Socializmus: problém vlastníctva, alebo vedomosti?

Mises.cz: 10. října 2012, Hans-Hermann Hoppe (přidal Róbert Chovanculiak), komentářů: 39

V nedávnej sérii článkov v časopise Review of Austrian Economics začal Joseph Salerno rozlišovať medzi často spájanými teóriami Ludwiga von Misesa a Friedricha A. Hayeka. Ukázal predovšetkým, že ich pohľady na socializmus boli značne odlišné a že Misesov pôvodný argument v takzvanej debate o kalkulácií v socializme bol celý čas správny, a preto to bol práve on, kto mal v celej debate posledné slovo, zatiaľ čo Hayekov príspevok do tejto debaty bol od začiatku nesprávny a prispel iba k zmäteniu. Nasledujúce riadky poskytnú podporu Salernovej tézy.

Misesov dobre známy argument o nemožnosti kalkulácie v socializme tvrdí nasledovne: Ak neexistuje súkromné vlastníctvo pôdy a ostatných výrobných faktorov, potom nemôžu existovať ani ich ceny. A tak ekonomická kalkulácia, teda porovnávanie očakávaných výnosov a predpokladaných nákladov vyjadrených prostredníctvom všeobecného prostriedku výmeny (ktorý umožňuje kardinálne účtovné operácie), je doslova nemožná. Osudová chyba socializmu je tak absencia súkromného vlastníctva pôdy a výrobných faktorov, čo následne implikuje absenciu ekonomickej kalkulácie.

Pre Hayeka nebol problém socializmu v nedostatku vlastníckych práv, ale v nedostatku vedomostí. Jeho charakteristická téza je absolútne odlišná od tej Misesovej.[1] Pre Hayeka je neprekonateľná chyba socializmu fakt, že vedomosti, obzvlášť „vedomosti konkrétnych okolností, času a miesta“, existujú iba v široko rozptýlenej forme v osobnej držbe rôznych jednotlivcov, a tak je prakticky nemožné zhromaždiť a spracovať všetky skutočne existujúce vedomosti do jednej mysle socialistického centrálneho plánovača. Hayekové riešenie nie je súkromné vlastníctvo, ale decentralizované využívanie vedomosti.

To je však bezpochyby nezmyselné tvrdenie. Po prvé, ak je problém centralizované používanie vedomostí, potom je ťažké vysvetliť, prečo existujú rodiny, kluby, firmy a prečo nečelia rovnakým problémom ako socializmus. Rodiny a firmy taktiež zahrňujú centrálne plánovanie. Hlava rodiny ako aj vlastník súkromnej firmy rovnako tvoria plány, ktorými blokujú použitie súkromných vedomosti u ostatných ľudí, a aj napriek tomu nie je známe, že by rodiny a firmy trpeli problémami socializmu. Pre Misesa však toto tvrdenie nepredstavuje žiadny problém: v socializme neexistuje súkromné vlastníctvo, zatiaľ čo jednotlivé rodiny a firmy sú založené na inštitúcií súkromného vlastníctva. Avšak pre Hayeka je hladký priebeh života rodín a firiem ťažko pochopiteľný. Je tomu tak preto, lebo jeho myšlienka plno decentralizovanej spoločnosti znamená, že každá osoba robí vlastné rozhodnutia založené na jej vlastných jedinečných poznatkoch o okolnostiach a nie je obmedzovaná žiadnym centrálnym plánom alebo nadindividuálnou (spoločenskou) normou (ako je inštitúcia súkromného vlastníctva).

Po druhé, ak je jedinou požiadavkou decentralizované používanie vedomosti v spoločnosti, potom je ťažké vysvetliť, prečo sú problémy socializmu fundamentálne odlišné od tých, na ktoré naráža akákoľvek iná forma spoločenskej organizácie. Každá ľudská organizácia, pozostávajúca z rôznych jednotlivcov, neustále a neodvratne používa decentralizované vedomosti. V socializme nie sú decentralizované vedomosti využívane o nič menej než v súkromnej firme alebo v domácnosti. Ako vo firme, tak aj v socializme existuje centrálny plán a v rámci tohto plánu pracovníci v socializme či zamestnanci firmy využívajú ich vlastné decentralizované vedomosti o okonostiach, čase a mieste na jeho implementáciu a realizáciu. Pre Misesa je toto všetko úplné irelevantné. Avšak v Hayekovom analytickom rámci neexistuje rozdiel medzi socializmom a súkromnou firmou. A preto neexituje dôvod, prečo by mal byť na tom socializmus horšie ako súkromná firma.

Hayekova téza je očividne vzhľadom na centrálny problém socializmu nezmyselná. To, čo kategoricky odlišuje socializmus od firiem a rodín, nie je existencia centralizovaných vedomosti alebo ich nedostatočná decentralizovanosť, ale skôr absencia súkromného vlastníctva a následne cien. Z občasných odkazov na Misesa a jeho pôvodny argument o nemožnosti kalkulácie sa v skutočnosti zdá, že si to Hayek uvedomoval. Avšak jeho pokus o integráciu jeho vlastného teoretického prístupu s Misesovym, a poskytnutie tak novej a lepšiej teoretickej syntézy, zlyhal.

Hayekova syntéza pozostáva z nasledujúcich výrokov: „V systéme, kde sú vedomosti o relevantných faktoch rozptýlene medzi množstvo jednotlivcov, môžu ceny koordinovať jednotlivé konania rôznych ľudí.“ A „cenový systém“ slúži ako „mechanizmus pre komunikáciu informácií“.[2] Zatiaľ čo druhá časť tohto tvrdenia vyznieva ako nejasne vyjadrený Misesov prístup, je ťažké povedať, ako logicky súvisí s prvou časťou, okrem možnosti, že Hayek vyhýbavo spája „ceny“ s „informáciami“ a „vedomosťami“. Takéto spájanie je však skôr sémanticky trik ako dôsledná argumentácia. Na jednej strane je neškodné hovoriť o cenách ako nositeľoch informácií. Informujú o minulých výmenných pomeroch, ale z toho v žiadnom prípade nevyplýva (non-sequitur), že hlavný problémom socializmu je nedostatok vedomosti. To by bolo možné tvrdiť len v prípade, ak by ceny boli informáciami. To však nie je pravda. Ceny poskytujú vedomosti, ale sú to výmenne pomery rôznych statkov, ktoré sú výsledkom dobrovoľnej interakcie rôznych jednotlivcov založenej na inštitúcii súkromného vlastníctva. Bez inštitúcie súkromného vlastníctva by jednoducho informácie poskytované prostredníctvom cien neexistovali. Súkromné vlastníctvo je nevyhnutná podmienka — die Bedingung der Möglichkeit — existencie vedomostí komunikovaných prostredníctvom cien. Z toho je potom správne vyvodiť, ako to aj Mises spravil, že to, čo predstavuje problém pre socializmus, je absencia inštitúcie súkromného vlastníctva. Tvrdiť, že problémom je nedostatok vedomosti, ako to robí Hayek, je zamieňanie príčiny a následku či premisy a konzekvencie.

Na druhej strane Hayekove stotožňovanie „cien“ a „vedomostí“ zahŕňa klamlivú nejednoznačnosť. Nielen že Hayek nerozlišuje medzi tzv. inštitucionálnymi vedomosťami – vedomosťami, ktoré potrebujú pre svoju existenciu nejakú inštitúciu (ako napr. poznanie cien vyžaduje súkromné vlastníctvo) – a surovými alebo mimoinštitucionálnymi vedomosťami, ako napr. toto je strom dub, mám rád arašidy alebo vtáci vedia lietať. Naviac, Hayek nedokázal postrehnúť, že vedomosti o cenách nie sú vôbec rovnakým druhom vedomosti ako tie, ktorých existencia mala byť zodpovedná za „praktickú nemožnosť“ socializmu a centrálneho plánovania. To, čo robí socializmus nemožným, podľa Hayeka je fakt, že časť ľudských vedomosti existuje iba ako výhradne súkromné informácie:

„Prakticky každý jednotlivec je vo výhode pred ostatnými, lebo má jedinečnú informáciu, ktorú by snáď bolo možné prospešne využiť, ale ktorú je možné využiť iba vtedy, ak sú príslušné rozhodnutia ponechané na tomto jednotlivcovi, resp. ak k nim dochádza za jeho aktívnej spolupráce.“[3]

Zatiaľ čo je určite pravda, že takýto druh vedomosti existuje, a taktiež je pravda, že jedinečné súkromné vedomosti nemôžu byť nikdy centralizované (bez informačných strát), môžeme s rovnakou istotou tvrdiť, že nie je pravda, že vedomosti o cenách spadajú do tejto kategórie jedinečných súkromných informácii. Aby sme si rozumeli, ceny sú „ceny zaplatené v určitom čase a na určitom mieste“, ale to ich nerobí súkromnými informáciami v Hayekovom zmysle. Práve naopak, informácie poskytované cenami sú verejné informácie, pretože ceny – ako objektívny výmenný pomer – sú skutočným javom. Môže byť zložité poznať všetky ceny zaplatené v určitom čase a mieste, rovnako ako môže byť zložité poznať polohu každého človeka v danom čase. Avšak môžeme to len ťažko nazvať nemožným, navyše so súčasnými technológiami to dokonca ani nie je zložitá úloha. V každom prípade, aj keď možno nikdy nebudem vedieť všetko to, čo viete vy, a naopak – vy nebudete nikdy vedieť všetko, čo viem ja, nie je problematické predpokladať, že obaja z nás môžu mať súčasne rovnaké informácie o cenách, ako aj že obaja môžeme mať rovnaké informácie o výsledkoch v baseballe. Vedomosti poskytované cenami preto môžu byť centralizované. Avšak ak je cenová informácia verejnou informáciou a môže byť centralizovaná, potom podľa Hayekovej tézy, že problém socializmus vychádza z neefektívnosti pri pokusoch centralizovať jedinečné necentralizovateľné súkromné vedomosti, vyplýva, že absencia cien, a teda aj súkromného vlastníctva, nemá nič spoločné s so zlým stavom socializmu. Na druhej strane, ak však spolu s Misesom trváme na téze, že absencia súkromného vlastníctva a cien ma niečo spoločné so zlým stavom socializmu, tak Hayekov príspevok k debate o socializme musí byť odmietnutý ako nepravdivý, zmätočný a irelevantný.

Hayekova mylná predstava o povahe socializmu je príznakom fundamentálnej chyby v jeho myslení, ktorá sa prejavuje nie len v ekonómii, ale predovšetkým v jeho politickej filozofií. Onou chybou je ultra-subjektivizmus. Ako poznamenali a citovali ad nauseam jeho nasledovníci, Hayek bol presvedčený, že „pravdepodobne nie je prehnané tvrdiť, že každý dôležitý posun v ekonomickej teórii počas posledných sto rokov bol ďalším krokom v konzistentnejšej aplikácií subjektivizmu.“[4] Aj keď to môže byť pravda, v žiadnom prípade z toho logicky nevplýva, že každý ďalší postup smerom k subjektivizmu musí taktiež viesť k pokroku v ekonomickej teórii. Avšak ako sa zdá, Hayek sám prijal tento záver, a tak sa stal príkladom ilustrujúcim tento klam.

Mises a jeho nasledovník Murray N. Rothbard poňali ekonómiu ako vedu o ľudskom konaní. Konanie má dva neoddeliteľné aspekty: subjektívny aspekt (konanie je racionálne, pochopiteľné konanie) a objektívny aspekt (konanie je vždy konanie so skutočnými vecami a fyzickými predmetmi). Na základe toho je Misesova a Rothbardova ekonómia a politická filozofia vždy robustná a ich kategórie a teórie nevyhnutne ponímajú skutočný a funkčný zmysel: súkromné vlastníctvo, deľba práce založená na súkromnom vlastníctve, produkcia, priama a nepriama výmena, ako aj nedobrovoľné zasahovanie do súkromného vlastníctva, produkcie a výmeny, tj. napr. zdaňovanie, falšovanie, legislatíva a regulácia.

V priamom kontraste, Hayek – a s ním do určitého stupňa pomýlení nasledovníci ako Israel Kirzner a Ludwig Lachmann – vidia ekonómiu ako nejaký druh vedy o ľudských vedomostiach. Na základe toho Hayekove kategórie a teórie odkazujú k čisto subjektívnym fenoménom, a sú tak nevyhnutne prchavé, či až dokonca iluzórne. Nezaujíma ho konanie s vecami, ale vedomosti a ignorancia, deľba, rozptýlenie a šírenie vedomosti, ostražitosť, objavovanie, učenie a koordinácia a odchyľovanie sa plánov a očakávaní. Vonkajší (fyzický) svet a skutočné (hmotné) javy sa prakticky kompletne vytratili z jeho pohľadu. Hayekove kategórie odkazujú k duševným stavom a vzťahom, kompletne odtrhnutých od a nezlučiteľných s akýmikoľvek skutočnými fyzickými situáciami a javmi.

Najdôležitejším a najrušivejším sa ukázal byť ultra-subjektivizmus v Hayekovej politickej filozofii. Podľa dlhodobej tradície politickej filozofie zdieľanej ako Misesom, tak aj Rothbardom je sloboda definovaná ako sloboda súkromne vlastniť - a ovládať - reálny majetok, na druhej strane násilie je definované ako iniciácia fyzického poškodenia súkromného vlastníctva niekoho iného. V priamo kontraste s tým, Hayek definuje slobodu ako „situáciu, v ktorej môže každý použiť svoje vlastné vedomosti pre svoje vlastné účely,“[5] a násilie ako „takú kontrolu prostredia alebo okolnosti nejakého jednotlivca iným jednotlivcov, kde kontrolovaný jednotlivec, v snahe vyhnúť sa väčšiemu zlu, je prinútený konať nie podľa jeho vlastného plánu, ale slúžiť cieľom niekoho iného,“[6] alebo aj „donútenie sa objavuje vtedy, keď je človek prinútený slúžiť inému človeku, a to nie pre svoj vlastný účel, ale pre účel niekoho iného.“[7] (Všetky kurzívy pridané autorom.) Očividne, Hayekove definície neobsahujú žiadne odkazy na vzácnosť statkov a reálne uchopiteľné vlastníctvo a neposkytujú žiadne fyzické kritérium alebo indikátor akéhokoľvek druhu pre existenciu alebo neexistenciu akejkoľvek situácie. Donútenie a sloboda v jeho podaní skôr odkazujú na špecifickú konfiguráciu subjektívnej vôle, plánov, myšlienok alebo očkovaní. A tak Hayekove definície slobody a násilia v podobe duševných vlastností sú kompatibilné s každým stavom vecí reálneho sveta. Nemajú žiadnu silu tvoriť skutočné rozlišenia.[8]

Je nad rámce tohto textu ponúknuť detailnú kritiku a odmietnutie Hayekovho ultra-subjektivizmu. Avšak bez ohľadu na zákadnú otázku, či veda o vedomostiach, tak ako bola predstavená Hayekom, je vôbec možná (teda či existuje nejaká ďalšia veda o vedomostiach mimo logiky a epistemológie na jednej strane a histórii myšlienok na druhej),[9] dva závery sú nepopierateľne jasné. Dokonca aj keby Hayekova veda o vedomostiach bola možná, zdá sa byť prinajlepšom irelevantná, keďže je praxeologicky bezvýznamná. V horšom prípade je intelektuálne skazonosná a propagujúca relativizmus.

Pokiaľ ide o skutočný svet ľudí jednajúcich s fyzickým vlastníctvom, produkcie a výmeny, peňazí a trhov, ziskov a strát, akumulácie kapitálu a krachov, nemôže byť žiadnych pochýb o existencii zákonov a existencii neustálej tendencie smerom k všeobecnej rovnováhe (tj. koordinácia činnosti). Rovnako nemôže byť pochýb o existencii zákonov a stálych procesov nerovnovážnych tendencií v rámci dnešného sveta plného zdanenia, falšovania, legislatívy a regulácií. V tomto reálnom svete by bolo extrémne nákladné, dokonca znemožnené, tieto zákony a tendencie nepripustiť a prijať relativistický pohľad. Naopak pri skrytom presmerovávaní pozornosti od hmatateľného sveta konania a vlastníctva k éterickému svetu vedomosti, myšlienok, plánov a očakávaní sa stáva relativistický pohľad atraktívny, prístupný a bez značných nákladov. V Hayekovom svete vedomostí neexistujú očividné obmedzenia a tendencie. V skutočnosti je ťažké si vôbec predstaviť, čo by mohli znamenať „zákony“ a „rovnováha“ v kontexte čisto subjektívnych fenoménov. Miesto toho sa zdá, že neexistuje nič iné, len neustále kaleidoskopické zmeny.

Potom nie je žiadnym prekvapením, že Hayek a jeho nasledovatelia by mohli hlásať také relativistické slogany, ako že nemôžeme robiť nič, aby sme zlepšili naše podmienky, okrem spoliehania sa na spontánny proces, že naša budúcnosť je kompletne neznáma, alebo že neostáva nám nič iné, len sa zúčastňovať v nekonečnom a nikdy nekončiacom prúde dohadov a diskusií. Potiaľ, pokiaľ ide o sféru čisto subjektívnych fenoménov a je namierená k čisto spirituálnym nehmotným bytostiam, môže predstavovať tento názor dobrú radu. Avšak prečo by mal zaujímať niekoho s hmotným telom? V momente, keď sú tieto názory aplikované na svet hmotného konania a vlastníctva, nepredstavujú nič iné ako seba zničujúce nezmysli.

[1] Viď predovšetkým široko uznávaný článok  (1945):  “The Use of Knowledge in Society,” pretlačený v F.A. Hayek, Individualism and Economic Order (Chicago: University of Chicago Press, 1948).
[2] Ibid., pp. 85–86.
[3] Ibid., p. 80.
[4] F.A. Hayek, The Counterrevolution of Science (New York: Free Press, 1955), p. 21.
[5] F.A. Hayek, Law, Legislation, and Liberty (Chicago: University of Chicago Press, 1973), vol. 1, pp. 55–56.
[6] F.A. Hayek, The Constitution of Liberty (Chicago: University of Chicago Press, 1960), pp. 20–21.
[7] Ibid., p. 133.
[8] Viď taktiež: Hans-Hermann Hoppe, “Hayek on Government and Social Evolution,” Review of Austrian Economics 7, no. 1 (1994): esp. 70ff.
[9] Pre seriózne pochybnosti o tomto viď: Hans-Hermann Hoppe, Kritik der kausalwissenschaftlichen Sozialforschung (Opladen: Westdeutscher Verlag, 1983).

Původně vyšlo v The Review of Austrian Economics.