Problém kolektívneho statku vyriešime kolektívnym statkom

Mises.cz: 30. července 2013, Róbert Chovanculiak, komentářů: 13

Štandardné učebnice ekonómie pri téme o funkciách štátu hovoria o zlyhaní trhu v podobe kolektívnych statkov. Tento argument je ďalej založený na predpoklade prítomnosti demokratického štátu, ktorý pri ich zabezpečovaní aspoň v akej-takej miere reflektuje vôľu voličov, „spotrebiteľov“.

Samotný problém kolektívnych statkov spočíva vo fakte, že jednotlivec disponuje možnosťou neprispieť na jeho fungovanie, pričom si môže užívať jeho služby. A ak by sa aj náhodou rozhodol prispieť, ovplyvni to výsledok z jeho pohľadu len v minimálnej miere. Jeho dominantnou stratégiou - bez ohľadu na to, čo spravia ostatní - je tak neprispievať, stať sa čiernym pasažierom. Ak si totiž porovná náklady na prispievanie a hraničné výnosy z toho plynúce (teda výnosy po – mínus - výnosy pred prispením), spravidla prevýšia náklady.

Tento zaver je preto taký silný, lebo vychádza priamo z formálnej logiky a modelu homo oeconomicus, ktorý často pomerne správne opisuje ľudské konanie.

Skúsme teraz jeden pokus. Zabudnite na chvíľu na všetky skúsenosti, ktoré máte s demokraciou, a predstavme si akademickú debatu pred vznikom prvých demokratických štátov. Použime teraz rovnakú logiku a spomínaný model na demokratické voľby. Nebolo by potom kolektívnym statkom samotné odovzdanie hlasu vo voľbách? Volič ma s hlasovaním vo voľbách spojene náklady, pričom hraničné výnosy (tj. to, ako ovplyvni výsledok jeho hlas) sa limitne blížia k nule. Navyše taktiež disponuje možnosťou nepodieľať sa na voľbách. Homo oeconomicus tak ostane sedieť doma, stane sa čiernym pasažierom. Jeho dominantnou stratégiou, tj. stratégiou bez ohľadu na to, čo spravia ostatní, je „neprispievať“ na demokratické voľby.

Akademici dumajúci nad funkčnosťou demokracie pred jej zavedením do praxe by tak stali pred rovnakým problémom, ako dnešní akademici dumajúci nad možnosťou zabezpečovania kolektívnych statkov bez prítomnosti donútenia - štátu. Lenže my dnes máme silné citové zážitky z pravidelných volieb, ktoré nás presviedčajú o tom, že tento kolektívny statok je možné poskytovať aj na dobrovoľnej baze. Malokto sa zamysli nad tým, že z pohľadu rovnakej teórie, ako tej ktorá odmieta možnosť zabezpečovania kolektívnych statkov na dobrovoľnej baze, by nebolo možné ani fungovanie demokratických volieb.

Dokonca, ako som písal v úvode, teoretici argumentujúci nevyhnutnosťou štátnych intervencií následne pracujú s demokraciou, tzv. politickým trhom, ako náhradným koordinačným a alokačným mechanizmom. Na problém kolektívneho statku teda odpovedajú kolektívnym statkom.

Nadobudnúť rovnaké silné citové zážitky u ostatných kolektívnych statkov, aké máme z pravidelných volieb, je pomerne zložité. Tieto statky totiž boli dnes vo veľkej miere monopolizované štátom. Ten odtiaľ vytlačil väčšinu súkromnej aktivity. Preto je dôležité poukazovať na množstvo historických kontra-príkladov, kedy boli kolektívne statky skutočne zabezpečované na dobrovoľnej báze. Nemenej dôležitými však ostávajú aj tie súčasne kontra-príklady. Jedným z nich je aj samotná demokracia. Tento dôkaz je ešte o to presvedčivým, ak si uvedomíme, aké mizerné výsledky tento kolektívny statok prináša a ľudia aj napriek tomu naďalej dobrovoľne prispievajú (a to nie len vo forme účasti na voľbách, ale celkovým venovaním (strácaním) času politike).