Miestna samospráva sa po decentralizácii stala oveľa dôležitejšou a mocnejšou zložkou štátu. Jej výdavky dosahujú okolo desať percent verejných výdavkov. Mnohí ľudia majú pocit že miestna politika je nejakým zázrakom deideologizovaná, stierajú sa v nej rozdiely medzi pravicou a ľavicou a rozhodnutia v nej sú vecnejšie, odbornejšie, a hlavne rozumnejšie keďže sú bližšie k občanovi a ďalej od vágnych ideálov a mocných záujmových skupín. Opak je však často pravdou a ja sa pokúsim vysvetliť prečo.


V komunálnych voľbách, tak ako v každých iných voľbách ide o zvolenie kandidátov na pozície formálne demokratickým spôsobom. Posty v miestnej samospráve, ktoré sú obsadzované v komunálnych voľbách sú však iné, ako tie obsadzované v celoštátnych voľbách. Primátori, starostovia a zastupitelia rozhodujú o úplne iných otázkach a s inou mocou, nielen na inej úrovni. V celoštátnych voľbách ide o zvolenie ľudí, ktorí môžu ovplyvniť otázky hospodárskej či zahraničnej politiky štátu, ktorí vytvárajú najdôležitejšiu časť právneho poriadku, ktorí rozhodujú o použití takmer polovice HDP. V komunálnych voľbách ide na prvý pohľad o menej. Často ľudia ani presne nevedia, aké právomoci majú miestne samosprávy. Ich vplyv na spoločnosť však nie je malý. Miestne samosprávy do veľkej miery rozhodujú o tom, ako bude obec či mesto vyzerať a ako sa v ňom bude žiť. Rozhodujú o územnom plánovaní, o miestnych pravidlách, o miestnych daniach, o doprave a životnom prostredí v meste. Sú to veci menšie, parciálne, krátkodobejšie ako tie ktoré sa riešia na vyššej úrovni. Zároveň však rozhodujú len v mantineloch určenými centrálnymi orgánmi a spravidla za peniaze zo štátneho, či federálneho (EÚ) rozpočtu. Rozdielnosť týchto oblastí a podmienok v ktorých vykonáva svoje funkcie celoštátna a miestna politika sú dôvodom, prečo sa miestna politika a volebná kampaň výrazne odlišujú od tých celoštátnych. Pojmy ľavica a pravica nestrácajú význam, aj v komunálnej politike sa robia pravicové či ľavicové opatrenia, ale ich rozlíšenie, alebo vôbec uvedomenie si, že majú svoj ideologický základ, že to nie je len technické či pragmatické rozhodnutie, je žiaľ oveľa ťažšie.

Príkladom môže byť napríklad stavba dopravnej infraštruktúry. Otázka, či má mesto preferovať a financovať rozvoj cestnej infraštruktúry alebo verejnej dopravy vyzerá na prvý pohľad ako odborná záležitosť. Málokto si však uvedomuje, že táto otázka sama o sebe implikuje predpoklad, že mesto má z daní budovať dopravnú infraštruktúru. To sa však na lokálnej úrovni väčšinou nerieši. Právomoci mesta sú určené centrálnou mocou. A pokiaľ štát (únia) vykonáva dopravnú politiku budovania dopravnej infraštruktúry z daní, väčšinou deleguje budovanie mestskej dopravnej infraštruktúry na mesto a zároveň mu poskytuje financie na túto činnosť.. Mesto tak automaticky buduje dopravnú infraštruktúru z daní. Málokto z občanov či politikov sa zamyslí nad tým, či by to tak malo byť, či nie je možné, aby boli cesty či hromadná doprava platená z poplatkov za ich využívanie a aby boli prevádzkované či budované súkromnými subjektmi. Strany a kandidáti nejdú do volieb so sľubmi o tom, či má byť v doprave konkurencia na voľnom trhu, alebo centrálne plánovanie mestom. Jednotliví kandidáti sľubujú stavbu metra A alebo metra D podľa toho, akých voličov chcú získať. A sľubujú to bez rozdielu strán. Ľudia si myslia, že to je výsostne neideologická otázka. Pritom je veľmi ideologická. Tak ako pravica tvrdí, že súkromný sektor vie naplniť potreby ľudí ako sú jedlo či bývanie lepšie ako štát, tak isto by mala pravica tvrdiť že súkromný sektor vie stavať a prevádzkovať dopravnú infraštruktúru lepšie ako štát.

Príkladom druhého dôvodu, trochu zrejmejším avšak ťažšie vysvetliteľným je, keď kandidáti strán na lokálnej úrovni sľubujú voličom (prípadne to plnia) veci, ktoré by boli na celoštátnej úrovni nikdy nepresadzovali, pretože sú pre nich ideologicky neprípustné. Ani KSČM či ČSSD ako jasne ľavicové strany nelákajú voličov na sľuby ako “Pošleme deti zadarmo k moru” a nechvália sa stovkami detí, ktoré zadarmo poslali na hory. A už vôbec by s ničím takým neprišli strany ako ODS či TOP09. Ich voličom by to právom prišlo ľavicové, aby sa ľudia z daní skladali na dovolenky deťom. A voliči ODS či TOP09 sú spravidla pravicoví, a strany sa profilujú ako pravicové. Avšak v lokálnej politike kandidáti ODS takéto sľuby dávajú[1]. Vysvetlenie je postavené na základnom nedostatku demokracie. Jedným z nich je, že sa štát či mesto neriadi kritériami efektivity či spravodlivosti , ale riadi sa tým, čo chcú voliči vo voľbách. To má dobré aj zlé následky. Dobrý je pocit ľudí, že oni riadia štát, a že štát sú oni. Zlý dôsledok je, že sa často dejú veci, ktoré by nikto nerobil, keby mal priamo niesť ich náklady a znášať za ne zodpovednosť. Je ľahké poslať “zadarmo” deti k moru, keď to nezaplatí politik, ani volič pri voľbách, ani rodič toho dieťaťa. Zaplatia to všetci, voliči aj nevoliči, firmy, všetci zo svojich daní. V prípade štátu je však ľuďom a stranám jasné, že zároveň s výdavkami musia prísť príjmy, a získať ich z daní je nepopulárne. Bolestivosť zvyšovania daní im aspoň do určitej miery bráni sľubovať veci ako posielanie detí k moru. Avšak v prípade komunálnej politiky to tak nie je. Väčšina príjmov obcí pochádza zo štátneho či európskeho rozpočtu. Ich výšku nemajú možnosť podstatne ovplyvniť. Disponujú s určitým viac-menej istým balíkom peňazí a rozhodujú hlavne o výdavkovej časti rozpočtu. Tým, že obmedzia výdavky, ich voliči prídu o veci ako dotovaná verejná doprava, či športoviská zadarmo. Ale nič iné, ako napríklad zvýšenie príjmov následkom zníženia daní nedostanú. Mestskí politici preto nemajú reálnu možnosť byť v mnohých veciach pravicoví a jediné čo im ostáva je len “správne” minúť peniaze z daní aby si čo najlepšie podplatili svojich voličov. Prirodzene robia ľavicovú a populistickú politiku, lebo fiškálne zodpovedná politika im nič neprináša.

Týmito dvoma príkladmi som chcel ukázať následky financovania miestnej samosprávy z daní, sčasti miestnych, sčasti štátnych a následky demokratickej voľby predstaviteľov samosprávy. Pokúsim sa navrhnúť čiastočné riešenie problému. Je naivné domnievať sa, že je možné nedostatky demokracie a zásahov štátu do života ľudí, firiem a spoločností obmedziť zmenami parametrov systému, či lepšou kontrolou. Avšak v situácii kde sa kompletná zmena systému zdá byť nereálna, môže mať zmysel aspoň upraviť podmienky tak, aby sa znížili negatívne následky.

Úplne inak by situácia v miestnej samospráve vyzerala, keby každý kraj, obec či mestská časť mala plnú moc nad výškou svojich príjmov. Keby príjmy mestskej časti plynuli len z daní a poplatkov určovaných a vyberaných mestskou časťou, mali by možnosť robiť pravicovú aj ľavicovú politiku. Boli by obce a mestské časti s nízkymi daňami, snažiace sa prilákať ľudí, investorov a firmy na svoje územie a boli by aj obce a mestské časti, ktoré by vyberali vysoké dane ale (možno) by sa snažili poskytovať služby, ktorými by lákali ľudí, investorov a firmy. Fungovala by medzi nimi daňová konkurencia, ktorá do obmedzenej miery funguje medzi štátmi, aj keď aj to sa s daňovou harmonizáciou môže postupne stať minulosťou. Jej výhody na úrovni štátov žiaľ majú možnosť využiť len veľké firmy. Avšak keby takáto konkurencia fungovala medzi napríklad mestskými časťami, mohli by ju využívať ľudia a firmy prakticky denne. Firmy, reštaurácie a ľudia by mali možnosť si vybrať medzi mestskou časťou s vysokými daňami ale peknými parkmi a dobrou dopravou, alebo si vybrať mestskú časť s nízkymi daňami a menej reguláciami, a tým pádom nižšou cenou nehnuteľností či služieb a väčším výberom podnikov. Konkurencia by tlačila kraje, obce a mestské časti k efektivite. Tak, ako je škodlivá daňová harmonizácia na úrovni EÚ, je škodlivá daňová harmonizácia na úrovni niekoľkomiliónového vnútorne socioekonomicky diferencovaného štátu. Celoštátna daň má zmysel pri financovaní celoštátnych politík a služieb ako sú armáda, orgány centrálnej moci, súdy a podobne. Avšak miestne služby ako sú infraštruktúra, školy, obecná polícia a podobne môžu a mali by byť financované z daní vybraných na danom území.

Decentralizácia štátnej a verejnej správy môže mať výsledky liberálne aj anti-liberálne. Veľmi záleží na tom, či sa obe strany mince decentralizujú do rovnakej, alebo odlišnej miery. V situácii, kde sa lokalizujú výdaje ale príjmy ostávajú centralizované nastáva problém liberálom z iných oblastí dobre známy - pocit voličov a politikov, že výdavky ich samosprávy platí niekto iný.

[1] ODS Praha 11 [online]. 2010 [cit. 2010-11-07]. Volební program pro Jižní Město 2010-2014. Dostupné z WWW: .