Triedny konflikt

Mises.cz: 06. října 2012, Iness.sk (přidal Kolektiv Mises.cz), komentářů: 2

[Autorem textu je Daniel Valent, původně vyšlo na iness.sk.]

Keď pravovernému modernému pravičiarovi (rozumejte etatistovi) spomeniete „triedny konflikt“, spravidla sa mu najprv zvýši tep a tvár skriví zhnusením, následne sa ovládne a obdarí vás opovržlivým pohľadom. Moderný ľavičiar (opäť si predstavujte etatistu) zasa so záujmom pozdvihne obočie, zvýši pozornosť, aby na vás nakoniec spiklenecky žmurkol. Obom sa pritom v mysliach, ako nakoniec väčšine z nás, vybaví bradatý Herr Marx. Treba povedať, že do značnej miery neopodstatnene.

„Nemám žiadnu zásluhu na objavení existencie tried v modernej spoločnosti či zápasu medzi nimi. Dávno predo mnou popísali buržoázni historici vývoj triedneho zápasu v minulosti a buržoázni ekonómovia ekonomickú anatómiu tried,“ píše Karl Marx v liste ktorémusi zo svojich priaznivcov a netuší, že ide o jednu z najpravdivejších myšlienok, aké kedy vyslovil. Koho má na mysli? Skupinu radikálnych francúzskych liberálov prvej polovice devätnásteho storočia, takzvaných industrialistov, publikujúcich v žurnále Le Censeur Européen.

Inšpirácia

Radikálne liberálna analýza triednej spoločnosti vychádza z diela ekonóma a podnikateľa menom Jean-Baptiste Say. I keď Say sám seba pokladal predovšetkým za popularizátora diela The Wealth of Nations Škóta Adama Smitha vo Francúzsku, historici i ekonómovia sa zhodujú, že Smitha vo viacerých ohľadoch prekonal. Na rozdiel od svojich anglických náprotivkov Malthusa a Ricarda (tiež nasledovníkov A. Smitha) sa napríklad vyznačoval optimizmom pri určovaní povahy výnosov množiacich sa kapitalistov (rozumejte podnikateľov bez štátnych privilégií). Príjem z kapitálu nechápal Say len vo vzťahu s poistením jeho straty, ale aj ako odmenu za jeho nahromadenie (sporivosť) a predvídavosť investora. Zvýšenie ceny kapitálu zasa nepovažoval za znamenie jeho nedostatku, ale za príznak zvyšujúcej sa produktivity. Prosto, Say, v kontraste s Ricardom a neskôr Marxom považujúcich za skutočných producentov len robotníkov, videl kapitalistov skôr ako súčasť producentov než ako súčasť vykorisťujúcich konzumentov. Say si bol však vedomý i faktu, že aj individuálne záujmy prestávajú byť kritériom prosperujúcej spoločnosti v momente, keď má niektorý z aktérov na trhu možnosť využívať podporu politickej vrchnosti, keď sú súkromné záujmy presadzované na úkor celej spoločnosti.

Ďalším zdrojom inšpirácie bol pre radikálnych francúzskych liberálov mysliteľ Bejamin Constant, ohlasujúci nástup „éry obchodu“ na miesto dovtedajšej „éry vojny“ a zaslúžiaci sa o predefinovanie kontextu chápania slobody zo starovekého „participácia v politike“ na moderné „osobný život jednotlivca“.

Radikálne liberálna teória triednej spoločnosti

Je začiatok devätnásteho storočia, Napoleón je definitívne porazený, obnovená je monarchia. Ústredými postavami Le Censeur Européen sa stávajú mladí intelektuáli Charles Comte a Charles Dunoyer. Očarení Sayom rozvíjajú, najprv v kratších článkoch, neskôr v súvislejších pojednaniach, kompletne novú spoločenskovednú teóriu, ktorú nazvú industrializmus.

Comte rozlišuje tri spôsoby nadobudnutia bohatstva: využitím darov prírody, prisvojením si majetku iných, alebo industriálnou produkciou. Od tohto zistenia odvíja potom analýzu transformácie európskej spoločnosti od praveku až po úsvit industriálnej éry. Všetky fázy jej vývoja, s výnimkou prebiehajúcej priemyselnej éry, sú podľa Comteho charakteristické triednym konfliktom prebiehajúcim medzi tými, ktorí bohatstvo produkujú, a tými, ktorí ich nejakým spôsobom vykorisťujú. Konkrétna podoba produkcie pritom nie je (na rozdiel od Marxa) rozhodujúca – pod nátlakom sa ocitajú rovnako poľnohospodári, priemyselníci i poskytovatelia služieb, rovnako robotníci, manažéri i vlastníci prostriedkov výroby. Do ucelenej podoby rozviedol liberálnu teóriu tried Dunoyer vo svojej práci L´industrie et la morale (1825). Ide o mimoriadne zaujímavý popis fáz ekonomického vývoja ľudstva (viac ako sto rokov pred Hayekom) vrcholiaceho v plne industrializovanej spoločnosti, v ktorej sú všetky tradične chápané štátne služby zabezpečované aktérmi na slobodnom trhu.

Fáza prvá – zberači a lovci

Pre prvotnopospolnú spoločnosť a jej romantizujúcich obhajcov (Rousseau) má Dunoyer len veľmi málo pochopenia. Odsudzuje krutosť a neúctu k ľudskému životu, ktorých príčinu nevidí len v nedostatku obživy zo zberu a lovu, ale aj v morálnej slabosti a neschopnosti primitívnych ľudí ovládať svoje pudy. Kritizuje otrocké postavenie žien a nazýva ich jedinými skutočným producentmi úsvitu ľudstva – vykonávajú najviac užitočnej práce, suši mäso a kože, zbierajú korene na farbivá, stoja pri zrode kultivácie pôdy, lovia ryby, pri presunoch nosia ťažké náklady vrátane detí. A všetko, čo vyprodukujú, stáva sa majetkom ich mužských druhov. Ak sú ženy otrokmi v rámci kmeňa, vonkajším zdrojom vykorisťovania sú susedné kmene. Na dennom poriadku sú plienenie a vraždenie – tu divošská spoločnosť nepozná ani len otroctvo, ktoré aspoň zachováva holý život.

Z mála prínosov vyzdvihuje Dunoyer počiatky produkcie (nástroje, stavanie prístreškov a kultivácia pôdy v ich okolí) a výmeny (aspoň medzi členmi kmeňa) v obdobiach, keď kmeň práve nie je na úteku či lúpežnom nájazde. Sympatizuje tiež s primitívnou formou anarchie, v ktorej sa kmeň (rozumejte mužskí bojovníci) vodcovi podriaďuje dobrovoľne a autoritu mu udeľuje na základe preukázaných schopností.

Fáza druhá – nomádi

Predmetom Dunoyerovej kritiky kočovno-pastierskeho života je populárny sentiment (Montesquieu a iní), že relatívne vysoká pripravenosť k úteku pred nepriateľom robí nomádske spoločenstvá v nejakom zmysle slobodnými. Tento názor nie je v súlade s Dunoyerovým chápaním slobody ako spôsobilosti robiť čoraz komplexnejšie veci ako napríklad zdržovať sa na miestach podľa vlastnej vôle. Okrem toho, nomádov podľa neho necharakterizuje ani tak pohyb z miesta na miesto, ako skôr spôsob ich obživy – pastierstvo poskytujúce vyššie ekonomické prebytky ako zber a lov. Preto nomádov považuje za mierne „slobodnejších“ a menej odkázaných na rabovanie ako primitívne kmene. Keďže pastierstvo vyžaduje iné zručnosti ako lov, nomádi sú menej krvilační, začínajú „ekonomicky kalkulovať“ pri posudzovaní hodnoty ľudského života a držia si otrokov. I napriek tomuto „pokroku“ však pretrváva krutosť voči ženám, ktoré i naďalej zostávajú hlavnou producentskou triedou. Iným problémom nomádskych spoločenstiev je ekonomickým podmienkam neúmerne vysoký populačný rast, zapríčiňujúci „vypomáhanie si v núdzi“ v podobe lúpežných nájazdov.

Fáza tretia – otrokári

Prechod do otrokárskej spoločnosti hodnotí Dunoyer ako celkové zlepšenie – znamenal koniec vraždenia nepriateľov, rozvoj usadlého poľnohospodárstva a v neposlednom rade počiatok éry akumulácie kapitálu. Zastával aj optimistický názor graduálneho prechodu od otroctva cez nevoľníctvo až ku slobodnej priemyselnej spoločnosti. Na otroctvo samotné pritom nahliadal z dvoch uhlov. Videl ho jednak ako súčasť svojej spoločenskej teórie a jednak ako opak toho, čo chcel svojou politickou angažovanosťou dosiahnuť.

K rímskej spoločnosti je nemilosrdný. Pohŕda jej imperializmom, vojnovými ťaženiami (i keď úbytok ničenia vidí pozitívne), zásluhy na budovateľskom rozvoji nepripisuje aristokracii, ani vojenským elitám, ale cudzokrajinným otrokom a domácim plebejcom (tvoriacimi spoločne triedu vykorisťovaných producentov). Vyvracia názor, že konštitucionalizmus prišiel ako odozva občianskej súdržnosti. Zákony sú preňho nástrojom na udržanie zotročených más na uzde.

Zaujímavý je Dunoyerov názor na blahobyt vyšších vrstiev Ríma. Na rozdiel od väčšiny jeho i našich súčasníkov si nemyslí, že ich hedonizmus je dôsledkom bohatstva ako takého, ale súvisí skôr so spôsobom jeho nadobudnutia. Nakladanie s bohatstvom získaným vojnovým rabovaním je komplementárne s morálnymi kvalitami koristníka. Lup je utrácaný širokými priehrštiami a keď sa pominie, nasleduje nová vojnová výprava. Morálka industriálnej spoločnosti naopak manifestuje sporivosť a rozumnú alokáciu relatívne ťažko nadobudnutých zdrojov.

Fáza štvrtá – politicky privilegovaní

Dunoyer nahliada na stredoveké zlepšenie životných podmienok otrokov ako na výsledok pôsobenia výsostne ekonomických síl (rozpad Rímskeho impéria znamenal, že otroci sa stali vzácnejšími, čo prinieslo zlepšenie ich životných pomerov) a zásadne odmieta „poľudštenie“ vyšších vrstiev kresťanstvom. S rastúcimi nárokmi statkárov sa z otrokov stávajú nevoľníci a ich vykorisťovanie nadobúda podobu zdaňovania. Zánik otroctva v starovekom zmysle slova znamená nástup novej fázy výroby. Dunoyer ju nazýva režimom privilégií a má pod tým na mysli vznik umelo hierarchizovanej spoločnosti, v ktorej z príslušnosti k sociálnej skupine vyplývajú práva a pracovné príležitosti. Okrem najnižšie postavených nevoľníkov vznikajú šľachta (transformovaná trieda bojovníkov), klér (cirkevní hodnostári) a takzvaný tretí stav (obchodníci a úradníci). Medzi týmito vrstvami, ale aj v ich rámci, pretrváva neustály boj o privilégiá a prístup k moci.

I pri hodnotení tejto fázy vývoja zostáva Dunoyer optimistickým gradualistom – vyššie vrstvy sú menej výbojné, nižším vrstvám je umožnené ponechať si časť zo zisku, ktorý vyprodukujú, a preto pracujú tvrdšie. Za najväčší pokrok však považuje vznik, i keď ešte nie celkom ucelenej a do veľkej miery obmedzovanej, triedy industrialistov (podnikateľov v dnešnom poňatí ekonómie voľného trhu). Prekážky jej rozvoja odhaľuje v plytvaní a neefektivite monopolizovanej ekonomiky. Zlá alokácia talentu je spôsobená zabraňovaním voľnému vstupu do odvetvia, rozšírená je nezamestnanosť nižších vrstiev kvôli požiadavkám garancie vysokých miezd privilegovane pracujúcich. A ak sa aj niekomu podarí preraziť, musí čeliť neúmerne vysokým politickým nákladom vstupu do výroby zahŕňajúcim platbu štátu alebo cechu za licencie, dlhé obdobie učňovstva či vysoké dane a úplatky predstaveným na udržanie si získanej pozície. Veda a technológie sa tiež rozvíjajú pomaly, lebo vynálezy objavené mimo cechov nie sú cechmi akceptované a vynálezy v rámci cechov sú považované za nebezpečných narušiteľov status quo. Cirkev má monopol na vzdelávanie a živí nevraživosť voči vede. Všetok takto premrhaný kapitál mohol byť podľa Dunoyera využitý oveľa produktívnejšie.

Systém privilégií eliminuje aj progres morálky. Zákaz šľachte angažovať sa v priemysle a istota dedičstva prvorodeného syna výrobcu prinášajú nezáujem o zdokonaľovanie obchodných a podnikateľských zručností, nemožnosť konfiškácie pôdy dlžníkov znamená zasa presun dlhu na budúce generácie. Privilegovaný prístup šľachty ku kráľovi podporuje lobbying a míňanie zdrojov na zaobstarávanie si pozícií v úradoch. („Pochopenie morálky šľachty spočíva v jej pôvode,“ píše Dunoyer a naráža na barbarského ducha vojvodcov, z ktorých šľachta vzišla.) Stredné a nižšie vrstvy trpia nezamestnanosťou, mnohí žobrú, iní sa servilne upínajú k privilegovaným. Tí, ktorí pracujú, zasa rýchlo zisťujú, že poctivá práca nie je jediným spôsobom zbohatnutia, a osvojujú si praktiky aristokracie.

Zbraňou triedneho zápasu je politické ovplyvňovanie predstaviteľov moci, hlavne polície a súdov. S rastom bohatstva privilegovaných rastie i závisť tých menej šťastných. Tá prerastá do konfliktov a ústi do Francúzskej revolúcie, ktorá roztriešti starý skostnatený poriadok.

Fáza piata – kariérni byrokrati

Dunoyer obhajuje Revolúciu a zastáva názor, že priniesla koniec nezdravému systému privilégií, širokým masám otvorila cestu k slobodnému výberu zamestnania a naštartovala éru dovtedy nevídaného rozvoja.

Kameňom úrazu sa v porevolučnom období stáva chorobná ľudská túžba po úspechu a sláve dosiahnuteľných vo verejnom úrade. Dunoyer verí, že túžba žiť na úkor daňových poplatníkov bez poskytnutia adekvátnej protislužby bola rozšírená natoľko, aby vytvorila základ pre nový režim výroby. Vidina lepšieho ekonomického, sociálneho a politického postavenia ženie úradníkov k budovaniu čoraz robustnejšieho štátneho aparátu. Jeho príslušníci sú v porovnaní so súperiacimi vrstvami stredoveku oveľa jednotnejší a ich vplyv sa rozpína do mnohých dovtedy nemysliteľných oblastí priemyslu – počnúc ťažbou surovín, končiac školstvom a kultúrou. „Nadšenie po úradníckych postoch vedie k ich nevídanému množeniu sa...,“ s hrôzou konštatuje Dunoyer a vystríha aj pred neustálym rastom štátneho rozpočtu a zvyšujúcim sa dlhom francúzskej vlády.

Zľutovanie nemá tento konzistentný liberál ani k morálke byrokrata. Vyčíta mu servilitu voči moci, ktorej sa chce stať za každú cenu súčasťou. V protiklade k byrokratovi stojí duch industrialistu charakterizovaný vynachádzavosťou, podnikavosťou, súťaživosťou, odvahou a trpezlivosťou. Hrozbu vidí v prechode schopných mladých ľudí z priemyslu do štátnej služby, lebo to považuje za plytvanie vzácnym talentom, zvyšovanie vládnych nákladov a za účelom ich zamestnania šípi vôľu po nových reguláciách v jednotlivých odvetviach priemyslu.

Triedny konflikt tak naberá dnešnému občanovi známu podobu sporu medzi tými, ktorí nejakým spôsobom profitujú z vládnych postov a výsad, a tými, ktorí sú odkázaní len na svoje produkčné schopnosti (podotýkame, že spor zvykne prerásť aj za hranice štátu, do imperiálneho ťaženia a kolonizácie).

Fáza šiesta – plne industriálna spoločnosť (Dunoyerov ideál)

V jeho vlastných slovách, industriálna spoločnosť je „stav, v ktorom právo obohacovať sa uplatňovaním politickej nadvlády neprináleží nikomu, v ktorom by ani menšiny, ani väčšiny neboli oprávnené bohatnúť drancovaním zvyšku obyvateľstva, v ktorom sa práca stane bežným spôsobom nadobúdania majetku a v ktorom činnosť vlády bude verejnou a vykonávanou ľuďmi dobrovoľne zvolenými komunitou a za primeranú odmenu.“

I napriek tomu, že Dunoyerov ideál nebol ešte nikde dosiahnutý (Spojené štáty považoval za k nemu najbližšie), dokázal pomerne presne popísať, ako by mal vyzerať. Ide o spoločnosť osobnej slobody rozvíjajúcu mierumilovné ľudské schopnosti a nadania, spoločnosť vedeckého a technologického pokroku, spoločnosť mieru, tolerancie, dobrovoľného združovania, tvrdej práce a prosperity. Spoločnosť prinášajúcu elimináciu agresie štátu a trvalý zánik triedneho konfliktu.

Prostriedkami vedúcimi ku koncu triedneho zápasu sú jednak rozpad politickej moci udeľujúcej privilégiá a jednak v tom čase populárna liberálna predstava, že pri absencii politickej moci sa prejaví, slobodnej spoločnosti inherentne vlastná, harmónia záujmov medzi jednotlivcami (napríklad medzi zamestnancom a zamestnávateľom, predávajúcim a zákazníkom a tak ďalej).

Liberáli kontra Saint-Simon

Takmer súbežne s Le Censeur Européen a ovplyvnený rovnakými zdrojmi rozvíja svoju verziu industrializmu aj Henri Saint-Simon. Fundamentálny rozdiel medzi liberálnou teóriou a Saint-Simonovým poňatím spočíva v tom, že pre liberálov je industrializmus výrobným režimom prinášajúcim politicko-právny systém strážiaci osobnú slobodu a majetok jednotlivcov, kdežto pre Saint-Simona je to nástroj usilujúci sa vyniesť k moci tri nové triedy – vedcov, umelcov a industrialistov, ktoré majú nahradiť tradičné elity. Liberál Dunoyer tento názor zásadne odmieta. Neupiera na dôležitosti intelektuálom, nesúhlasí však s ich úlohou ako vládnucej vrstvy – aj priemyselné inovácie a umenie by mali byť rozvíjané dobrovoľne, trhom, a nie násilne, štátom.

Liberáli kontra Marx

Zrejmé sú i rozdiely medzi liberálnym vysvetlením triedneho konfliktu a slávnou teóriou Karla Marxa. Marx, na rozdiel od liberálov a po vzore Proudhona, videl ako producentov len proletariát a vlastníkov kapitálu zatracoval ako vykorisťovateľov a na rozdiel od liberálov a po vzore Saint-Simona veril, že nestačí zbaviť privilegovaných moci, ale treba ich nahradiť robotníkmi. Kam to viedlo v praxi, poznáme z histórie.

Radikálny liberalizmus a my

Dielo francúzskych liberálov je aj v dnešnom svete až prekvapivo aktuálne. Liberálom súčasnosti môže poslúžiť ako vodítko pri prebúdzaní triedneho povedomia skutočných producentov bohatstva, ktorí sú dennodenne decimovaní arogantnou a parazitickou politickou vrchnosťou. Popri tom môže tvoriť aj základ pre ucelenejšie vyjadrenie radikálne protrhového postoja ako alternatívy k prevládajúcim konzervatívnym (resp. „sociálnym“) náladám v pravej (resp. ľavej) časti politického spektra.

Spracované z literatúry prístupnej online (1.12.2006):
Hart, David M.: The Radicalism of Charles Comte and Charles Dunoyer, http://homepage.mac.com/dmhart/ComteDunoyer/index.html
Liggio, Leonard P.: Charles Dunoyer and French Classical Liberalism, http://www.mises.org/journals/jls/1_3/1_3_1.pdf
Raico, Ralph.: Classical Liberal Exploitation Theory: A Comment on Professor Liggio’s Paper, http://www.mises.org/journals/jls/1_3/1_3_2.pdf
Stedman-Jones, Gareth: Saint-Simon and the Liberal Origins of the Socialist Critique of Political Economy, http://www-sul.stanford.edu/depts/hasrg/frnit/pdfs_gimon/stedman_jones.pdf
Raico, Ralph: Classical Liberal Roots of the Marxist Theory of Classes, http://www.mises.org/story/2217