Pravda o tulipmánii (1.)

Mises.cz: 24. srpna 2012, Doug French (přidal Peter), komentářů: 2

[Tento článok pôvodne vyšiel v Quarterly Journal of Austrian Economics.]

Keď ekonomická profesia obráti svoju pozornosť na finančné paniky a krachy, prvá epizóda, ktorá je spomenutá, je tulipmánia. Tulipmánia sa v skutočnosti stala v odvetví ekonómie metaforou. Ak si človek vyhľadá tulipmániu v The New Palgrave: Dictionary of Economics, nenájde diskusiu o špekulatívnej mánii z Dánska zo 17. storočia. Guillermo Calvo (1987, str. 707) vo svojom príspevku do Palgrave namiesto toho definuje tulipmániu ako „situáciu, v ktorej sa niektoré ceny správajú spôsobom, ktorý nie je vysvetliteľný ekonomickými fundamentmi“.

Ekonóm Brown univerzity Peter Garber je považovaný za súčasného experta na tulipmániu. Podľa Garbera nebola tulipmánia žiadna mánia, ale je vysvetliteľná trhovými fundamentmi. Rapídny nárast cien tulipánových cibuliek môže byť podľa Garbera vysvetlený faktormi ponuky a dopytu. Vyšľachtené cibuľky nebolo ľahké namnožiť a bol po nich enormný dopyt. Vzácne cibuľky preto mali tendenciu rásť na cene. Toto však nevysvetľuje vývoj ceny obyčajnej cibuľky Witte Croonen, ktorej cena v januári 1637 vzrástla 26násobne, aby týždeň nato spadla na jednu dvadsatinu z jej maximálnej ceny (Garber 1989, str. 556). Garber vo svojich novších prácach (2000, str. 80) priznáva, že „nárast a prepad relatívnej ceny bežných cibuliek je pozoruhodným javom tejto fázy špekulácie“. Podľa Garbera „je takmer nemožné odhaliť trhové fundamenty pre takýto pohyb relatívnych cien.“

Okrem svojho tvrdenia týkajúceho sa „fundamentov“ Garber poukazuje (1990b, str. 16) na bubonický mor ako možnú príčinu tulipmánie. „Hoci môže byť rozšírenie moru falošnou stopou, je možné, že gamblerské večierky spojené s alkoholickými hrami a všeobecným hýrením boli pretavením reakcie na hrozbu smrti.“ Toto domýšľavé zovšeobecnenie Keynsovej hypotézy „zvieracieho pudu“ je len málo presvedčivé.

Hoci ekonomický historik Charles Kindleberger odkazuje na tulipmániu ako „pravdepodobne jeden z najväčších odtlačkov bublín“ (1984, str. 215), zaoberá sa touto epizódou vo svojej knihe Mánie, paniky a krachy: história finančných kríz (1989) [1] len okrajovo. Kindlebergerov postoj k tulipmánii môžeme vyčítať z poznámky pod čiarou na strane sedem siedmeho vydania (1989). „Mánie ako (...) tulipmánia z roku 1634 sú príliš izolované a nie sú spojené s monetárnymi javmi, ktoré prišli s rozšírením bankovníctva na začiatku 18. storočia.“

Je vysoko pravdepodobné, že podľa Kindlebergera nebola ponuka peňazí v Holandsku po roku 1630 spojená s nárastom potrebným na vytvorenie špekulatívnej bubliny. Táto práca ale poskytne dôkazy o opaku; ponuka peňazí sa po roku 1630 v Holandsku dramaticky zvýšila, čo dalo vznik epizóde tulipmánie.

Holandská znehodnotená mena

Po páde Rímskej ríše existovalo naprieč Európou mnoho rôznych peňažných systémov. Králi sa horlivo snažili vydávať svoje vlastné zlaté a strieborné mince. Tieto mince boli tradične vyhlásené za zákonné platidlo, pri pevne stanovenom pomere hodnoty jednotlivými štátmi. Toto zvrchované právo razenia bolo využité a zneužívané všetkými panovníkmi v Európe.

Po páde Byzantskej ríše sa mince razené s posvätnými obrazmi vytratili. Tieto posvätné obrazy odrádzali poverčivé masy, nehovoriac o štátoch, od nahrádzania mincí. Bez posvätných obrazov však zlaté a strieborné mince boli niekoľko krát nahradené až do bodu, kedy bolo ťažké rozoznať zloženie či hodnotu mince. Toto znehodnocovanie, odrezávanie a úradnícke zvyšovanie hodnoty mincí pokračovalo až do začiatku 17. storočia, kedy vinnými boli všetci vtedajší európski vládcovia. Králi veľmi rýchlo prišli na to, že prázdna štátna pokladnica môže byť naplnená znehodnotením meny.

Mocný Karol V. bol medzi najväčšími previnilcami pozmeňovania hodnoty peňazí. Tieto úpravy boli v Holandsku vykonávané monetárnymi predpismi. V roku 1524 zvýšil Karol hodnoty svojich zlatých mincí z 9 alebo 10 na 11 3/8 násobku ich váhy v strieborných minciach. Táto manipulácia vyvolala nesmierne pohoršenie v celom kráľovstve a v roku 1542 vrátil Karol pomer na 10 ku jednej, nie znížením hodnoty svojich zlatých mincí späť na úroveň spred 1524, ale znehodnotením svojich strieborných mincí.

O štyri roky neskôr, v roku 1546, Karol opäť zaúradoval a z ničoho nič zvýšil hodnotu zlatých mincí na 13 ½ násobku hodnoty strieborných mincí. Tento počin mal slúžiť najprv na nadhodnotenie a neskôr podhodnotenie zlata vo vzťahu k jeho trhovej hodnote k striebru [2], čoho dôsledkom bolo, že nadhodnotené peniaze vytlačili podhodnotené peniaze z obehu. Tento fenomén sa nazýva Greshamov zákon. Rýdzosť strieborného dukátu klesla z 54 zŕn na 35 zŕn (Del Mar 1969a, str. 345). Keďže strieborné mince boli primárne obiehajúcim prostriedkom v Holandsku, nové znehodnotené a nadhodnotené strieborné mince teda vytlačili podhodnotené zlaté mince z obehu. Tento čin zvýšil hodnotu zlata takmer o 50 % a týmto spôsobom bol Karol schopný opäť naplniť svoju vysychajúcu pokladnicu.

Tento prehrešok v roku 1546, ako napísal Del Mar (1969, str. 348), mohol byť „kvapkou, ktorá preliala pohár trpezlivosti jeho dlho trpiacich poddaných.“ V Holandsku tak začala revolúcia a hoci bol Karol počas svojej vlády schopný potlačiť akékoľvek povstanie, po nástupe Filipa III., náboženského fanatika, tlejúce revolučné ohne prerástli do silných plameňov. Šesť rokov po tom, čo sa v roku 1566 sformoval „spolok žobrákov“, sa začala revolúcia.

Razenie mincí bez úhrady (Free Coinage)

Jeden z prvých krokov iniciovaný revolučnou vládou bolo „bezúhradné“ alebo „individuálne“ razenie mincí. Helfferich (1969, str. 370) vysvetľuje:

Najjednoduchší a najznámejší špeciálny prípad neobmedzenej transformácie kovu na peniaze je známy ako „právo bezúhradného razenia mincí“ alebo „razenie mincí na súkromný účet“. Štát vyrazí mince z akéhokoľvek množstva, ktoré mu bude doručené buď bez poplatku pre osobu, ktorá kov doručí, alebo za veľmi malý poplatok na pokrytie nákladov. Osoba, ktorá doručila kov, obdrží od mincovne v minciach množstvo kovu, ktoré doručila buď bez akéhokoľvek poplatku, alebo jej bude strhnutá malá čiastka ako poplatok za razbu (seigniorage).

Myšlienku bezúhradného razenia mincí získali Holanďania od holandských východných indiánov, ktorí zdedili tento koncept od Portugalcov. Tento zvyk pochádzal od zaostalých indických islamských vlád a bol okopírovaný Mascarenhanmi v roku 1555 (Del Mar 1969a, str 344–51).

Bezúhradné razenie mincí bolo okamžitým úspechom. Držitelia strieborných a zlatých prútov získaných v Amerike „sa márne pokúšali vyhnúť vysokým poplatkom z razenia mincí európskych princov; teraz sa im otvorili dvere úniku; stačilo ich poslať do Holandska, spraviť z nich guldeny a dukáty a označiť ich za strieborný kov v mene sols banco (pozn. prekl. bankové peniaze).“ (Del Mar 1969a, str. 351)

Na začiatku 17. storočia boli Holanďania hybnou silou európskeho obchodu. Amsterdam, ako hlavné mesto Holandska, slúžil ako hlavné miesto obchodu. Amsterdamská mena pozostávala hlavne z mincí okolitých krajín a v menšom množstve aj vlastných mincí. Mnohé z týchto zahraničných mincí boli znehodnotené používaním a poškodené, čo znížilo hodnotu amsterdamskej meny okolo 9 % pod hodnotu „určenú štandardom“ alebo zákonnú. Bolo teda nemožné zaviesť do obehu akékoľvek nové mince. Po zavedení do obehu novovyrazených mincí tieto nové mince boli sústredené, roztavené a vyvezené z krajiny ako zlaté prúty. Ich miesto v obehu rýchlo zabrali novovytlačené „odrezané“ alebo „ošúchané“ mince. Podhodnotené peniaze boli teda vytlačené nadhodnotenými alebo znehodnotenými peniazmi, v dôsledku štatútu zákonného platidla, ktorý bol týmto znehodnoteným minciam prisúdený (Smith 1965, str. 447).

The Bank of Amsterdam

Túto situáciu malo pomôcť vyriešiť založenie the Bank of Amsterdam v roku 1609. Úlohou banky bolo napomáhať obchodovaniu, potláčať úžeru a mať monopol na obchodovanie všetkej hotovosti. Avšak hlavnou úlohou banky bolo odstraňovanie znehodnotených a falošných mincí z obehu (Bloom 1969, str. 172-73). Peniaze boli uskladňované v depozitoch za úverové tituly známe ako bankové peniaze, ktoré boli vydávané proti týmto depozitom, pričom ich hodnota nebola určená nominálnou hodnotou na týchto minciach ale váhou kovu alebo vnútornou hodnotou týchto mincí. Tak bola vytvorená dokonale jednotná mena. Táto vlastnosť nových peňazí, spolu s ich pohodlnosťou, bezpečnosťou a zárukou mesta Amsterdam [3], spôsobila, že boli bankové peniaze obchodované za ážio alebo zisk z mincí. Prémia sa líšila (od 4 do 6 ¼ %), ale vo všeobecnosti predstavovala mieru znehodnotenia mince pod jej nominálnu hodnotu na vrube (Hildreth 1968, str. 9).

Jedna zo služieb, ktorú banka poskytovala, bol presun sumy (depozitu) na požiadanie úložcu na účty veriteľov zápisom do knihy. Toto sa nazýva bankové žírové operácie. Táto služba sa stala tak populárna, že výbery depozitov z banky sa stali výnimočnosťou. Ak chcel úložca opäť získať svoju hotovosť, mohol ľahko nájsť kupca svojich peňazí za prémiu vďaka pohodlnosti tejto operácie. Okrem toho existoval dopyt po bankových peniazoch od ľudí, ktorí nemali účet v žiadnej banke (Clough 1968, str. 199). Ako Adam Smith (1965, str. 447-48) spomína v Bohatstve národov: „Požadovaním platby od banky by majiteľ bankového titulu prišiel o túto prémiu.“ Záruka mesta Amsterdam, okrem povinnosti platiť v bankových peniazoch všetky účty vystavené alebo vyjednané v Amsterdame vo výške šesťsto guldenov alebo viac, „odstránila akúkoľvek neistotu ohľadne hodnoty bankoviek“ a donútila tak všetkých obchodníkov držať si účet v banke, „čo nevyhnutne vytvorilo istý dopyt po bankových peniazoch.“

Smith (1965, str. 448-49) ďalej vysvetľuje mechanizmus vydávania peňazí Amsterdamskou bankou. Banka vydala nárok (bankové peniaze v jej knihách) za uloženie zlatých a strieborných prútov, pri hodnote zhruba 5 % pod vtedajšiu hodnotu prútov. V rovnakom čase, ako bol vydaný tento bankový nárok, vkladateľ dostal účtenku, ktorá nárokovala vkladateľa alebo jej držiteľa vybrať si hodnotu prútov uložených z banky v priebehu 6 mesiacov od uloženia. Na to, aby osoba obdržala vložené prúty, musela tak banke predložiť:

1. účtenku od prútov,
2. množstvo bankových peňazí rovných zápisu v knihe a
3. platbu 1/4 % poplatok za vklad striebra alebo ½% poplatok za vklad zlata.

Po vypršaní 6mesačnej lehoty bez vyplatenia alebo bez zaplatenia poplatku za predĺženie o ďalších 6 mesiacov „sa vlastníkom vkladu stala banka za cenu, za ktorú ho obdržala, alebo nároku, za ktorý bol vymenený v prevodových knihách.“ Ak teda depozit nebol vyplatený v 6mesačnom časovom období, banka si zaúčtovala 5% poplatok za skladovanie. Vyšší poplatok za zlato bol z dôvodu, že úschova zlata bola považovaná za riskantnejšiu kvôli jeho vyššej hodnote. Potvrdenka za prúty bola nechaná vypršať len zriedka. Ak sa tak stalo, išlo častejšie o uschované zlato kvôli jeho vyšším poplatkom za úschovu. Tento systém vytvoril dva samostatné nástroje, ktoré boli kombinované na vytvorenie záväzku Amsterdamskej banky. Ako vysvetľuje Smith (1965, str. 450):

Osoba, ktorá za uloženie prútov obdrží bankový nárok aj potvrdenku a svoj účet za výmenu splatí v čase ich splatnosti svojimi bankovými peniazmi; a buď predá, alebo si ponechá svoju potvrdenku podľa toho, či očakáva rast alebo pokles ceny prútov. Potvrdenka a bankový nárok len zriedka vydržia pokope a neexistuje dôvod, prečo by mali. Osoba, ktorá má potvrdenku a chce si vybrať prúty, vždy nájde množstvo bankových nárokov alebo bankových peňazí na kúpu za bežnú cenu a osoba, ktorá má bankové peniaze a chce vybrať prúty, nájde vždy potvrdenky v rovnakej hojnosti.

Držiteľ účtenky nemôže vybrať prút, na ktorý je vystavená, bez toho, aby banke upísal sumu bankových peňazí rovnej cene, za ktorú prút obdržala. Ak sám nemá bankové peniaze, musí si ich zadovážiť od tých, ktorí ich majú. Majiteľ bankových peňazí nemôže vybrať prút bez predloženia banke účtenky na množstvo, ktoré chce. Ak sám nedisponuje žiadnymi, musí ich získať od ľudí, ktorí ich majú. Držiteľ účtenky, keď kupuje bankové peniaze, získava možnosť vybratia si množstva prútov, ktorých razobná cena je 5 % nad bankovú cenu. Ážio 5 %, ktoré obvykle za ne platí, preto je zaplatených nie za imaginárne ale skutočné hodnoty. Majiteľ bankových peňazí kúpou účtenky získava moc vybrať množstvo prútov, ktorých trhová cena je zvyčajne od 2 do 3 % nad razobnú cenu. Cena, ktorú platí, je preto platená takisto za reálnu hodnotu. Cena účtenky a cena bankových peňazí tvorí dohromady plnú hodnotu alebo cenu prútu.

Rovnaký systém, aký Smith vyššie opisuje, takisto platil pre mince, ktoré boli uložené v banke. Podľa Smitha (str. 451) mali uložené mince väčšiu pravdepodobnosť „prepadnúť banke“ než uložené prúty. Kvôli vysokému ážiu (Smith spomína typických 5 %) bankových peňazí nad bežné mince, platba poplatku za 6 mesiacov úschovy  tvorila stratu pre držiteľov účteniek. Objem bankových peňazí, pre ktoré účtenky vypršali, vo vzťahu k celkovému množstvu bankových peňazí bol veľmi malý. Smith (str. 451) píše:

The Bank of Amsterdam bola počas mnohých rokov v minulosti obrovským úložiskom Európy pre prúty, pre ktoré boli účtenky len veľmi zriedkavo nechané expirovať alebo, ako to označujú oni, prepadnúť banke. Predpokladá sa, že oveľa väčšia časť bankových peňazí alebo kreditov v knihách banky bola vytvorená za mnohé roky depozitmi, ktoré obchodníci s prútmi neustále vytvárajú a vyberajú.

Banka bola pre mesto Amsterdam vysoko zisková. Okrem vyššie spomínaného poplatku za uskladnenie a predaj bankových peňazí za ážio každý nový úložca platil poplatok 10 guldenov za otvorenie účtu. Každé ďalšie otvorenie účtu týmto úložcom podliehalo poplatku 3 guldeny. Presuny boli spoplatnené 2 guldenmi, okrem prípadu, keď išlo o presun menej ako 600 guldenov. V tom prípade bol poplatok 6 guldenov (pre odradenie od malých presunov). Úložci mali povinnosť vyrovnať svoje zostatky dva krát ročne. Ak to úložca neurobil, obdržal pokutu 25 guldenov. Ak si úložca objednal presun viac, ako bolo množstvo na jeho účte, bol mu účtovaný poplatok 3 % (Smith 1965, str. 454).

Zo začiatku Bank of Amsterdam nevykonávala funkciu úverovania; bola to výlučne depozitná banka, kedy všetky bankové peniaze boli kryté 100% drahými kovmi. Správa Bank of Amsterdam bola v zodpovednosti malého výboru poslancov mestskej vlády. Výbor držal bankové záležitosti v tajnosti. Kvôli tajnej povahe jej správy sa všeobecne nevedelo, že bolo umožnené prekročiť jednotlivým úložcom svoje účty už v roku 1657. V neskorších rokoch začala banka tiež poskytovať veľké úvery holandskej spoločnosti East India a mestu Amsterdam. Do roku 1790 sa správa o týchto pôžičkách stala verejne známou a prémie na bankové peniaze (zvyčajne 4 %, ale niekedy aj vo výške 6 a 1/4 %) zmizli a padli na 2% zľavu. Koncom toho roku banka doslova priznala nesolventnosť vydaním oznámenia, že striebro bude predané držiteľom bankových peňazí pri 10% zľave. Mesto Amsterdam prevzalo banku v roku 1791 a nakoniec navždy zavrelo v decembri 1819 (Conant 1969, str. 289).

Efekty bezúhradnej razby mincí spolu so stabilitou Bank of Amsterdam vytvorili impulz, ktorý viedol veľké množstvo vzácnych kovov objavených v Amerike, a do menšej miery v Japonsku, do Amsterdamu. Banka mala takisto zakázané vyvážať nevyrazené vzácne kovy; mala povinnosť poslať svoje vzácne kovy do mincovne (Van Dillen 1969, str. 92-93).

Druhá časť článku vyjde v pondelok 27.8.2012.

Tento článok pôvodne vyšiel v Quarterly Journal of Austrian Economics, Vol. 9, No. 1 (jar 2006): 3–14. Je to upravená časť z Frenchovej magisterskej diplomovej práce na University of Nevada, Las Vegas, kde Murray Rothbard bol jeho učiteľom a diplomovým oponentom.

Bibliografické odkazy:

Barbour, Violet. 1963. Capitalism in Amsterdam in the 17th Century. Ann Arbor: University of Michigan Press.
Bloom, Herbert I. [1937] 1969. The Economic Activities of the Jews of Amsterdam in the Seventeenth and Eighteenth Centuries. New York and London: Kennikat Press.
Calvo, Guillermo A. 1987. "Tulipmania" in The New Palgrave: A Dictionary of Economics. John Eatwell, Murray Milgate, and Peter Newman, eds. 4 vols. New York: Stockton Press.
Clough, Shepard B. 1968. European Economic History: The Economic Development of Western Civilization. New York: McGraw-Hill.
Conant, Charles Arthur. [1927] 1969. History of Modern Banks of Issue. New York: Augustus M. Kelley Publishers.
Dash, Mike. 1999. Tulipmania: The Story of the World's Most Coveted Flower and the Extraordinary Passions It Aroused. New York: Crown Publishers.
Del Mar, Alexander. [1895] 1969a. History of Monetary Systems: A Record of Actual Experiments in Money Made By Various States of the Ancient and Modern World, as Drawn From Their Statutes, Customs, Treaties, Mining Regulations, Jurisprudence, History, Archeology, Coins Nummulary Systems, and Other Sources of Information. New York.: Augustus M. Kelley Publishers.
———. [1902] 1969b. A History of the Precious Metals, From the Earliest Times to the Present. New York: Augustus M. Kelley Publishers.
Flynn, Dennis O. 1983. "Sixteenth-Century Inflation from a Production Point of View." In Inflation through the Ages: Economic, Social, Psychological and Historical Aspects. Nathan Schukler and Edward Marcus, eds. New York: Brooklyn College Press. Pp. 162, 164.
Garber, Peter M. 2000 Famous First Bubbles: The Fundamentals of Early Manias. Cambridge Massachusetts: The MIT Press.
———. 1990a. "Famous First Bubbles." Journal of Economic Perspectives 4 (2): 35–54.
———. 1990b. "Who put the Mania in the Tulipmania?" In Crashes and Panics The Lessons From History. Eugene N. White, ed. Homewood: Business One Irwin. Pp. 3–32.
———. 1989. "Tulipmania." Journal of Political Economy 97 (3): 535–60.
Gelderblom, Oscar, and Jonker, Joost. n.d. "Amsterdam as the cradle of modern futures and options trading, 1550–1650." Unpublished paper. Utrecht University.
Hamilton, Earl J. 1929. "Imports of American Gold and Silver into Spain, 1503–1660." Quarterly Journal of Economics XLIII: 436–72.
Helfferich, Karl. [1927] 1969. Money. Translated by Louis Infield. New York: Augustus M. Kelley Publishers.
Hildreth, Richard. [1837] 1968. The History of Banks: To Which is Added, A Demonstration of the Advantages and Necessity of Free Competition in the Business of Banking. New York: Augustus M. Kelley Publishers.
Homer, Sidney, and Sylla, Richard. 1996. A History of Interest Rates. New Brunswick, N.J.: Rutgers University Press.
Kindleberger, Charles P. [1978] [1989] 1996. Manias, Panics, and Crashes: A History of Financial Crisis. New York: John Wiley and Sons.
———. 1984. A Financial History of Western Europe. London: George Allen and Unwin.
Rich, E.E., and C.H.Wison, eds. 1975. The Cambridge Economic History of Europe, Vol. 4: The Economy of Expanding Europe in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. Cambridge: Cambridge University Press.
Schama, Simon. 1987. The Embarrassment of Riches. New York: Alfred A Knopf.
Smith, Adam. [1776] 1965. An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations. New York: Random House.
Van Dillen, J.G. [1934] 1964. History of the Principal Public Banks. New York: Augustus M. Kelley.
Van Houtte, Jan A., and Leaon Van Buyten. 1977. "The Low Countries." In An Introduction to the Sources of European Economic History 1500–1800. Charles Wilson and Geoffrey Parker, eds. Ithaca: Cornell University Press. Pp. 100–14.
Walker, Francis Amasa. [1886] 1968. Money. New York: Augustus M. Kelley.

Poznámky

[1] Vo vydaní z roku 1996 Manias, Panics, and Crashes, Kindleberger pridal kapitolu o Tulipmania. Garber (2000, p. 77) je presvedčený, že Kindleberger pridal túto kapitolu „ako kritiku [Garberovho] postoja, že tulipmánia bola založená na fundametoch.“

[2] Pomer striebra a zlata od 1524 do 1546, podľa európskeho priemeru, sa pohyboval približne okolo 10 1/2 a 11 (Rich a Wilson, eds. 1975, p. 459).

[3] Mesto Amsterdam bolo zodpovedné za bezpečnosť mincí a zlatých prútov uložených v banke proti požiaru, lúpeži alebo akejkovľvek inej nehode.

Pôvodný článok nájdete tu http://mises.org/daily/2564.