S Bruselom od žiaroviek, kávovarov, hmyzu až na večné časy

Mises.cz: 09. října 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 10

„...akonáhle štátne [európske] agentúry dostanú donucovacie právomoci na dosiahnutie konkrétnych cieľov, tieto právomoci nemožno demokraticky zvolenými zhromaždeniami účinne kontrolovať.“ Hayek, Constitution of Liberty.

Úvod

V denníkoch sa čoraz častejšie objavujú novinky prichádzajúce z Bruselu. Človek sa niekedy až nestačí diviť, aké ďalekosiahle plány s nami majú naši európski vodcovia. Slovenská republika ako aj ostatné krajiny strednej a východnej Európy mali to (ne)šťastie, že zažili pokusy centrálneho riadenia spoločnosti, preto niet divu, že sa k podobným aktivitám stavajú skôr skepticky a prinajlepšom oprašujú vtipy z dôb nedávnych. Západné štáty však boli v určitej miere ochudobnené o túto skúsenosť, a tak by nám asi nemalo pripadať zvláštne, ak aj oni chcú ochutnať z trpkého plodu centralizácie a plnenia plánov ústredných komisií.

Hneď v úvode by chcel autor vyjadriť dôveru v dobre úmysly politikov a byrokratov z Bruselu. V žiadnom prípade neprechováva zášť k osobám vzdialeným stovky kilometrov, ktoré sa len snažia robiť to, čo im ide v rámci spoločenskej deľby práce najlepšie. Tento článok ma však ukázať, že pri akejkoľvek snahe o riadenie životov ľudí z centra len dobré úmysly nestačia. To, čo sa ráta, nie sú úmysly, ale výsledky. A tie sú často najlepšie, ak sa politik zriekne sna o sebe ako múdrom a šľachetnom vodcovi, ktorý odvráti ľudstvo od sebaskazy a ako pastier ho prevedie neistou budúcnosťou.

Brusel, náš chovateľ

Ako inak sa dá nazvať nápad s hmyzom, v ktorom vidí Brusel kvalitný budúci zdroj vyživy pre Európanov, a rozhodol sa podporovať jeho výskum. Ak má Brusel starosť o dostatok potravín, možno by bolo na mieste prehodnotiť existenciu dotácií do poľnohospodárstva a miešanie repky olejnej s naftou. Otázne však je, či má mať Brusel vôbec starosť o to, čo jeme. Pretože kauzalita môže byť presne opačná. Ak sa centrálne plánovanie neprestane miešať do alokácie potravín, ľahko sa vrátia doby plné dlhých radov a podpultového predaja. Brusel však ani v téme nakupovania neostáva pozadu a uvažuje o jeho zákaze v nedeľu. Ale aspoň ľudom ostane viacej času na domáce práce, pretože ten budú potrebovať. Brusel totiž po stiahnutí žiaroviek (všetkých okrem 40W a žiarivky to majú tiež nahnuté) navrhol ďalší úsporný krok s cieľom ušetriť energiu – zákaz predaja vysávačov s vyšším príkonom. Ďalej sa plánuje nová legislatíva o kávovaroch, sprchových hlaviciach a aj konštrukcií celých domoch.

Takáto predstava o fungovaní sveta je prinajmenšom naivná. Ak Brusel zakáže v budúcom roku 40W žiarovky, ľudia budú musieť kupovať drahšie žiarivky aj do miestností, ako je špajza, WC, chodba alebo pivnica. Pritom si treba uvedomiť, že na výrobu žiarivky je potrebné 20krát viac energie ako obyčajné žiarovky. Ľudia tak prišli o možnosť výberu a musia kupovať drahší substitút aj do miestnosti, kde sa svieti krátko a len málo kedy. Obdobne to platí aj u kávovarov, ktoré nebudú ohrievať vodu, alebo slabších vysávačoch. Ľudia si budú prihrievať kávu v kanvici a vysávať dlhšie. Čo je však oveľa horšie, a Brusel si to neuvedomuje, je celoplošné zrušenie možnosti voľby. Brusel si nevšíma, že životná úroveň ako aj príjmy sa líšia od krajiny ku krajine, od regióna k regiónu a aj medzi jednotlivcami. Strednej vrstve v Nemecku možno nerobí problém postaviť dom podľa štandardov z Bruselu, no rodine zo strednej vrstvy žijúcej na Slovensku to môže skrížiť plány.

A ak je to také jednoduché, prečo ostávať iba u žiaroviek a vysávačoch, prečo nezakázať rýchle a veľké auta (zníži sa nehodovosť, znečistenie a spotreba energií), prečo úplne nezakázať nezdravé jedla, alkohol a cigarety (znížia sa výdavky na zdravotníctvo a ľudia sa viacej dožijú (čo však môže byť z pohľadu štátu negatívna externalita)).

Osudová domýšľavosť

Toto slovne spojenie dostatočne vystihuje celú agendu Európskej únie. Bývalý režim mal aspoň akú takú skromnosť, keď hovoril o päťročniciach, Brusel však bez hanby plánuje na 10-40 rokov dopredu. Nedávno bol vypracovaný projekt Roadmap for the Future of Transport 2050, ktorý stanovil ako cieľ znížiť do roku 2050 emisie až o 60% a masovo nahradiť automobily hromadnou dopravou. Samozrejme pre dobro celej Európskej únie garantujúc pokles nehodovosti, obeti automobilizmu a čistejšie ovzdušie. Rovnako príťažlivo znejú aj plány Grécka na masívny rozvoj solárnej energetiky, ktoré by mali do polovice tohto storočia premeniť krajinu na popredného výrobcu a vývozcu ekologickej energie. Všetky tieto futuristické vízie majú jeden spoločný znak, a to ignorancia základných ekonomických zákonov.

História je plná podobných ambicióznych plánov. Samozvaní reformátori, ktorí hlásali svoje evanjéliá, mali vždy jasnú predstavu o fungovaní ľudstva v nimi vysnenej budúcnosti. Medzi najstarších patril francúzsky (Francúzi to asi majú v krvi) mysliteľ Charles Fouier s jeho falangami, dnes je moderným pokračovateľov napríklad Jacque Fresco a The Venus Project. Oproti tomu sa Európska únia a jej plány môžu javiť ako slabý odvar. Brusel má však na rozdiel od spomenutých osvietencov aj reálnu moc pretlačiť svoje návrhy a vnútiť ich skoro 500 miliónom ľudi.

Ignorancia ekonómie

Ako už bolo spomenuté, pre všetky podobné projekty je charakteristická ignorancia základných ekonomických poznatkov.

Prvým je neschopnosť centrálneho plánovania a regulácie spoločnosti nejakou centrálnou mocenskou autoritou. Keby stačilo niečo centrálne prikázať, nebola by história dlhým zoznamom štátnych plánov, ktoré zlyhali. Pre Brusel sa stala charakteristická potreba plánovania a regulácie súčasne pre všetkých 27 štátov. Lenže ako napisal Hayek: „Výsledok zhody o nevyhnutnosti plánovania bez zhody o spoločných cieľoch je podobný, ako keby sa skupina ľudí podujala vydať sa na cestu bez toho, že by sa dohodla, kde pôjdu. V dôsledku čoho môžu všetci absolvovať cestu, ktorú väčšina z nich vôbec nechcela.“ Nezdá sa pravdepodobne, že Brusel zdiela podobné ciele ako  500 miliónov obyvateľov, alebo ich prinajmenšom vôbec pozná.

Druhým je ignorancia cien ako jediného informátora o relatívnej vzácnosti a motivátora pri hľadaní substitútov. Zodpovedať otázku, či vyrábať elektrickú energiu v atómových elektrárňach, solárnymi panelmi alebo pálením nábytku, dokáže rozhodnúť iba racionálna kalkulácia založená na trhových cenách. Ak by boli solárne panely naozaj také výhodne, nepotrebovali by dotácie a štátne investovanie. Pravda je však pravdepodobne taká, že na výrobu solárneho panelu sa spotrebuje viacej zdrojov, ako je možné z neho v návratnej dobe vyprodukovať.

Tretím faktom, s ktorým sa v Bruseli vôbec nemienia zaoberať, je existencia už investovaných neprevoditeľných kapitálových statkov. V očiach úradníkoch nie je nič lákavejšie, ako vymeniť všetko za nové, krajšie, ligotavejšie, väčšie, bezpečnejšie a samozrejme ekologickejšie. Takto však svet nefunguje. Bolo by zbytočné prepisovať vlastnými slovami niečo, čo už dávno tak výstižne vysvetlil Mises:

Spisy socialistů jsou plné podobných utopických představ. Ať už sami sebe nazývají marxistickými nebo nemarxistickými socialisty, technokraty nebo prostě plánovači, všichni touží po tom, aby nám ukázali, jak hloupě jsou věci v realitě uspořádány a jak šťastně bychom mohli žít, kdybychom svěřili reformátorům diktátorské pravomoci. Říkají, že jsou to pouze nedostatky kapitalistického způsobu výroby, jež brání lidstvu těšit se ze všech vymožeností, které by mohly být vytvořeny za současného stavu technologických znalostí. Zásadní chybou tohoto racionalistického fantazírování je špatné pochopení podstaty dostupných kapitálových statků a jejich vzácnosti... Skutečnost, že ne každé technologické zlepšení je okamžitě použito ve všech možných užitích, je stejně jasná jako to, že ne všichni vyhazují svá stará auta nebo staré oblečení okamžitě poté, co se na trhu objeví lepší auto nebo přijdou do módy nové vzory. Ve všech těchto případech jsou lidé motivováni vzácností dostupných statků. - Mises, Lidské jednání.

Záver

Polemika sa nevedie o tom, či aplikovať nové technológie, alebo nie. Ale o tom, či rozhodnutie o aplikácií necháme na Brusel, ktorý sa záväzne rozhodne za 500 miliónov rôznych ľudí, alebo na jednotlivých obyvateľoch, ktorí ako jediní poznajú svoju konkrétnu situáciu a vedia sa adekvátne rozhodnúť. Na koniec určitú mieru nedôvery v rozhodnutia prijaté v Bruseli by malo predstavovať aj vysoké zastúpenie lobistov a lobistických skupín, kde ich podľa odhadov Corporate Europe Observatory pôsobí až okolo 15 000-20 000.