Spravodlivosť a jej okolnosti od de Jasay

Mises.cz: 02. listopadu 2012, Roderick T. Long (přidal Peter), komentářů: 1

Spravodlivosť a jej okolnosti [Justice and its Surroundings] („okolnosťami“ sú myslené koncepty, ktoré sú úzko späté so spravodlivosťou a niekedy sú s ňou zamieňané, ako rovnosť alebo štát) je neobvykle bohatá, provokatívna práca so širokým záberom, ktorej krátka recenzia nemôže učiniť, nuž, spravodlivosti zadosť.

Obdivovatelia štátu tvrdia, že rôzne ciele je možné dosiahnuť jedine prostredníctvom donucovacej moci vlády. Aby mohli libertariáni reagovať na takéto tvrdenia, musia ukázať buď, že uvažované ciele nie sú hodné dosahovania, pretože sú neželané alebo nemožné (nazvime to „reakcia absurdnosti cieľa) alebo akokoľvek želateľné môžu byť ciele, moc štátu nie je nevyhnutná na ich dosiahnutie (nazvime to „reakcia nepotrebných prostriedkov).

V časti 1 Anthony de Jasay ponúka reakciu nepotrebnosti prostriedkov na tvrdenie, že štát je nevyhnutný na zabezpečenie spoločenského poriadku. Problém spoločenského poriadku je zvyčajne modelovaný ako väzňova dilema: podieľanie sa na udržovaní takéhoto poriadku je racionálne pre kolektív, ale iracionálne pre jednotlivca, takže nie je možné očakávať, že ľudia sa budú správať kooperatívne, kým ich k takémuto konaniu neprinúti vyššia moc. De Jasay uznáva (možno prirýchlo), že nekooperácia je racionálna pri jednorázovej väzňovej dileme, ale trvá na tom, že v skutočnom živote je oveľa pravdepodobnejšie, že sa dostaneme do opakovaných interakcií s tými istými ľuďmi, takže máme dôvod spolupracovať, aby sme ich inšpirovali k rovnakej spolupráci v budúcnosti.

Na tvrdenie, že štát musí poskytovať verejné statky (to znamená statky, z ktorých využívania nemôžu byť vylúčení tí, čo neprispievajú) de Jasay poskytuje niekoľko odpovedí. Po prvé, verejné statky nie sú verejné samé o sebe, ale sú skôr zverejnené „kolektívnym rozhodnutím o predídeniu vylúčeniu a nákladom s tým súvisiacim“ (s. 47). Po druhé, náklady na vylúčenie sú často nižšie, než sa všeobecne predpokladá. Po tretie, verejné statky sú zvyčajne „nerovnomerné“ – teda poskytnuté množstvo nie je spojitou funkciou výšky príspevku; v takom prípade neposkytnutie čo i len jediného príspevku môže mať drastický dopad na poskytnuté množstvo, čo znižuje motiváciu pre čierneho pasažiera. A po štvrté, je nevyhnutné zvážiť prínosy z poskytovania verejných statkov oproti problému pána a agenta, ktorý sužuje štátnu moc.

V reakcii na tvrdenie, že štát je nutnou podmienkou spoločenského poriadku de Jasay poukazuje na to, že práve naopak, vznik a udržovanie štátu predpokladá spoločenský poriadok. Buď spoločnosť sama o sebe, ak berieme štát ako jej súčasť, si môže dovoliť ochraňovať vlastnícke práva platením prislúchajúcich nákladov na vylúčenie, alebo nemôže. Ak môže, štát nie je potrebný. Ak nemôže, spoločnosť v prvom rade postráda spoločensko-ekonomickú infraštruktúru potrebnú na vytvorenie a udržovanie štátu. Štát je teda za každých okolností buď nepotrebný alebo neudržateľný.

De Jasay uzatvára, že problémom bezštátnych spoločenských poriadkov nie je, že sú samé o sebe neuskutočniteľné, ale že „štáty zabraňujú ich vzniku a prenikajú do nich, keď vzniknú“ (s. 15). Je ťažko povedať, aké ponaučenie by si mali anarchisti z tohto záveru vziať. Na jednej strane nám de Jasay prináša dobré správy, že spoločenský poriadok môže byť udržovaný bez štátu. Na druhej strane, s oveľa väčším smútkom pozoruje, že bezštátne spoločenské poriadky sa nedokázali udržať voči predátorským štátom. Je ochrana voči štátu potom statok, ktorý má trh problém zabezpečiť? Človek by sa rád dozvedel od de Jasaya viac o tomto očividnom príklade zlyhania trhu.

Po rozvinutí reakcie nepotrebných prostriedkov proti tvrdeniu, že štátna moc je potrebná pre zabezpečenie spoločenského poriadku sa de Jasay v častiach 2 až 4 venuje hodnoteniu tvrdení, že štátna moc je potrebná na zabezpečenie redistributívnej spravodlivosti. Tu prevláda reakcia nezmyselnosti cieľa.

Proti prístupu k spravodlivosti „každému podľa jeho (doplňte)“, populárnemu medzi redistribucionistami de Jasay obhajuje tradičnejšiu koncepciu „každému jeho vlastné“. Jeho najslabšou časťou však je tá, keď tento postoj vysvetľuje na etickom základe. Možno v dôsledku jeho podivného pozitivistického presvedčenia, že etické súdy nie sú „ani pravdivé, ani nepravdivé“ a tak nepripúšťa „intersubjektívnu platnosť“ (s. 143), má problém brať vážne a nemá pochopenie pre znepokojenia, ktoré motivujú rovnostárskych liberálov. Naopak, jeho najsilnejšia časť je tá, kde ukazuje, že návrhy redistribucionistov nemôžu dosiahnuť ciele, ktoré si želajú ich obhajcovia.

Tvrdí napríklad, že prerozdeľovanie vedie prirodzene k chronickej nezamestnanosti. Ak sú zamestnávatelia zdaňovaní, aby mohli zamestnanci byť dotovaní, prínos pre zamestnancov bude mať tendenciu byť pohltený zmenou v dopyte po práci, v dôsledku vyšších nákladov pre zamestnávateľov; zamestnanci na tom prinajlepšom nič nezískajú. Ak má dotovanie namiesto toho formu sociálneho poistenia, zamestnanci, ktorí by uprednostnili peniaze pred sociálnym poistením budú čeliť nižším hraničným prínosom z práce. Ponuka práce sa teda zmení menej, než dopyt po práci. Výsledok: nárast nezamestnanosti, čo zvyšuje nároky na sociálne poistenie, čo vyvoláva vyššie dane a tým ďalší rast nezamestnanosti a tak ďalej.

Tvrdenie redistribucionistov, že oni volajú po rovnosti príležitostí a nie výstupu taktiež v de Jasayovom kritickom pohľade neobstojí. Pozoruje, že neexistujú príležitosti tak rovné v čase t1, aby sa neukázalo, že ich ľudia nevyužívali (či už úmyselne alebo neúmyselne) nerovnako do času t2. Príležitosti, ktoré majú ľudia v čase t2 budú, z časti, nevyhnutne funkciou spôsobu využitia im dostupných príležitostí v čase t1, aký zvolili, takže ak sociálna spravodlivost vyžaduje rovnosť príležitostí nie len jednorázovo, ale neustále, potom prínosy a straty, ktoré prinesie rovnosť príležitostí v čase t1 budú musieť byť odčinené, aby sme v čase t2 mohli navrátiť status quo v t1. Rozdiel medzi rovnosťou príležitostí a rovnosťou výstupu sa teda rúca.

Na argument, že prerozdeľovanie je nevyhnutné, aby prinútilo príjemcov pozitívnych externalít platiť za benefity, ktoré dostávajú de Jasay odpovedá, že tým, ktorí vytvárajú pozitívne externality sa to podľa všetkého oplatí napriek tomu, že vedia, že nemôžu očakávať kompenzáciu od príjemcov tretej strany takýchto externalít. Tí čo ich vytvárajú už boli teda kompenzovaní a vyžadovať, aby tretie strany platili kompenzáciu navyše, je nespravodlivé.

De Jasay sa nezameriava len na redistribucionistov, ale aj na anti-redistribucionistov typu obmedzenej vlády. Zaoberá sa napríklad argumentom Richarda Wagnera (teoretika školy verejnej voľby, nie maestra Bayreuth), ktorý znie nasledovne: vo väčšinovej demokracii majú skupina A a B motiváciu hlasovať za zdanenie príjmu C; skupiny B a C majú potom motiváciu zostaviť novú koalíciu proti A a tak ďalej v nekonečnom kruhu vynútených presunov. Wagnerom odporúčané riešenie je ústavné obmedzenie redistributívnych daní.

De Jasay je kritický tak voči diagnóze, ako aj voči liečbe. Čo sa týka diagnózy tvrdí, že proces prerozdeľovania nebude pravdepodobne fungovať takýmto spôsobom: podľa predpokladov racionálnej voľby sa vždy oplatí chudobným a strednej vrstve spolčiť voči bohatým, než naopak. Mali by sme teda očakávať, a skúsenosť dokazuje, že skutočne vidíme stabilnú tendenciu prerozdeľovania smerom nadol než nahor.

Čo sa týka liečby, de Jasay nám pripomína, že ústavné obmedzenia nie sú samo-vysvetľujúce alebo samo-vynucujúce sa. Tí, ktorí majú vo väčšinovom režime motiváciu nasledovať prerozdeľovaciu politiku, budú mať rovnakú motiváciu v ústavnom režime doplniť alebo intepretovaním znejasniť ústavné obmedzenia spôsobom, ktorý umožňuje prerozdeľovanie. Takéto kroky sa s najväčšou pravdepodobnosťou už uskutočnili.

Môžeme sa však zamyslieť nad tým, či sa podarilo de Jasayovi zachytiť celý príbeh. Súčasné sociálne štáty nie sú čisté väčšinové demokracie; namiesto toho sú spravované zástupcami s ich vlastnými motívmi. Keďže vplyvné záujmové skupiny sú koncentrovanejšie a v lepšej pozícii pre lobbing, očakávali by sme prerozdeľovanie smerom nahor. A skutočne je to tak, vo forme dotovania veľkých podnikov (corporate welfare), inflácie centrálnej banky a dotácií vyššieho vzdelania.

V 5. časti de Jasay hodnotí Amartya Senov argument, že Paretove kritérium (umožňujúce každý presun, ktorý podľa jeho vlastného hodnotenia nikoho neochudobní) je v rozpore s libertariánskymi hodnotami, pretože umožňuje dobrovoľný presun slobôd, ktoré sú nenarušiteľné. De Jasay sa stavia na stranu Pareta argumentovaním (na základe epistemológie), že sloboda nevyhnutne zahŕňa slobodu jednotlivca vzdať sa vlastných slobôd. Túto časť považujem za menej presvedčivú. Pre teoretikov neodňateľných práv otázka neznie, či by malo byť človeku umožnené vzdať sa istých práv, ale či je to vôbec možné.

(De Jasayova koncepcia slobody je takisto nejasná. Ak je sloboda len akousi etickou dohodou, ako môže vzdanie sa slobody človeka X byť dostatočné na vytvorenie práva človeka Y, ako tvrdí de Jasay? Ak je sloboda niečo silnejšie, ako dokáže de Jasay obhájiť svoje rozdeľovanie medzi slobodami a právami?)

Moje zhrnutie z nevyhnutnosti vynecháva oveľa cennejší materiál v Justice and its surroundings (vrátane devastujúcej kritiky trhového socializmu). Každý, kto sa zaujíma o filozofiu, ekonómiu, politickú teóriu alebo analýzy verejnej voľby bude profitovať z pozorného čítania a dlhého hĺbania nad de Jasayovými argumentmi.

Kniha Anthony de Jasaya - Justice and its surroundings je v pdf dostupná na stránkach Libertyfund.org tu.

Pôvodný článok nájdete na Mises.org