Štát je zlo, ale nevyhnutné. Toto je v najväčšej možnej miere zostručnený záver práce politických ekonómov, ktorí si uvedomujú výhody dobrovoľnej výmeny tovarov a služieb medzi slobodnými ľuďmi; ale zároveň si všimli, že existujú situácie, kedy táto logika neplatí. Sem patria napr. aj verejné statky. Pri týchto statkoch je ekonomicky nákladné alebo technicky nemožné (za momentálnych podmienok) vylúčiť neplatičov zo spotreby. A to je problém. Súkromné firmy nedokážu zachytiť spotrebiteľovu ochotu platiť za verejné statky a následne poskytovať tieto statky so ziskom. Čierni pasažieri im prekazia ich podnikateľské plány. Predpokladať opak by znamenalo predpokladať svet plný super-altruistických jednotlivcov, ktorým by ležal na srdci osud celej spoločnosti a prispeli by, aj keď nemusia. Inak povedané by považovali za rovnako dobré možnosti, ak by dostali milión eur, alebo by milión ľudí, ktorých ani nemusia poznať, dostalo po jednom eure. Takéto predpoklady ekonómovia často odmietajú a preto siahajú po inom riešení – po nevyhnutnom zle v podobe štátnej intervencie.

Štátna intervencia znamená, že zodpovednosť za poskytnutie verejných statkov sa zverí do rúk agentom, ktorí majú k dispozícii legálny monopol na donútenie. Dokážu tak (aspoň teoreticky) zachytiť spotrebiteľovu (ne)ochotu platiť prostredníctvom nedobrovoľných platieb – daní. V dnešnej dobe je týmto vyvoleným agentom najčastejšie demokraticky zvolený politik. Pre mnoho ekonómov sa na tomto mieste teoretická analýza končí a nastupuje technokratické vylaďovanie detailov v rámci fungovania verejného sektora. Je však prinajmenšom zaujímavým mentálnym cvičením aplikovať vyššie popísanú logiku na následné navrhované riešenie v podobe štátnej intervencie.

Spomínaný politik po zvolení do svojej funkcie v zásade čelí voľbe medzi dvoma módmi konania. Konkrétne v parlamente to znamená, že môže pracovať na prijatí dvoch druhov zákonov. Zo svojej pozície politika sa môže pokúsiť prijať zákony, ktoré zvýšia blahobyt v celej spoločnosti, ktorej je aj on a jeho rodina súčasťou. V praxi to často skôr znamená rušenie už existujúcich zákonov, ktoré kedysi prijali jeho kolegovia. Môže napríklad zrušiť všetky kontraproduktívne politiky od cenových regulácii, protekcionistických opatrení, či legislatívy, ktorá bráni vzniku konkurencie v rôznych oblastiach hospodárstva až po vrátenie DPH z 20 % na 19 %. Každým týmto zákonom by si polepšil on, jeho rodina aj všetci občania jeho krajiny. Nazvime takýto druh zákona ako dobrý zákon.

Má však aj druhú možnosť. Môže pracovať na prijatí zákonov, ktoré naopak znížia blahobyt v spoločnosti, ktorej je aj on súčasťou. V zásade ide o presný opak vyššie popísaných zákonov a použitie daní z 1 percentuálneho bodu DPH (250 miliónov) na napríklad spolufinancovanie eurofondov na informatizáciu verejnej správy, ktorú zabezpečuje kamarát nejakého kamaráta. Výsledkom je rozptyľovanie nákladov v rámci spoločnosti a koncentrovanie výnosov smerom k úzkym záujmovým skupinám. Pričom sa neraz stáva, že do tejto skupiny patria rodinní príslušníci a blízki priatelia nášho rozhodujúceho sa politika. Nazvime tento druhý zákon ako zlý zákon.

Ak sa však bližšie pozriete na tieto dva druhy zákonov, všimnete si, že ten dobrý má z pohľadu politika charakter vereného statku a zlý zákon zasa charakter súkromného statku. Na základe úvodu by malo byť zrejmé, akým spôsobom budú mať politici tendenciu chovať sa. Smutnú predikciu o zneužívaní moci politikmi nám tak dáva presne tá istá teória, ktorá tu moc do rúk politikov odporučila. Kto stále očakáva od politika, že prispeje na verejný statok a prijme dobrý zákon, implicitne predpokladá, že tento politik považuje za rovnako dobré mať milión vo vačku ako po jednom eure vo vačku milióna jednotlivcov.

Ešte viac zarážajúce je, že v tejto dobe existuje relatívne veľká skupina ekonómov, ktorí sú presvedčení alebo stále dúfajú, že politik si začne pravidelne vyberať ten verejný statok. Alebo prinajmenšom, že príde nová generácia politikov osvietená efektívnym altruizmom, ktorí už konečne začnú systematicky prispievať na tie verejné statky. Pre príklad presného opaku nemusíme chodiť ďaleko v čase ani priestore. Na Slovensku neprejde jediné ročné obdobie bez toho, aby sme boli svedkami nejakej kauzy. Nech už vládne hocikto.

Rovnako nemenej zaujímavé závery dostaneme, ak aplikujeme znova túto istú logiku na tých, ktorí by mali v demokracii držať v rukách opraty – voličov. Aby sa vedel volič správne rozhodnúť, na koho bude delegovať legálne právo používať donútenie, musí jeho rozhodnutie prejsť racionálnou a informovanou úvahou. Volič však znova čelí dvom možnostiam. Môže žiť pomerne vypätý život človeka, ktorý je v každú sekundu ochotný opustiť akýkoľvek svoj názor na fungovanie sveta a spoločnosti, ak mu niekto predostrie nové argumenty a zároveň sleduje každé hlasovanie v parlamente, na konci ktorého si porovnáva reálne hlasovanie politikov s ich deklarovanými cieľmi. Inak povedané bude silno skeptickým a informovaným voličom, čím trochu pomôže fungovaniu demokracie v krajine. Alebo sa bude pridŕžať svojich vžitých presvedčení, ktoré ani nevie odkiaľ nadobudol a politika bude maximálne dobrá téma na dlhé večery pri pive s kamarátmi. Inak povedané bude iracionálnym a neinformovaným voličom. V jazyku ekonómie sa musí znova rozhodnúť či prispeje na verejný alebo súkromný statok. Pohľad do krčiem a vyťaženosť webovej stránky www.nrsr.sk dávajú jasnú odpoveď.

A podobne sa dá pokračovať s každým účastníkom verejného sektora. Od vrcholných vládnych činiteľov, cez byrokratov na úradoch, lobistické skupiny, až po regionálnu a miestnu politiku. Podmienkou kvalitnej ekonómie je často len konzistentné aplikovanie pomerne jednoduchých princípov na rôzne situácie a podmienky. Je však veľmi nešťastné, keď sa niektorí ekonómovia zaseknú na pol ceste a následne na týchto nekompletných základoch stavajú svoje presvedčenia a odporúčania. Z takýchto ekonómov sa potom prinajlepšom stávajú naivní obhajcovia status quo, alebo v tom horšom prípade neoblomní technokrati s klapkami na očiach.