktoré Buchanan zatracuje, stalo viac ako len osobné názory istých izolovaných jedincov? Očividná odpoveď znie, že s pomocou legislatívnej moci štátu – moci na všetkých občanov a ich súkromné vlastníctvo na určitom území uvaliť jednotné pravidlá. Ak by tieto myšlienky neboli zapracované do legislatívy, spôsobili by len malé alebo žiadne škody. Pritom legislatívnu moc vlastní výhradne štát. 

Oveľa podstatnejšie však je, že štát nie je len obyčajným nástrojom, ale aj pôvodcom toho všetkého. Štátne školstvo, blahobyt a myšlienky sekularizmu, morálneho relativizmu a im podobné nemusel štátu nikto vnucovať. Naopak, štát má svoj vlastný záujem na podporovaní tejto agendy. 

Dá sa predpokladať, že ak štátu dovolíme vydávať zákony a zdaňovať, nebude využívať len túto moc, ale bude mať tendenciu zvyšovať svoj príjem z daní a rozširovať rozsah legislatívnej pôsobnosti. A keďže pri tom naráža na odpor jednotlivcov, je v jeho záujme, aby tento odpor oslabil. Taká je povaha štátu a očakávať od neho čokoľvek iné, by bolo naivné. 

Najskôr musí odzbrojiť občanov. Tiež to však znamená podkopať a napokon zničiť všetky sprostredkujúce inštitúcie, ako je rodina, rod, kmeň, komunita, združenie a cirkev a ich vnútorné vrstvy a stupne autority. A to aj vtedy, keď niektoré z týchto inštitúcií a autorít kolidujú čo i len v obmedzenej oblasti jurisdikcie s požiadavkou štátu byť konečným rozhodujúcim článkom na danom území. Aby štát posilnil svoj nárok byť konečným sudcom, musí eliminovať všetky nezávislé súdne moci a sudcov, a to si vyžaduje podkopanie alebo dokonca zničenie autority hláv domácností, rodín, komunít a cirkví. 

Tento motív leží pod povrchom väčšiny konania štátu. Štátne školstvo a sociálna politika slúžia tomuto ničivému cieľu rovnako ako presadzovanie feminizmu, nediskriminácie, pozitívnej diskriminácie, relativizmu a multikulturalizmu. Všetky podkopávajú rodinu, komunitu a cirkev. „Oslobodzujú“ jednotlivca od disciplíny týchto inštitúcií, aby ho nechali „rovného“, osamoteného, nechráneného a slabého zoči-voči štátu. 

Aj rozšírenie agendy multikulturalizmu do Buchananom toľko oplakávanej oblasti prisťahovalectva má najmä túto motiváciu. Po erózii rodinných, komunálnych, regionálnych a náboženských väzieb je zámerom vládnucich neokonzervatívno-sociálnodemokratických elít obrovská invázia cudzokrajných prisťahovalcov, najmä ak pochádzajú z cudzích a vzdialených oblastí, aby zničila to, čo ešte zostalo z národných identít a príslušností s cieľom presadiť ultra-etatistický cieľ multikulturálneho Jedného Svetového Poriadku na čele so Spojenými štátmi. 

Dokonca ešte radikálnejšie, na oživenie Západu je potrebné oslabenie centralizovaného národného štátu a navrátenie pôvodnej úlohy reštriktívno-ochranným inštitúciám rodiny, komunity a cirkvi ako súčastí prirodzeného poriadku zloženého z množstva navzájom súťažiacich súdnych mocí a stupňov autority. 

Nič z toho by pre konzervatívcov nemalo byť novinkou, napriek tomu sa zdá, že Buchanan si toho nie je vedomý. Ponúka síce trocha kritiky demokracie, ale nepredkladá zásadný argument. V skutočnosti hovorí, že „ak Amerika prestala byť kresťanskou krajinou, je to pre to, že prestala byť demokratickou krajinou“. Je to udivujúci výrok vzhľadom na to, že rodina ani kresťanská cirkev nie sú demokratickými inštitúciami (a pokiaľ sú, majú problémy). 

Buchanan svoju kritiku ani náhodou nedotiahne do konca. V jeho knihe nie je žiaden náznak anti-etatizmu. Slepo akceptuje status-quo centralizovaného demokratického národného štátu. Boj podľa neho prebieha medzi republikánmi a demokratmi, riešenie má prísť z Washingtonu D.C. a Richard Nixon a Ronald Reagan (a v menšej miere aj Robert Bork, John Ashcroft a George W. Bush) sú „správni chlapi“. Buchanan neprišiel na to, čo hovorí zdravý rozum aj teoretické uvažovanie – že obe strany, Kongres, Najvyšší súd a prezident (aj so svojimi „správnymi chlapmi“) – teda demokratický systém – môžu mať so smrťou Západu niečo spoločné. 

Buchananovo zlyhanie však neprekvapuje. Stačí si spomenúť na jeho útoky na klasickú doktrínu o voľnom obchode a „mŕtveho rakúskeho ekonóma“ Misesa alebo jeho protekcionistické výzvy na „kupovanie amerického tovaru“. Tá istá ignorácia ekonomickej teórie, aká sa prejavuje v týchto príkladoch, mu bráni v tom, aby prenikol k podstate problému. 

Počas svojich neúspešných prezidentských kampaní Buchanan vystupoval ako revolucionár. V skutočnosti je tento etatista do špiku kostí s celoživotnou fixáciou na Washington D.C. súčasťou establišmentu, aj keď ako jeho enfant terrible. Nie je pravdepodobné, že sa zrazu naučí, čo sa nenaučil doteraz. Naopak, bude pokračovať v mrhaní svojho obrovského talentu na kontraproduktívne politické kampane a manévrovanie. Napriek tomu, ak tí najbystrejší a najaktívnejší z jeho čitateľov dokážu odhaliť podiel viny štátu a demokracie na smrti Západu, môže sa táto kniha stať katalyzátorom pri vytvorení skutočného kontrarevolučného hnutia na oživenie Západu.  

Přeložila Tatiana Bednáriková.