SAV o Gorile a liberalizme

Mises.cz: 16. února 2012, Róbert Chovanculiak, komentářů: 13

Mladý vedecký pracovník Ekonomického ústavu SAV a pravidelný prispievateľ do denníku Pravda Ivan Lesay neprepásol jedinečnú príležitosť (ako aj mnoho ďalších) vyjadriť sa k téme Gorila. Keďže sa jedná o pracovníka Ekonomického ústavu, nie je snáď prehnané očakávať aspoň priemerné ekonomické vzdelanie. O to smutnejšie vyznievajú myšlienky, ktoré prezentoval vo svojom článku: Neviditeľná laba trhu. Tie hovoria skôr o opaku a článok len potvrdzuje veľmi nízku úroveň ekonomického vzdelania na vysokých školách a zároveň nízke nároky na uchádzačov o prácu v SAV-ke.

Dnes už asi každý vie, o čom kauza Gorila je, a bolo by zbytočné sa tým zaoberať. Pozrime sa teda rovno na závery, ktoré z tejto kauzy vyvodil pán Lesay a ako na ne aplikoval ekonomickú teóriu.

Lesay:

„Podľa klasickej teórie by férovým a legitímnym sledovaním vlastných záujmov, maximalizáciou svojich výnosov, mali prispievať k maximalizácii výnosov spoločnosti ako celku… Lenže dediči odkazu Adama Smitha akosi neberú do úvahy, že vlastné záujmy sa dajú presadzovať aj mimo zákon, že súťaž môže byť neférová a že prosperovať môžu firmy vďaka nekalým kontaktom na politiku a štát a na úkor zvyšku spoločnosti.“

To je však veľký omyl, Adam Smith to bral do úvahy a aj jeho nasledovníci to berú do úvahy, celý liberalizmus to berie do úvahy a predstavuje to jeden z hlavných argumentov proti silnému štátu a veľkej moci v rukách politikov. Je až neuveriteľné, že práve takýto argument môže niekto, kto pracuje v ekonomickom ústave, vytiahnuť proti myšlienkam liberalizmu.

Podplácanie, klientelizmus, úplatky, ale aj lobing bude existovať všade tam, kde má niekto legálnu (čo však neznamená automaticky legitímnu) moc používať donútenie, tvoriť v spoločnosti arbitrárne „zákony“, a rovnako všade tam, kde existujú verejné zdroje. Liberalizmus si v žiadnom prípade nerobí ilúzie o podnikateľoch a ich morálnosti či férovosti, nie je naivný a nevybudoval svoju teóriu na anjelských podnikateľoch so svätožiarou. Naopak liberalizmus práve preto odmieta silný štát a veľkú moc v rukách politikov, lebo vie, že obidve skupiny sú tvorené ľuďmi, ktorí sledujú predovšetkým svoje vlastné záujmy, a pracovať pre nich predstavuje útrapu, každý si predsa hľadá prácu s najlepším pomerom pláca/práca.

V momente, keď existuje prostredie, v ktorom je pre podnikateľov šanca získať zisk inak ako uspokojovaním potrieb spotrebiteľov, sa nemôžeme čudovať, ak si aj túto možnosť zvolia. Rovnako, ak existuje šanca pre politikov privyrobiť si schválením zákona, ktorého náklady sa rozložia medzi anonymné zástupy jednotlivcov a výnosy budú koncentrované v rukách par osôb, prečo otáľať?

Jediným dôvodom, prečo tak nekonať, môžu byť práve len nejaké morálne zábrany a férovosť, na čo sa však (ako vidíme dnes) nedá spoliehať. Ekonómovia argumentujú za menej štátu kvôli robustnosti liberalizmu, liberalizmus nepotrebuje na fungovanie férových a morálnych ľudí, dokonca tvrdia, že bude fungovať aj v prípade, ak u ľudí platí opak. Na druhú stranu teória intervencionizmu a silného štátu implicitne predpokladá u politikov len tie najlepšie úmysly.

Lesay pokračuje klasickým relativizovaním…

„…v praxi nájdeme čestných súkromných podnikateľov i poctivých a efektívnych štátnych zamestnancov. Rovnako nie je problém nájsť zlyhania štátu, ale aj súkromného sektora či privatizácie.“

Ako didaktickú pomôcku zjednodušíme situáciu a ukážeme si elementárne tendencie medzi štátnym a súkromným sektorom.

Prvá možnosť: Silný štát (politici) – slabý súkromný sektor (podnikatelia). Toto zjednodušenie by sme mohli nazývať socializmus. A skutočne, nenájdeme tu žiadne Gorily, žiadne rentu vyhľadávajúce firmy. Malá „súkromná“ korupcia na nízkej úrovni existovať môže, ale jedná sa skôr o zanedbateľnú časť oproti štátnej mašinérii.

Druhá možnosť: Silný štát (politici) – silný súkromný sektor (podnikatelia). Niečo také máme dnes. Súkromný sektor je rozvinutý a existuje tu množstvo podnikateľov. Štát však neokresal svoju silu. Politici majú stále moc pomocou „zákona“, zákaziek, dotácií alebo nominácií zmeniť osudy ľudí. Ma možnosť spraviť z podnikateľa doživotného boháča, alebo mu zruinovať podnikanie. Potom nie je žiadnym prekvapením, že tí najšikovnejší (v demagógii) politici spolupracujú s tými najšikovnejšími (v podplácaní; v získavaní známosti) podnikateľmi. Neexistuje žiadny predpoklad očakávať niečo iné. Je bláznovstvo veriť v príchod morálnych a dobrých politikov a férových podnikateľov, keď systém automaticky generuje jednotlivcov so spomínanými vlastnosťami ako tých najúspešnejších.

Tretia možnosť: Slabý štát (politici) – silný súkromný sektor (podnikatelia). Toto je to, čo šíria nasledovníci Adama Smitha, ale aj iných liberálnych ekonómov ako F. A. Hayeka, L. von Misesa atď. Je to spoločnosť, kde politik nemôže pomocou zákona priamo ovplyvňovať osudy ľudí, kde dokonca politik ani nemôže tvoriť zákony, ako sa mu zachce a ako to najlepšie vyhovuje jeho kariérnym snahám. Je to spoločnosť, kde jedinou šancou podnikateľov získať bohatstvo je uspokojovať potreby zákazníkov.

Čo môžeme teda povedať ku kauze Gorila a odkázať protestujúcim? Máme požadovať odstúpenie politikov a ich nahradenie lepšími? Máme protestovať proti finančným skupinám a apelovať na ne, aby brali do úvahy „verejné blaho“? A čo tak radšej protestovať proti odcudzeniu polovici vášho produktu odvodmi a pričom zo zostatku pomaly ukrajuje inflácia. Proti nekonečným zákonom, ktoré len vytvárajú monopolné výsady a udržujú pri koryte „najšikovnejších“, a samozrejme proti rozrastaniu štátnej byrokracie a celému verejnému sektoru, ktorého podiel sa na ekonomike za posledných 100 rokov niekoľkonásobne zvýšil. Nebojujte za lepší štát, ale menej štátu!

Pôvodne vyšlo na menejstatu.sk.