Vychádzajúc z premisie, že ekonómia je apriórna veda o ľudskom jednaní musí existovať vnútorná konzistencia medzi mikro a makroekonomickým pohľadom na problematiku. Z toho dôvodu môžeme príčiny dlhu a deficitov začať skúmať z mikroekonomického pohľadu – ktoré je bližšie skutočným dôvodom a dovolí nám odhaliť systémové motivácie zadlžovania sa. Pri analýze dopadov budeme naopak vychádzať skôr z makroekonomického pohľadu, kde sa dlh stáva problémom celej spoločnosti a nie iba jednotlivcov zodpovedných za rozhodnutia.

Vo všeobecnosti prvý návrh štátneho rozpočtu prednesie minister financií vláde. Vláda ho následne podľa svojich priorít upraví a posunie na schválenie parlamentu. Schválený rozpočet na príslušný rok je teda výsledok politických rozhodnutí a priorít jednotlivých politikoch pri moci. Zostavený rozpočet môže byť vyrovnaný, prebytkový alebo deficitný. Ak by sme podobu rozpočtu nechali na losovanie z klobúka je 33% šanca na deficitný rozpočet. Prečo, ale v dnešných demokraciách za posledne desaťročia skončila väčšina rozpočtov ako deficitné? A to aj napriek neexistencií obvyklých „objektívnych“ dôvodov na zadlženie ako vojnový konflikt, hospodárska recesia atď.

Zastupiteľská demokracia, ktorá prevláda v Európe od konca I. svetovej vojny zmenila vzťah jednotlivcov pri moci k štátu. Moc v štáte sa z monarchov, teda vlastníkov, presunula na volených zástupcov, teda dočasných správcov. Implikácie tejto zmeny vysvetľujú vysokú časovú preferenciu politikov. Ak sú len dočasnými správcami (spravidla na 4 roky) je ich prvoradým cieľom maximalizácia súčasných verejných služieb a statkov, podľa čoho sú aj hodnotení voličmi. Ich cieľom nebude zvyšovanie dlhodobej kapitálovej hodnoty majetku, ktorý spravujú. Politik musí každé 4 roky presvedčiť všetkých občanov starších ako 18 rokov o svojich výsledkoch. Aj napriek tomu, že občania sú vlastníkmi samých seba a svojho majetku (majú nižšiu časovú preferenciu), očakávajú na základe nedobrovoľné platby (daní) okamžité služby („platíme tejto vláde dane, tak nech nám poskytne dobre zdravotníctvo, školstvo, cesty, dôchodok atď.“). Tu vzniká nebezpečný súlad motivácii - politik sa snaží maximalizovať verejné služby a statky vo volebnom období prostredníctvom navyšovania výdavkov (často aj nad prijmi – deficit). Volič zas za svoje nedobrovoľné, nenávratne a neekvivalentné platby, ktoré neboli demonštrované jeho preferenciami platí aj za to čo nechcel, pričom očakáva kvalitné služby v dostatočnom množstve podľa svojich preferencií.

Niekto preferuje moderné zdravotníctvo, niekto kvalitné školstvo, iný bezpečné cesty. Vybraté dane však túto informáciu neobsahujú, politik sa tak snaží maximalizovať všetky služby a statky. Čo sa v byrokratickom manažmente dá väčšinou len prostredníctvom zvyšovania výdavkov, čim vznikajú deficity a ich dlhové financovanie. O časových preferenciách politikov hovorí Rothbard: „ Je zvláštne, že takmer všetci autori opakujú tézu, že súkromní vlastníci v dôsledku svojich časových preferencií musia uvažovať krátkodobo, a že iba štátni úradníci môžu uvažovať dlhodobo a alokovať zdroje k zaisteniu „všeobecného blaha“. Pravda je pritom opačná. Súkromný vlastník, ktorý ma istotu vlastníctva svojich kapitálových zdrojov môže uvažovať dlhodobo, pretože chce kapitálovú hodnotu svojich zdrojov zachovať. Je to práve štátni úradník, ktorý sa musí ponáhľať a ukoristiť nejakých majetok, pokiaľ je ešte u moci.“ (Rothbard, 2001, s. 309)

Samozrejme je možné, že sa do vlády dostanú z času na čas aj zodpovední politici s nižšími časovými preferenciami. Títo sú však veľmi ľahko nahradení práve populistickými politikmi s vyššími časovými preferenciami. Čím ovplyvnia správanie aj tých zodpovednejších, ktorí prehodnotia svoje časove preferencie a v ďalšom období ich budú mať vyššie – týmto spôsobom konverguje časová preferencia politikov v demokracií k nekonečnu (k nekonečnému dlhu). 'Cieľom novej právnej tvorby (vlády) je vzhľadom na charakter demokracie, ktorý umožňuje voľný vstup do vládnucej vrstvy na základe popularity u obyvateľstva, redistribúcia bohatstva v spoločnosti tak, aby to najlepšie slúžilo kariérnym cieľom redistribútorov.' (Hoppe, 2001)

Výšku časovej preferencie politikov podporili aj niektoré ekonomické teórie. Jedná z niekdajších teórii ospravedlňuje vládne výdaje potrebné ako dočasná „finančná injekcia“, ktorá rozhýbe ekonomiku do pohybu. Neskôr bola rozvinutá teória „sekulárnej stagnácie“, podľa ktorej ekonomika „dozrela“ a skoro všetky investične príležitosti už boli využité. Jednotlivci však stále majú sklon k šetreniu a niekto musí minúť nahromadené peniaze – vláda, politici. Medzi posledné teórie vládnych výdajov patrí teória protizávažia. Ak z nejakého dôvodu poklesnú súkromne investície, mala by ich vláda nahradiť štátnymi investíciami. Na základe hore popísaného princípu sa však vládne výdavky oveľa ľahšie schvaľujú ako následne rušia.

Dnes sú verejné výdavky a deficitné hospodárenie obhajované zástancami Keynesiánstva. Pohľad tejto teórie na časové preferencie politikov, môžeme zhrnúť v najznámejšom citáte Lorda Keynesa: „v dlhom období sme všetci mŕtvi“ pričom asi zabudol, že v dlhom období sú živé naše deti a tie budú musieť dlhy splatiť (čo mu vzhľadom na jeho sexuálnu orientáciu nemôžeme vyčítať). Obsahom tejto práce však nie je analyzovať účinnosť a oprávnenosť fiškálnych politik, ale určiť príčiny a následne dopady deficitného hospodárenia financovaného dlhom. V ďalšej časti sa už budeme venovať dôsledkom dlhového financovania deficitov. 

Predtým ako sa pustime do analýzy negatívnych dôsledkov deficitov a dlhového financovania okomentujeme jeden z údajných momentov, kedy sú deficity a dlhy potrebné a majú pozitívny dopad na ekonomiku.

Dnešná mainstreamová ekonómia považuje za najdôležitejšiu úlohu fiškálnej politiky udržať stabilitu agregátneho dopytu. Ak v hospodárstve poklesne agregátny dopyt, fiškálna politika ma vyplniť tuto existujúcu medzeru. V takom prípade sú deficity a dlh považované za potrebné a zabránia dlhodobej recesii hospodárstva, odstránením údajnej „recesnej medzery“. Krátke vysvetlenie princípu podáva Ben Bernanke vo svojej knihe: „Ak sú produkčné medzery spôsobené príliš veľkým alebo príliš malým agregátnym dopytom, potom môže vláda napomôcť hospodárstvu k plnej zamestnanosti tím, že zmení svoje vlastné výdaje. Keynesové názory potvrdzovali udalosti 30. rokov, hlavne fakt, že depresia neskončila, pokiaľ vláda veľkou mierou v druhej polovici tohto desaťročia nezvýšila svoje vojenské výdaje. Je iróniou, že najúspešnejším vodcom tejto doby, ktorý uplatňoval Keynesové recepty, bol Adolf Hitler (napriek tomu, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by nacistický diktátor poznal Keynesové diela). Historici pripočítavajú Hitlerovi zásluhu za tom, že mohutným znovu vyzbrojením a programami na výstavbu diaľnic v 30. rokoch v Nemecku významne znížil nezamestnanosť.“ (Bernanke, 2003, s. 635). Citát asi nepotrebuje ďalší komentár, možno len dodať, že Nemecko bolo v roku 1938 na pokraji totálneho bankrotu.

Teoreticky bola Keynesianská ekonómia vyvrátená už mnoho krát. Dnes nám však realita znova ako aj v 60. a 70. rokoch dokazuje nesprávnosť celého konceptu. Minulý rok Európska centrálna banka (ECB) vo svojej mesačnej správe komentovala historické epizódy, počas ktorých v Belgicku, Írsku, Španielsku, Holandsku a Fínsku znížili rozpočtové deficity. Tri krajiny zaznamenali okamžité zlepšenie ekonomického rastu a všetky si polepšili z dlhodobého hľadiska. V tejto ECB správe bolo zdôraznene, že výdavkové škrty boli oveľa lepší spôsob riešenia rozpočtových dier, ako zvyšovanie daní. Ďalšie empirické dôkazy na základe zozbieraných údajov môžeme nájsť v štúdii Growth in a Time of Debt od Carmena Reinharta a Kennetha Rogoffa, ktorí píšu: „Naša analýza je založená na nových údajoch o štyridsiatich štyroch krajinách a zaberá asi obdobie dvoch stoviek rokov. Dátový súbor obsahuje viac než 3700 ročných pozorovaní pokrývajúcich široké spektrum politických systémov, inštitúcií, dohôd o výmennom kurze a historických okolností. Našimi hlavnými zisteniami sú: Po prvé, vzťah medzi vládnym dlhom a reálnym rastom HDP je slabý pre pomer dlhu k HDP pod hranicou 90 percent HDP. Nad 90 percent, výšky rastu v oblasti mediánu klesajú o jedno percento a priemerný rast klesá podstatne viac. Zistili sme že prah verejného dlhu je podobný vo vyspelých a rozvíjajúcich sa ekonomikách.“ (Reinhart; Rogoff, 2010) Z toho jasne vyplýva, že Keynesov multiplikator nefunguje do dlhu 90 percent z HDP a po prekročení tohto bodu začína rast klesať ešte podstatnejšie. 

Samotný dlh ako preferenciu súčasnej spotreby na úkor budúcej neznamená nič negatívne. Dlžník, ktorý sa rozhodol požičať si, je si priamo vedomí svojho záväzku, vo vidine väčšej súčasnej spotreby. Veriteľ, ktorý sa rozhodol požičať svoje finančne prostriedky očakáva vyššiu budúcu spotrebu, pričom rozdiel medzi súčasnou (požičanou) a budúcou (vrátenou) hodnotou je úrok. Na trhu teda musí existovať človek s vyššou časovou preferenciou (dlžník) a človek s nižšou časovou preferenciou (veriteľ).

Pri zadlžení súkromnej osoby je presne jasný dlžník, ktorý sa dobrovoľne rozhodol zadlžiť sa a je si vedomí toho, že ak preferuje súčasnú spotrebu, v budúcnosti ju bude musieť obmedziť. Pri zadlžení štátu politikmi, si nie je každý občan vedomí toho, že súčasná spotreba je na úkor budúcej. Teda na úkor budúcich verejných statkov a služieb. Ak chce štát udržať kvalitu a množstvo verejných služieb a statkov aj v budúcnosti, bude musieť znova  odčerpať odpovedajúcu časť kapitálu zo súkromnej sféry. Keďže štát nie je producent, neexistuje žiadny iný spôsob ako udržať nadštandard, ktorý bol ponúkaní politikmi v období zadlženia. To je hlavný problém a negatívny dôsledok štátneho dlhu – dlhová ilúzia. Občania, ktorí prijali dlhom krytý štandard verejných služieb a statkov si neuvedomujú, že je to súčasný nadštandard, za ktorý budú musieť zaplatiť budúcim podštandardom.

Aj samotná existencia štátneho dlhu, zo sebou nesie množstvo negatívnych javov. Štát sa zadlžuje vydávaním štátnych dlhopisov. Ak nakupuje dlhopisy súkromný sektor hovoríme o vytlačiacom efekte.  Štát vyťahuje kapitál z ekonomiky a spôsobuje problémy získavať ho súkromným spoločnostiam. Čím väčšia časť kapitálu ekonomiky prechádza cez štát tým viac je v spoločnosti dusený súkromný sektor. Navyše takýmto spôsobom prúdi kapitál cez štát do neefektívnych investícii a spomaľuje sa reštrukturalizácia ekonomiky tzn. prispôsobenie množstva a druhu produkcie skutočným potrebám trhu - spotrebiteľom.

Ďalší negatívny dopad je spojený so splácaním úrokov – pravidelné deficity a nárast podielu dlhu k HDP zvyšuje náklady na jeho spravovanie. Na tomto mieste bude dobré si rozdeliť štátny dlh podľa zdroja krytia na:

To či je dlh vnútorný alebo vonkajší ma vplyv na výšku nákladov na správu dlhu. Štát ak môže (domáce subjekty tvoria úspory) uprednostňuje vnútorný dlh, teda nákup štátnych dlhopisov vlastnými občanmi. Takýto spôsob financovania dlhu dovoľuje aj štátom s veľkými štátnymi dlhmi spravovať dlh s relatívne nízkymi nákladmi. Príkladom môže byt Taliansko a Japonsko, u ktorých sa štátny dlh sa pohybuje okolo 200% HDP, ale aj napriek tomu ich náklady na správu dlhu sú relatívne nízke. Cena za takýto spôsob financovania je samozrejme obrovská – spotrebovanie domácich súkromných úspor v krajine neefektívnym štátom. Navyše tento dlh bude splácaný zasa len z daní vlastných občanov. Tento spôsob financovania v konečnom dôsledku len prerozdelí bohatstvo v krajine a neefektívne alokuje obmedzené zdroje. Ďalšie problémy spôsobí aj následne vyčerpanie úspor vlastných občanov.

Krajine, ktorá sa začne zadlžoval voči zahraničiu, môžu výrazne vzrásť náklady na správu dlhu. Príkladom môže byt zasa Japonsko, ktoré dlhé roky ťažilo z vysokých úspor svojich domácnosti. Ešte v roku 1990 sporili Japonské domácnosti 14% disponibilného prijmú. V roku 2009 to však bolo už iba 2%. (graf agentúry REUTERS, 2009). Japonsku v prípade, že si bude musieť v budúcnosti začať požičiavať kapitál na zahraničných trhoch, vzrastú výrazne náklady na správu dlhu.

V zásade existuje len pár  možnosti ako splatiť štátny dlh. Prvom rade si treba uvedomiť, že každá z možnosti musí znamenať zníženú životnú úroveň v budúcnosti. Splácať dlhy prostredníctvom ekonomického rastu súkromného sektora bolo možné hlavne v minulosti a po 2. svetovej vojne, dnes je tento scenár pre vysoký vplyv štátu vo všetkých oblastiach ekonomiky menej pravdepodobný. Ostáva teda možnosť splatiť dlhy prostredníctvom zvyšovania daní, čo ale zas odčerpá množstvo prostriedkov zo súkromného sektora. A takýto spôsob môže zapríčiniť ešte väčšie problémy v budúcnosti.

Viac pravdepodobná je monetarizácia dlhu prostredníctvom inflácie. Dlhopisy štátu odkúpi centrálna banka, čím sa v ekonomike postupne zvýši ponuka peňazí a dlhy zhoria v inflácií. Inflácia ma samozrejme množstvo negatívnych dôsledkov a vážne poškodí celú ekonomiku. Ekonomicky najvhodnejšou a naopak politicky najmenej obľúbenou je znižovanie práve oných služieb a statkov poskytovaných štátom. Teda znižovanie štátnych výdavkov, spoločne s privatizáciou štátneho majetku. Tak by sa síce zmenšila životná úroveň, hlavne „zákazníkom“ štátu, ale z dlhodobého hľadiska by práve táto možnosť zaručila prosperitu (ako to aj prezentovala správa ECB), vrátila by spoločnosť spať do reality a zabránila nekonečnému plytvaniu štátu pri alokácii vzácnych zdrojov.

Ďalším veľký problém, ktorý súvisí s dlhom sú záväzky štátu do budúcnosti. Tieto záväzky nie sú zarátané v štátnom dlhu a tykajú sa hlavne sociálnej a zdravotnej politiky, pričom je toto riziko ešte umocnené (ne)priaznivým demografickým vývojom. 

Na základe zmienených príčin, dopadov a možnosti splatenia štátnych dlhov môžeme bližšie pochopiť dôvody, prečo je štátny dlh iba ťažko riešiteľný problém, s veľkými negatívnymi dopadmi pre celú spoločnosť. Ich riešenie je spojené, ako to u štátneho dlhu vždy byť musí, poklesom  životnej úrovne v budúcnosti.

Tu budúcnosť sa nám dlho darilo odkladať, ale dnes keď sa k dlhovým problémom pripojila hospodárstva recesia, spôsobená pre mainstreamovú ekonómiu nepochopiteľným nahromadením podnikateľských chýb, stáva sa štátny dlh vážny celosvetový problém. Nami načrtnuté riešenie, cez znižovanie výdavkov, zmenšovanie úlohy štátu v ekonomike, privatizácia štátneho majetku, prenechanie verejných služieb a statkov na súkromný sektor, bude len ťažko realizovateľné v systéme demokracie, kde o týchto veciach rozhodujú dočasne volení zástupcovia ľudu. Politici budú stále maximalizovať súčasnú úroveň verejných statkov a služieb a odkladať problémy. Na druhej strane, voliči budú stále očakávať za svoje nedobrovoľné platby rozdielne služby. Pričom byrokratický manažment aj keby dokázal z dani identifikovať preferencie, nemôže bez schopnosti kalkulovať efektívne alokovať zdroje.

Dôležite preto bude súčasne so znižovaním výdavkov a zmenšovaní úlohy štátu v ekonomike znižovať aj daňové zaťaženie. Toto všetko sú však pre politikov ťažké riešenia. „Jednoduchšie“ a na prvý pohľad menej bolestivé riešenie (aspoň pre politikov) je využiť štátny monopol na tlačenie peňazí a pomocou inflácie zdaniť všetkých držiteľov zákonného platidla. 'Najlepším spôsobom ako zničiť kapitalistický systém bolo znehodnotiť menu. Trvalým procesom inflácie môže štát skonfiškovať, utajene a nepozorovane, významnú časť bohatstva jeho obyvateľov. Neexistuje zákernejší, istejší spôsob prevratu existujúcich základov spoločnosti ako znehodnotenie meny. Tento proces využíva všetky skryté sily ekonomického zákona na strane deštrukcie a robí to spôsobom, ktorý ani jeden človek z milióna nie je schopný odhaliť.' (Keynes, 1919)

Použitá literatúra
BERNANKE, Ben. Ekonomie. 2003. Praha : Grada, 2003. 805 s. ISBN 80-247-0471-4.
FRIEDMAN, Milton. Kapitalizmus a sloboda. Praha : Liberálni institut, 1993. 460 s. ISBN 80-85787-33-4.
European Central Bank [online]. 2010 [cit. 2011-01-23]. ECB. Dostupné z WWW: <http://www.ecb.int/pub/pdf/mobu/mb201006en.pdf>.
HOPPE, Hans-Herman, DEMOCRACY – THE GOD THAT FAILED, Transaction Publishers, New Brunsvick, New Jersey 2001
ROTHBARD, Murray. Ekonomie statních zásahu. Praha : Liberálni institut, 2001. 460 s. ISBN 80-86389-10-3.
REINHART, Carmen; ROGOFF, Kenneth . Growth in a Time of Debt [online], 2010 [cit. 2011-01-23]. Growth in a Time of Debt, s. . Dostupné z WWW: <http://www.nber.org/papers/w15639>.
REUTERS [online]. 2009 [cit. 2011-01-23]. Dostupné z WWW: <http://www.mybudget360.com/wp-content/uploads/2009/11/japan-savings-rate.png>.
KEYNES, John Maynard. The Economic Consequences of the Peace. New York : Harcourt Brace, 1919.
ŠEFFER, Juraj, Empirický dôkaz proti štátnym stimulom. [online]. [s.l.] : [s.n.], 2010 [cit. 2011-01-24]. Dostupné z WWW: <http://rakuskaskola.sk/empiricky-dokaz-proti-statnym-stimulom>.