Pre rýchlu ukážku tohto progresu sa stačí pozrieť na to, koľko svetla sme dokázali vyprodukovať za hodinu práce v rôznych dobách. Podľa dát zozbieraných Williamsom Nordhausom je zrejmé, že nie len sme sa za posledných 100 rokov neuveriteľne zlepšili, ale navyše má krivka vysoko pozitívny trend do budúcnosti (Graf 1). 

Graf 1.

 

Tento obrovský boom a zlepšenie v jednej časti našej kultúry (technológie a veda) sa však v takej miere neobjavuje v inej časti kultúry – v spoločenských inštitúciách, normách a pravidlách, ktoré formujú naše vzájomné interakcie. V budúcnosti tak môžeme očakávať, že skutočnými obmedzeniami ďalšieho vývoja nebudú ani tak dostupné zdroje, vhodné technológie, ale skôr pravidlá, podľa ktorých žijeme/budeme žiť.

 

Ľudia v rozvojových krajinách sú očividne najviac zasiahnutí negatívnymi následkami života v rámci nesprávnych inštitúcií. Sú to tak práve tieto časti sveta, ktoré potrebujú v najrýchlejšej možnej miere zmeniť ich inštitúcie a prijať tie, o ktorých vieme, že fungujú. Bohatstvo je tvorené prostredníctvom kooperácie veľkého množstva ľudí, ktorých interakcie majú charakter hry s nulovým súčtom. To znamená, že potrebujeme inštitúcie, ktoré tento typ interakcií podporujú. Sem patria predovšetkým dobré definovaná a chránená inštitúcia súkromného vlastníctva, bezproblémové možnosti obchodovania a investovania a rôznymi nástrojmi zviazaný často najväčší predátor v krajine – štát.

 

To sa však ľahšie napíše ako vykoná. Dôvodom je, že zlé pravidlá neškodia, resp. nevyhovujú všetkým rovnako. Vždy existujú hlboko v systéme zakorenené špeciálne záujmy rôznych skupín, ktoré ťažia z momentálneho inštitucionálneho usporiadania. A to aj napriek tomu, že ich krajina ako celok na to dopláca. Rozvojové krajiny tak môžu pomerne ľahko a bezproblémovo kopírovať posledné výsledky vedeckých poznatkov a využívať moderné technológie, to však už neplatí o fungujúcich inštitúciách. Tam nie je kultúrna evolúcia taká jednoduchá. Riešenie tohto problému môžu predstavovať mestské StartUpy.

 

 

Ekonómovia sa dlho venovali fungovaniu rôznych pravidiel a ich vplyvu na blahobyt. Menej však možnostiam zmeny existujúcich pravidiel a implementácii nových. Časť ekonómov a medzi nimi aj držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Romer, sa však pokúsili tento problém zaseknutých inštitúcií vyriešiť. A prišli s jednoduchým riešením, keď nemôže isť Mohamed k hore, pôjde hora k Mohamedovi. Alebo inak povedané, keď nemôžu ísť dobré inštitúcie a pravidlá k obyvateľom rozvojového sveta, pôjdu títo obyvatelia k dobrým inštitúciám a pravidlám. Stačí založiť nové mestá s fungujúcimi inštitúciami, kde sa miestni vládcovia s určitým typom autonómie dôveryhodne zaviažu, že budú tieto inštitúcie chrániť a ľudia sa tam sami nasťahujú.

 

Jeden z prvých  „prirodzených experimentov“ tohto typu sa uskutočnil v Hong Kongu. Z politicko-historických dôvodov sa Hong Kong stal dočasne Anglickou kolóniou a pod určitou formou Britskej administratívy ostal až do konca 20. storočia. Táto oblasť v Číne tak zdedila svoju inštitucionálnu výstavbu skôr od adoptívnych rodičov z Veľkej Británie, ako od jej pravých rodičov. A práve toto inštitucionálne dedičstvo stojí za ekonomickou vyspelosťou Hong Kongu v porovnaní s ostatnými časťami Číny

 

Neskôr sa čínska vláda pokúsila o obdobný experiment a založila s podobnými inštitúciami ako Hong Kong dnes prosperujúce mesto Shenzhen. Mesto bolo síce neustále podriadené Čínskej vláde, ale fungovali v rámci neho pravidlá a inštitúcie veľmi odlišné od vtedajšej Číny. Konkrétne  inštitúcie, ktoré umožňovali ľahko investovať a podnikať zahraničným firmám a obchodovať bez štátneho zasahovania – jednoducho povedané pro-trhové inštitúcie. Množstvo ľudí sa následne začalo sťahovať do tohto mesta a z relatívnej málo osídlenej oblasti sa stalo veľkomesto s približne 11 miliónmi obyvateľov. Následne sa toto mesto stalo akými návodom ako robiť reformy v rámci celej Číny a zároveň argumentom prečo ich robiť.

 

Toto je model, ktorý chcú ekonómovia okolo Paula Romera zopakovať aj v ostatných rozvojových krajinách. A umožniť tak vytvoriť oblasti s novými a hlavne fungujúcimi inštitúciami a to bez nutnosti meniť existujúce a hlavne nefungujúce inštitúcie v rámci celej krajiny. Chartrové mestá tak umožňujú začať od čistého stola a obísť rôzne špeciálne záujmy, ktorým vyhovuje status quo. Takéto mestá navyše dovoľujú experimentovanie s rôznymi spôsobmi inštitucionálneho usporiadania interakcií medzi ľuďmi. A to všetko bez toho, aby ste museli o svojich predstavách presviedčať milióny obyvateľov v rámci celého štátu alebo ich nútiť do niečoho, čo nechcú.

 

V budúcnosti tak nebude problém dostupnosť nových technológii. Veda postupuje míľovými krokmi dopredu. Rovnako sa zdá, že nás nečaká ani nejaký rapídny nedostatok vzácnych surovín. Stále sme lepší v ich využívaní a objavujeme stále nové ložiská. To, čo bude v budúcnosti brzdiť tvorbu bohatstva a zlepšovanie podmienok pre život sú inštitúcie, normy a zákony. Jednoducho pravidla spolunažívania. A práve startupy miest môžu byť jedným zo spôsobov ako tento problém riešiť.