Problém bezdomovcov a jeho riešenie

Mises.cz: 27. listopadu 2011, Filip Vačko, komentářů: 4

Problém bezdomovcov je veľmi kontroverzný, viaže sa k nemu veľa mýtov a predsudkov. Dosť ľudí si myslí, že zaň môže akýsi bájny kapitalitalizmus, no čo ak je to naopak a jeho príčinou nie je nedostatok štátnych zásahov, ale ich nadbytok?

Napriek populárnej mienke, nie každý bezdomovec je skutočne problémom. Mnoho z nich je bezdomovcami z vlastnej vôle a toto je spôsob života, po ktorom najviac túžia, takto sú najviac šťastní. Žiaľ, je veľmi ťažké zistiť, aká časť bezdomovcov patrí medzi nich, no nesmieme na toto nikdy zabúdať, pretože keďže množstvo z nich nachádza svoje šťastie práve na ulici, nie je žiadúce snažiť sa o absolútne odstránenie bezdomovectva.

Ďalej, samozrejme, nie každý bezdomovec je so svojim pobytom na ulici šťastný. Tu však treba rovnako rozlišovať, či si za svoj osud môže sám, alebo mu ho spôsobil niekto iný. Toto je už skutočný problém, no častokrát by pre bezdomovcov bolo lepšie, keby sa im nesnažili pomáhať rôzni „páchatelia dobra“. Znepokojení občania volajú k ďalším a ďalším vládnym programom, pomýlení socialisti kričia proti akémusi fiktívnemu „zlyhaniu kapitalizmu“ a mýlia si príčiny s následkami. Vláda nie je riešením problému. Vláda JE problém (Ronald Reagan, prejav počas jeho prvej inaugurácie, 1981).

Zvrátené motivácie sociálneho štátu

Dnešný sociálny štát, ktorý prostredníctvom násilne zobraných peňazí (dane, odvody, ...) vytvára zvrátené motivácie, narušuje prirodzené väzby, zásady a zvyky, je podľa môjho názoru jedným z hlavných koreňov tohto problému. Takéto systémy sú dnes v podstate v takmer všetkých krajinách takzvaného vyspelého sveta. Mnohí ľudia majú tú drzosť nazývať tento systém kapitalizmom, no skutočnosť je taká, že tento systém má s kapitalizmom spoločné asi toľko, koľko mali stredovekí inkvizítori spoločné so skutočným kresťanstvom.

Čo konkrétne teda spôsobuje štát a ako to vplýva na problém bezdomovectva v Bratislave, ale aj v iných mestách či iných krajinách? Začína to už od narodenia dieťaťa. Mnoho detí sa narodí len vďaka tomu, že im štát poskytne rôzne príspevky za narodenie dieťaťa, čím sa dostávame k prvej zvrátenej motivácii, kde už dieťa nie je položka na strane výdavkov, ale na strane príjmov. Takto teda nemajú deti len ľudia, ktorí by ich skutočne chceli mať, ale aj tí, pre ktorých je plodenie detí zárobkovou činnosťou. Ďalšia zvrátená motivácia je to, že štát podporuje slobodné matky, a teda neúplné rodiny. Samozrejme, keď bude platiť slobodným matkám za to, že sú slobodné, tak bude slobodných matiek viac a nie menej. [1]

Ďalej, keď je dieťa trochu staršie, je násilne donútené k návšteve školy. Povinná školská dochádzka a najmä štátny vzdelávací systém je myšlienka, ktorá je systémovo chybná a jej kritika presahuje rozsah tejto eseje. V skratke ide o to, že ako vo všetkom, čo robí štát, neexistuje tu priama a jednoznačná motivácia poskytovať čo najvyššiu kvalitu za čo najnižšie ceny, ako je to v súkromnom sektore. Výsledkom je to, že tu máme extrémne drahý systém (v prepočte stojí prevádzka jednej triedy jednej základnej školy na jeden rok nahrubo milión korún), avšak extrémne nízkej kvality. Čas štúdia sa neúmerne predlžuje, no množstvo užitočných prijatých informácií sa naopak znižuje. Štátny vzdelávací systém je absolútne odtrhnutý od reality a dieťa len veľmi zriedka pripraví na svoje budúce povolanie. Teda je to tam ako vo všetkom, čo preberie štát - „vstupy idú hore a výstupy idú dole“.

Preto sa častokrát stáva, že napriek tomu, že je dieťa talentované, jeho talent nie je nikdy odhalený, ba dokonca býva potláčaný, keďže štátne vzdelávanie sa sústreďuje len na veľmi úzke pásmo inteligencie, pričom zvyšok zostáva absolútne nevyužitý. Takto množstvo ľudí premárni svoju šancu nájsť si vhodné zamestnanie a uplatniť sa v živote. Keď si navyše hľadajú prácu, bráni im v tom aj veľmi vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, mohutný zákonník práce, inštitút minimálnej mzdy, masívne regulácie a množstvo iných prekážok, ukladaných do cesty štátom.

Ešte v prvej polovici minulého storočia neexistovala žiadna minimálna mzda ani zákonníky práce, ktoré slúžia len jedinej veci - chránia zamestnaných pred nezamestnanými. A tak veľa ľudí zlyháva v uplatnení sa, zlyháva v hľadaní vlastného šťastia a uplatnenia sa v živote a končí na ulici.

Mojim riešením teda je - vrátiť sa k históriou overeným a rozumným veciam, a teda absolútne odstrániť úlohu štátu z riešenia sociálnych problémov a nechať to na prirodzené spoločenstvá - rodina, blízki, cirkev, charita. Samotným odstúpením štátu z tejto oblasti sa radikálne zníži miera chudoby a tým aj miera bezdomovectva a zároveň sa posilnia spomínané prirodzené spoločenstvá.

Čo sa týka zostávajúcich bezdomovcov, je potrebné dôsledne vynucovať dodržiavanie zákonov a tiež v nich pokryť súčasné medzery, ako napríklad to, že od osôb v hmotnej núdzi v súčasnosti nie je možné vymáhať náhradu škody. Zároveň treba ísť cestou čo najširšej privatizácie a definovania vlastníckych práv, pretože práve nevysporiadané majetkové vzťahy sú tým, čo pri bezdomovcoch spolu s kriminalitou spôsobuje najväčšie problémy.

Vráťme sa teda k prirodzeným princípom a zdravému rozumu a problém bezdomovectva môže byť raz a navždy minulosťou.

[1] ŠURDA, Peter. 2005. HOPPE - Intelektuálna rozporuplnosť konzervatizmu [online]. Dostupné na internete: <http://www.prave-spektrum.sk/article.php?354>