Recenze: Najpremyslenejšie plány

Mises.cz: 19. září 2012, Randal O´ Toole (přidal Martin Rojko), komentářů: 38

[Randal O´ Toole je americký ekonóm a výskumný spolupracovník think-tanku Cato Institute, bývalý ekonóm Thoreau Institute a Yale University. Viac ako tridsať rokov sa venuje výskumu v oblasti rastu miest, dopravy a životného prostredia. Časopis Newsweek ho zaradil do dvadsiatky najvýznamnejších „hýbateľov a boričov mýtov západu USA“.]

Každý človek plánuje. Svoj program počas dňa, dovolenku, vzdelanie, či kariéru. Firmy plánujú uvedenie produktov na trh, ich predajnú stratégiu. Ak plánujete vy, rozhodujete najmä o svojom čase, peniazoch a majetku. Náklady na prípadné omyly budete niesť len vy, takže ste dostatočne motivovaní to spraviť dobre. Keď plánujú vládne úrady, rozhodujú o čase, peniazoch a majetku iných ľudí. Tieto rozhodnutia sú predmetom knihy Randala O´Toola „Najpremyslenejšie plány: Ako plánovanie vlády poškodzuje kvalitu vášho života, vašu peňaženku a budúcnosť“.

Ak vás šéf pozve na obed do luxusnej japonskej reštaurácie, nebudete sa zdráhať nechať tak mizerný sendvič s maslom, ktorý ste sa chystali zjesť. Ak vám váš bohatý príbuzný ponúkne cestu na Havaj budúce leto, neodbijete ho odpoveďou: „Nie, plánoval som v ten týždeň prať.“ Ak automobilky vyrobia auto, ktoré nechce nikto kupovať, prehodia výrobu na populárnejší model.

Nadbytok nechceného, málo potrebného

Ak zosnované plány zídu z nasmerovanej cesty, plánovači zhodia vinu na politikov alebo tvrdia, že na daných postoch sedeli nesprávni ľudia. O´ Toole v knihe ukazuje, že toto zlyhanie je nevyhnutné. Podľa neho by sme nemali byť prekvapení, keď vládny úrad vytvorený k tomu, aby chránil lesy pred ich nadmerným výrubom, ich naopak celé vyrúbe. Rovnako by sa nikto nemal čudovať, keď úradníci poverení zvýšením mobility obyvateľov túto nakoniec znížia. Všetky tieto veci sú predvídateľnými dôsledkami aplikovania princípov štátneho plánovania komplexných problémov – produkcia nadbytku vecí, ktoré ľudia v skutočnosti nechcú, a nedostatočné poskytovanie vecí, ktoré ľudia naozaj chcú.

Plánovači zamestnaní vo vládnych agentúrach nemusia svoje plány opierať o vlastné peniaze. To znamená, že ich nemusí trápiť to, či ich predstavy zarobia alebo prerobia peniaze. Ak regulácie písané plánovačmi donútia podnikateľov realizovať projekty, pri ktorých by prišli o peniaze, tí samozrejme do takéhoto niečoho nevstúpia. Plánovači skonštatujú, že ide o zlyhanie trhu, a odpovedajú ponúkaním dotácií, ktoré majú podnikateľov prilákať.

Kniha je zvlášť vhodná pre tých čitateľov, ktorí sa neuspokoja so všeobecným tvrdením o nevyhnutnom zlyhaní štátneho plánovania v dôsledku nemožnosti ekonomickej kalkulácie. Randal O´ Toole v knihe príklad za príkladom ukazuje, že vláda svojim plánovaním často spôsobuje problémy, ktoré chce vyriešiť.

Bublina na trhu s bývaním, zvýšené dopravné zápchy, rastúce obmedzenia ľudí nakladajúcich so svojim majetkom či klesajúca zamestnanosť v mestách, ktoré by mali rýchlo rásť. To všetko sú dôsledky úradníckych schém. Napriek tomu sa im darí obviňovať zo zápch ľudí cestujúcich v aute, z nedostupnosti bývania vinia špekulantov a nízke úrokové sadzby a za nezamestnanosť môžu chamtivé korporácie presúvajúce sa do iných častí sveta. Len málokto hľadá skutočnú vinu tam, kde je. V rukách plánovačov, ktorí úmyselne vytvárajú zápchy, veselo zvyšujú ceny domov a horlivo píšu regulácie nepriateľské voči miestnemu podnikaniu.

Myslenie v 50-ročniciach

Plánovači si myslia, že keď vedia postaviť dom, môžu navrhovať celé zastavané územie. R. O´ Toole objasňuje tento vrcholný nezmysel. „Uvažujme o území s miliónom obyvateľov a miliónom parciel nehnuteľností, z ktorých každá môže byť využitá desiatkami rôznych spôsobov. Každý z tých ľudí prikladá rôznu hodnotu možnému využitiu, čoho výsledkom sú bilióny rôznych zozbieraných dát. Pridajte dopravu a inú infraštruktúru, zmeny chutí a trendov v čase, spôsob, akým rôzne využitia nehnuteľností ovplyvňujú hodnotu ostatných susedných nehnuteľností, a požiadavky na dáta sa budú pohybovať v kvadriliónoch. Takéto množstvo údajov nedokáže nikto nikdy ani len zozbierať, nie to ešte pochopiť.“

Ako sa s problémami takéhoto rozsahu vysporadúvajú kvázi-vedeckí, racionálni plánovači? Zjednodušujú. Výsledkom sú schémy, ktoré spôsobujú mestám oveľa viac škôd ako dobra.

Plánovači nevidia viac do budúcnosti ako ktokoľvek iný. „Predstavte si napríklad plán pre vaše mesto napísaný v roku 1950 na ďalších 50 rokov dopredu. V tom čase len málo ľudí niekedy letelo a ešte nikto necestoval komerčným lietadlom. Len niektorí ľudia pracovali s počítačom, a dokonca ani najväčší ďalekovidiaci autori science-fiction nepredpovedali mikropočítače alebo internet. Málo ľudí si mohlo dovoliť pravidelne telefonovať na väčšiu diaľku.“

S informáciami dostupnými v roku 1950 by ste v pláne pre rok 2000 určili priestor pre letisko príliš malý, pre vlakovú stanicu príliš veľký. Predpokladali by ste, že vysoké telekomunikačné náklady by nútili miesta zamestnania vznikať tesne pri sebe a neďaleko obytných štvrtí. Keďže by ste nepredpokladali také masové rozšírenie automobilov, domy by ste naplánovali len s jednou garážou. A vôbec by ste nepočítali s tým, že mnoho ľudí bude chcieť vo svojom dome zároveň pracovať.

Plánovacie obmedzenia, až potom nízke úroky

O´ Toole vyvracia na konkrétnych číslach obľúbený mýtus o nedostatku otvoreného priestoru.

„Ak by každá domácnosť v USA postavila dom na pozemku s rozlohou tisíc m², pohodlne by sa všetky zmestili do štátu Ohio, ktorý zaberá asi 1,1 % z celkového územia krajiny. A to s dostatkom voľného priestoru pre spájajúce cesty, parky a inú vybavenosť. Všetky maloobchodné, komerčné a industriálne územia na rozlohe opäť 1,1 % by sa hravo zmestili do Kentucky. Zvyšných 97,8 % by ostalo pre farmy, lesy alebo nedotknutú divočinu. Zatiaľ čo v častiach krajiny existuje nedostatok možností bývania, nedostatok vidieckeho otvoreného priestoru hocikde v USA nie je.“

Prísne územnoplánovacie predpisy vplývajú podľa neho na ceny, a tým aj dostupnosť domov pre ľudí. A to dokonca viac ako nízke úrokové sadzby. V územiach s prísnymi plánovacími predpismi sa ceny domov zvyšovali v období 1999 až 2005 ročne o 4 až 13 percent. Ale v častiach s nie tak prísnym alebo žiadnym plánovaním tieto ceny rástli o 1-3 percentá. Ak by ceny rástli 2,5 % ročne, pomer cena-príjem by bol v roku 2005 na úrovni 2,2. Preto sa napríklad Houston považuje za najmenej rizikové mesto z pohľadu prasknutia realitnej bubliny. Aj keď ani tu ceny domov nie sú imúnne voči celkovému rastu v dôsledku nízkych úrokov, stále ostávajú oveľa miernejšie ako napríklad v San Jose. Zatiaľ čo tam ceny vzrástli v roku 2004 o 15 percent, v Houstone sa zvýšili o takmer štyri percentá.

Územné plánovanie nazýva O´ Toole aj daňou pre niektoré skupiny obyvateľstva, ktorá je okamžite transferovaná k bohatším ľuďom. Uvaľuje totiž vysoké náklady na kupujúcich, no pre existujúcich vlastníkov domov znamená vietor do plachiet. Tu cituje ekonómov Glaesera a Gyourka, ktorí v jednej zo svojich prác o nedostupnosti bývania skonštatovali, že zónovanie zmenilo „mestá zo strojov urbánneho rastu na spolky vlastníkov domov.“ „Rovnako ako je OPEC motorom zvyšovania cien ropy v produkujúcich krajinách, mestské plánovanie je nástrojom, ako vlastníci zvyšujú ceny svojich domov.“

Efekt Concordu

Ekonomické (nemožnosť racionálnej ekonomickej kalkulácie) a technické bariéry (obrovské množstvo dát, nepredvídateľnosť budúcnosti, problém modelovania, rýchlosť zmien v čase) robia plánovanie štátu neuskutočniteľnou aktivitou. Naivnému snílkovi sa určite tlačí na jazyk otázka: Ale ak je možné prekonať tieto ekonomické a technické prekážky a nájdu sa správni ľudia, môže vládne plánovanie fungovať? O´ Toole ukazuje, že nemôže. Pretože iné skupiny vo vláde – zvolení úradníci, byrokracia a špeciálne záujmy – prekrútia plánovanie smerom k ich vlastným cieľom, nie k tzv. „verejnému záujmu“.

Štátni manažéri vedia, že keď už raz odštartoval výkop stavebného projektu, politici ho zriedka zastavia, aj keď sa náklady astronomicky zvyšujú oproti predpokladom. O´ Toole tento jav nazýva efektom Concordu. Pomenovanie pochádza od francúzsko-britského lietadla, ktorého náklady na skonštruovanie ďaleko presiahli pôvodný rozpočet. Pritom prínos pre ľudí bol zanedbateľný. Okrem vrstvy spoločnosti ochotnej zaplatiť päť a viac tisíc dolárov za transatlantický let sa týmto strojom nikto nevozil.

Záujmové skupiny sa spoliehajú na základný princíp: sústrediť benefity na niekoľkých a rozložiť náklady na mnohých. Milióny ľudí platia každoročne dane štátu. Ak vezmete každému korunu, nikto si to nevšimne. Dajte milióny korún jednej osobe alebo záujmovej skupine a takmer určite to zaregistruje. A naopak, vráťte peniaze daňovníkom a znova si to nikto nevšimne. Ale zoberte tieto miliardy záujmovej skupine a ich hulákanie bude počuť na kilometre alebo aspoň v sálach parlamentu.

Podľa autora knihy každý systém funguje na základe spätnej väzby. Ak polievate záhradu, ktorej sa dostáva dostatok slnka, vaše paradajky očervenejú. Ak Chrysler navrhne dostatok áut, ktoré sa mnohým páčia, zarobí peniaze a môže konkurovať Toyote. Ak poslanci parlamentu (ministri vlády) zistia, že míňanie peňazí im pomáha k opätovnému zvoleniu, budú míňať viac peňazí.

Ak by sa napriek tomu našiel tzv. „slušný“ politik, dopadol by ako postavička v britskom sitkome „Samozrejme, pán premiér“. V každej epizóde príde predseda vlády so skvelou myšlienkou ako zoštíhliť jeho vládny aparát. Ministri mu potvrdia, že je to naozaj výborný nápad, ale za jeho chrbtom mu všemožne bránia, aby sa tak stalo.

Recenzia bola dňa 16.4.2008 zverejnená na stránkach INESS.