Prečo nám neveria?

Mises.cz: 07. prosince 2010, Róbert Chovanculiak, komentářů: 0

V súčasnom svete existuje množstvo ekonómov a laikov (inými slovami politikov), ktorí sú presvedčení, že vedia čosi viac ako my ostatní. Majú silný pocit, že ľudia nekonajú vždy racionálne. Dokonca, že konajú neracionálne často a to či už sa jedná o spotrebiteľa alebo producenta (štát však z takejto analýzy vynímajú). Uvádza sa množstvo situácií v ktorých by tí čo majú toto presvedčenie vedeli o racionálnejšom správaní sa jednotlivca. Skupina ekonómov verí, že človek koná racionálne iba pri styku s cudzími ľuďmi. Keď sa jedná o príbuzných alebo priateľov, konajú neracionálne.

Otec sa rozhodne pomôcť svojmu synovi pri stavbe domu, koná “neracionálne” lebo obetuje alternatívu práce v zamestnaní kde by za svoje služby dostal odmenu, dosiahol by vyššie výnosy ako náklady a zdvihol HDP v celej spoločnosti. Lenže taká pomoc synovi sa do HDP nezaráta. Prečo tento človek nekonal egoisticky ako nás to učili klasici? Prečo nešiel tam kde vidí zisk? Aj keď to na prvý pohľad nemusí byť vidieť, tento problém ma veľa spoločného s paradoxom klasikov hodnoty diamantu a vody. Teda, prečo voda, bez ktorej neprežijeme viac ako pár dni ma takú nízku hodnotu vyjadrenú najobchodovateľnejšou komoditou (zatiaľ peniazmi) a diamant, ktorý nemá moc veľké praktické využitie má hodnotu neporovnateľne väčšiu. Dnes vám ekonóm vysvetlí tento paradox s blaženým výrazom na tvári. Spustí prednášku o objektívnej hodnote a akú revolúciu priniesla subjektívna hodnota neoklasikov. Pomocou jednoduchého nahradenia objektívnych nákladov subjektívnym úžitkom, pri vyjadrovaní hodnoty statkov, vám podá jednoznačné vysvetlenie. V dnešnej ekonómii subjektívna hodnota už nie je predmetom sporov, je to všeobecne uznaný fakt, či už u Keynesiáncov, neoklasikov, Rakúšanov alebo monetaristov. Hoci nasledovníci Adama Smitha či Karla Marxa sú presvedčení o tom že cena čohokoľvek sa rovná (no hlavne má rovnať) vynaloženej práci.

Keď sa ale vrátime spať k jednotlivcovi a jeho chovaniu taký konsenzus neexistuje. Prečo ekonomická teória dala silu jednotlivcovi určiť hodnotu statku, ale neveria mu v momente keď koná – teda sa rozhoduje medzi alternatívami (nakupuje, predáva, produkuje, poskytuje, pestuje). Prečo si laici (politici) myslia, že vedia lepšie (z ich pohľadu objektívne) posúdiť ako racionálne investovať/spotrebovať odmenu ktorú jednotlivci zarobia ? Prečo neveria otcovi, že sa rozhodol racionálne keď nešiel do práce, ale pomôže synovi? Skutočná ekonómia je veda o tom čo nie je vidieť. Nie je vidieť úžitok pre jednotlivca pri jednotlivých alternatívach, nie je možné ho merať a interpersonálne porovnať, neexistuje teda nikto kto sa vie lepšie rozhodnúť za otca.

Život rodiny pokračuje. Syn spolu s otcom postavili troj-poschodový dom. Na najvyššom podlaží býva syn s manželkou, na druhé podlažie sa nasťahoval otec s matkou ktorí svoj starý dom predali a prízemie ostalo voľné. Syn je vyučený automechanik a pracuje ako pomocná sila v autodielni. Jedného dňa nájde starý recept prastarej mamy. Nakúpi všetky potrebné ingrediencie a upečie tento zaujímavý koláč. Podľa reakcií okolia zistí že nikto nič podobné dovtedy nejedol a každý si ho okamžite zamiloval. Rozhodne sa spolu s manželkou otvoriť si na prízemí pekáreň, pričom verí, že zákazníci ohodnotia jeho koláč subjektívne vysoko a bude úspešný. Podľa jeho presvedčenia, založeného na skúsenostiach, sa domnieva, že všetko čo potrebuje na spustenie výroby vo väčšom vlastní – dve staršie pece a 6 plechov na pečenie. Rozpočíta si surovinové a energetické náklady na 1 koláč a porovná to s cenami konkurencie. Aby dosiahol zisk pri trhovej cene podobných koláčov, musí predať 30 kusov denne. Ak to nedokáže a jeho výrobok spotrebitelia subjektívne a individuálne ocenia na nižšiu hodnotu ako je trhová cena substitútov konkurencie, musí opustiť trh. Naopak, ak by dokázal dobre odhadnúť potreby spotrebiteľov a jeho koláč im bude chutiť (vzrastie subjektívna hodnota) bude môcť dosahovať väčšie zisky a neskôr si dokúpiť ďalšie moderné zariadenie do kuchyne a stlačiť náklady na výrobu jedeného koláča. Ale tak isto ako ekonómovia neverili otcovi, neveria ani laici (politici) synovi. Objektívne sa snažia docieliť “racionálnejšie” konanie. Nútia syna splniť mnohé administratívne úkony, preukázať odbornú spôsobilosť získanú vyučením v odbore, nakúpiť schválené a špeciálne pece s digestormi o ktorých sú laici presvedčení že lepšie dokážu uspokojiť potreby zákazníkov. Donútia ho splniť rôzne regulácie, nariadenia a nakoniec zakážu výrobu potravín v obývaných priestoroch. A to všetko s motívom ochrany spotrebiteľa. Laici veria, že iba oni vedia ochrániť spotrebiteľov pred zlým pekárom. Týmto spôsobom zvýšia náklady prepočítané na jeden koláč o vyštudovanie školy, nákup špeciálnych zariadení a nakoniec prenájom novej budovy. Syn musí spraviť nové kalkulácie a na to aby mohol produkovať na trhu potrebuje teraz predať 800 koláčov denne. Už nedokáže konkurovať aj s extrémne chutným koláčom a opúšťa trh. Prečo nemohol syn vstúpiť na trh s koláčmi? Lebo laici neveria, že spotrebitelia sami dokážu určiť hodnotu synovho koláča v spoločnosti, ktorá uznala, že hodnota sveta je založená na subjektivite. Do tohto sveta prichádzajú laici s ich subjektívnym názorom a nútia ho prijať všetkých jednotlivcov ako objektívnu pravdu, ktorá ich ochráni pred ich samými a neschopnosťou určiť čí ma novy koláč naozaj takú hodnotu, že sa ho oplatí vyrábať. Ak by nedokázal syn s jeho pecami, schopnosťami a v domácom prostredí uspokojiť potreby spotrebiteľov, oni sami by znížili subjektívnu hodnotu koláča. Tým, že laici zrušili podnikanie synovi, podporili ostatných pekárov, ktorý sa tešia zo zrušenia konkurencie. Spotrebitelia prišli o možnosť nákupu nového chutného statku, a zároveň v prípade ak by sa jednalo o substitút, musia platiť vyššiu cenu za existujúce menej chutné koláče. Zablokoval sa aj proces inovácie na trhu. Keby bol synov koláč naozaj extrémne chutný, spotrebitelia by zvýšili jeho subjektívnu hodnotu a to by dovolilo synovi zvýšiť ceny a dosahovať vyšší zisk pokiaľ by konkurencia nevylepšovala svoje produkty. Takže laik v žiadnom prípade neochránil spotrebiteľa a v žiadnom prípade sa nedá hovoriť o racionálnom správaní. Tento príklad je iba ilustračný a dokazuje aké problémy spôsobuje laik na trhu so svojimi “objektívnymi” zásahmi a nepochopením teórie subjektívnej hodnoty.

Vo svete môžeme vidieť tisíce podobných zásahov od udeľovania rôznych licencií, spĺňania nezmyselných štátom vynútených štandardov kvality, zavádzania ciel a kvót až po patentové zákony. Ľudstvo prijalo fakt, že svet okolo nás ma subjektívnu hodnotu, ale laici sa snažia objektivizovať správanie jednotlivcov v ňom. Tieto objektívne zásahy nazývané tiež intervencie štátnej moci vedú k narúšaniu trhu, teda neefektívnej alokácii vzácnych statkov. Štátne zásahy by mali šancu zracionalizovať konanie iba v prípade, že by platila klasická objektívna teória hodnoty alebo keby sme mali všetci rovnaký subjektívny úžitok, ktorý by sa dal objektivizovať na celú spoločnosť. To je však nemožné pretože ľudia nielenže nedokážu mnohé zo svojich subjektívnych preferencií ani nominálne či verbálne vyjadriť, ale ich preferencie sú aj nesmierne dynamické a preto je nemožné hovoriť o objektívnom úžitku kedže preferencie ľudí sa už zmenili.  Sú to jednotlivci, ktorí dávajú hodnotu svetu prostredníctvom ich subjektívnej hodnoty. Ako potom môžu konať iracionálne vo svete, ktorému svojim správaním (výberom medzi alternatívami) prisudzujú onú hodnotu. Prečo sa čím ďalej viac rozširuje názor, že prostredníctvom objektivity (štátnych zásahov) môžeme zvýšiť spoločenský blahobyt? Túto silu objektivity majú v rukách laici, u ktorých nie je problém, že by nevedeli odpovedať na všetko, ale koľko z tých odpovedi je správnych? Laik môže konať s dobrým úmyslom, no jeho vedomosti zahŕňajú iba to čo je vidieť a je nemožné aby obsiahli roztrúsené lokálne relevantné vedomosti všetkých účastníkov trhu, jeho rozhodnutie skončí neefektívnym zásahom do trhu. Príkladov je v histórii viacero.

“Objektivizácia” subjektívnej hodnoty v praxi

Jeden z najjasnejších príkladov sa stal na začiatku 20. storočia v USA. Ešte na konci 19. storočia začali vznikať organizácie proti alkoholu, ktorý podľa nich ničil rodiny, znižoval produktivitu práce, poškodzoval zdravie a mal “neopodstatnene” veľké zisky. Laici sa preto rozhodli, že využijú svoju silu určovať objektívnu hodnotu a zakázali výrobu alkoholu zmenou ústavy. Čo ex post spravili? Zaťažili výrobu novými “nákladmi“ – trestne stíhanie a uväznenie na xy rokov do väzenia. Na prvý pohľad to vyzeralo rozumne, ak nebudú môcť výrobcovia alkohol vyrábať, obchodníci nebudú mať čo predávať a ľudia nebudú mať čo piť. Osemnástym dodatkom k ústave sa tak v januári 1920 zaviedol do platnosti zákon o prohibícii. Lenže ako sme už viac krát spomenuli, ekonómia nie je len veda o tom čo je vidieť, ale aj o tom čo vidieť nie je. To čo nasledovalo laici nepredpokladali ani v svojich najhorších snoch. Alkohol sa stal oveľa nebezpečnejším ako kedykoľvek predtým (nelegálne pálenice), narástol organizovaný zločin (Al Capone mal väčšie zisky ako celý vtedajší automobilový priemysel), zlyhal väzenský systém (veľa ľudí sa dostalo mimo zákon), zvýšila sa korupcia úradníkov (laici sa nechali kupovať). Nezvýšila sa však produktivita práce a ani sa nezvýšili počty abstinentov. Prohibícia pripravila krajinu o veľké dane a naopak stúpli vládne výdavky na políciu a právnikov (nepripomína Vám to podobný problém v súčasnosti s mäkkým drogami?). Napokon v roku 1933 Kongres prijal dvadsiaty prvý dodatok k ústave a prohibícia sa skončila. Pritom to bol taký dobrý, v etickom slova zmysle, nápad. Zakázať niečo čo ľudom škodí (nadmerné úžívanie alkoholu). Laici však podcenili silu subjektívnej hodnoty.

Čo nebolo vidieť? Prohibícia zvýšila náklady na výrobu jednej fľaše o možnosť dolapenia políciou, čo zapríčinilo, že z výrobného procesu vypadli tí producenti, ktorí neboli ochotní znášať tieto nové „náklady“. Tieto nové „náklady“ (prichytenie a následná väzba na xy rokov) boli privysoké pre väčšinu výrobcov, takže na trhu vznikol monopol pár „producentov“ (Al Capone a spol.). Títo boli ochotní vyrábať aj pri zvýšených nákladoch, a v spolupráci so štátnymi zamestnancami si mohli ako monopol určovať monopolnú cenu (tu je jasne vidieť podobnosť so synom a zvýšením nákladov cez štátne regulácie a nariadenia, vtedy však zvýšenie nákladov nebolo také drastické a nemuselo z trhu odisť také množstvo producentov). Trh s alkoholom nezanikol, len sa premiestnil na čierny trh, kde vzrástla cena a producenti viedli nie efektívny konkurenčný, ale krvavý mafiánsky boj.

Dnešné vlády aj na Slovensku sa poučili z 13tich rokov platnosti prohibície v USA a na základe empirických skúsenosti vedia, že toto problém nerieši. Čo ale robia vlády dnes? Využívajú iný spôsob regulácie trhu alkoholu prostredníctvom spotrebných dani. Na prvý pohľad (čo je vidieť) spotrebná daň je úplné rozdielny druh intervencie na trhu a nemá nič spoločné s prohibíciou. Spotrebná daň je predsa (ako to z jej názvu vyplýva) uvalená na spotrebiteľa (za účelom konzumovania menšieho množstva alkoholu) a prohibícia bola „daň“ uvalená na výrobcov, ktorí nemohli vyrábať lebo táto „daň“ (xy rokov vo väzbe) bola taká vysoká, že ju nedokázalo akceptovať väčšina výrobcov a odišla z odvetvia, ostali len „najšikovnejší“. Teraz sa vám pokúsim dokázať dôležitý fakt, ktorý nie je vidieť. Žiadna spotrebná daň nie je uvalená na spotrebiteľa a výrobca ju nedokáže v žiadnom prípade presunúť smerom k zákazníkovi (výrobca nemôže byt agentúra, ktorá vyberá peniaze pre štát). Na trhu existuje ponuka a dopyt, ktorá určuje cenu fľaše a výrobcovia ju nemôžu svojvoľné zdvihnúť o výšku spotrebnej dane. Výrobcovia majú už pred zavedením dane ceny nastavené tak aby dosiahli čo najvyšší zisk. Prečo by inak čakali na zavedenie dane aby mohli zvýšiť ceny? A v momente zavedenia dane bola už daná ponuka vyprodukovaná a samotné zavedenie dane nemá dôvod zmeniť dopyt.  Výrobcovia musia upraviť svoje kalkulácie tak aby sa aj s daňou priblížili trhovej cene. Tí, ktorí to nedokážu z trhu vypadnú a ako veľa výrobcov musí odisť o toľko ostávajúci môžu dvihnúť svoju cenu. Z toho vyplýva, že spotrebná daň sa nedá presunúť na spotrebiteľa. Príklad, na ktorom je lepšie vidieť túto neschopnosť výrobcov presúvať nové „náklady“ na spotrebiteľa: Odbory presadia zvýšenie mzdy v podnikoch o 10%. Výrobcovia nemôžu jednoducho zvýšiť všetkým zamestnancom mzdu o 10% a tých 10% nových nákladov presunúť na výrobky (teda spotrebiteľov), čo by v konečnom dôsledku spôsobilo len nárast cenovej hladiny. Nemôžu to spraviť preto lebo na trhu existuje ponuka a dopyt, ktorá určuje cenu a preto musia prepustiť určitý počet zamestnancov a tým, ktorí ostali môžu zvýšiť mzdu o spomínaných 10%. Tak isto keď sa podniku zvýši spotrebná daň o 10%, nemôže ju jednoducho presunúť na spotrebiteľa, ale musí spraviť novu kalkuláciu nákladov a výnosov a buď sám seba prepustiť (opustiť trh) alebo bude môcť vyrábať aj naďalej a predávať za väčšiu cenu spôsobenú odchodom niektorých podnikateľov. Koľko podnikateľov odíde záleží na výške dane. V našej analýze to znamená, že spotrebná daň „prepustila“ zatiaľ menej výrobcov ako to spravila „daň“ prohibičná. Spotrebná daň teda pôsobí absolútne rovnako na trh s alkoholom ako prohibícia. Len zatiaľ daň vytvára menšie náklady na producenta. Aké sú momentálne spotrebné dane na alkohol a aký je ich vývoj v čase? Nezačínajú sa vyrovnávať s prohibičnou daňou? V dnešnej dobe vidíme v televízii čím ďalej častejšie správy o pašovaní alkoholu a nelegálnych páleniciach. Čím viac sa spotrebná daň priblíži prohibičnej „dani“, tým viac budeme bližšie k situácii aká nastala v USA v roku 1920.
Akákoľvek snaha laikov ochrániť spotrebiteľa čí už prostredníctvom regulácii, nariadení, noriem, prohibície alebo dane je snaha zmeniť subjektívnu hodnotu statku. Každá táto snaha končí zaťažením producenta dodatočnými nákladmi ktoré určité množstvo producentov nie je schopné znášať a opustia trh. Tým sa zníži konkurencia, zvýšia ceny, spomalí inovácia, zníži celkový objem statkov ponúkaných na trhu, čo je koniec koncov mnohonásobným poškodením spotrebiteľa. Za všetkým stoji nedôvera laikov v spotrebiteľa – zákazníka – jednotlivca určiť subjektívnu hodnotu statkov. Ako raz poznamenal Mises: „každý kto obhajuje štátny diktát v jednej oblasti rozhodovania, o tom čo budú ľudia spotrebovávať, musí logicky začať obhajovať úplný totalitný diktát pri všetkých ľudských voľbách.“ Ak má teda laik nutkanie spraviť niečo pre svojich potenciálnych voličov, mal by sa sústrediť na zlepšenie a uľahčenie určovať subjektívnu hodnotu. To sa dá prostredníctvom upevňovania vlastníckych práv, liberalizácie trhu, zefektívnenia vymáhateľnosti práva na súdoch atď.

Dodatok – ako vyberáme laikov, ktorí vedia čosi viac

Spôsob výberu laikov, ktorí májú možnosť tvoriť “objektívne pravdy” je paradoxne založený na situácii kedy sa jednotlivec nerozhoduje racionálne. Nemá dostatok informácií o laikoch a náklady, ktoré by musel vynaložiť na získanie dostatku informácii by mu nepriniesli dostatočný úžitok v spojení s váhou jeho hlasu pri voľbách. Ešte horšia je situácia pri spätnej väzbe odovzdaného preferenčného hlasu. Ak si vyberiem konkrétnu značku vysávača, môžem pomerne rýchlo zistiť jeho kvalitu a a pravdivosť informácii (sľubov) od výrobcu. Ak som bol oklamaný, nabudúce si vyberiem inú značku, poprípade ak mi bola touto lžou spôsobená škoda, môžem sa domáhať odškodnenia a subjektívna hodnota prvého výrobcu v mojich očiach klesá. V prípade volieb je šanca znovu voliť najskôr o 4 roky a aj po 4 rokoch je ťažké posúdiť či politik konal pravdivo podľa informácií ktoré mi poskytol pred voľbami. Odhaliť korupciu, klientelizmus, zadlženie, inflačnú politiku, môže trvať niekoľko rokov.

úprava: Juraj Šeffer