Ekonomický úpadok ZSSR sa niekedy zvykne prisudzovať nadmernému zbrojeniu. Aj keď v tomto názore je zrnko pravdy, dosť často toto zrnko zabraňuje chápaniu zásadnejších súvislostí. Niektorí ľudia, najmä tí so sympatiami k socializmu, to totiž chápu tak, že socializmus ako ekonomický systém bol úspešný, efektívnejší [1] ako kapitalizmus a nebyť jednej chybičky, nadmerného zbrojenia (možno dokonca vynútenej zlými kapitalistami), mohol pokojne fungovať ďalej. Niekedy dokonca naznačujú, že je by stálo za to skúsiť to ešte raz. Aj keď to môže vyzerať ako zbytočná duševná ekvilibristika ohľadom názoru, ktorý sa nedá brať vážne [2], dáme si tú prácu a zdôvodníme, prečo je tento názor principiálne chybný a prečo príčina úpadku spočíva primárne v neefektivite systému centrálne plánovaného hospodárstva (skrátene socializmu), na ktorom bola ekonomika ZSSR založená.

Konštrukcia nášho argumentu vyžaduje ujasniť si dve veci. Prvou je povaha zbraní z ekonomického hľadiska. Aj keď to znie zvláštne, zbrane sú spotrebnými statkami. Sú nimi z toho hľadiska, že stoja na konci výrobného procesu a nedajú sa využiť ako prostriedok pri výrobe iných statkov. Druhou dôležitou vecou je povaha socializmu. Hoci je to tautológia, je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky a pracovné sily sú riadené direktívne z jedného centra [3] a spôsob ich použitia nemusí nijako zohľadňovať priania spotrebiteľov.

Náš argument je nasledovný. Z pohľadu socialistickej ekonomiky je úplne jedno, aký typ spotrebných statkov produkuje, či sú to zbrane alebo klasický spotrebný tovar, napr. autá, kozmetika alebo ich kombinácia. Centrum proste stanoví, čo sa bude bude vyrábať a nariadi ako budú použité dostupné výrobné faktory s cieľom dosiahnuť maximálnu produkciu. Zbrane sa od iného spotrebného tovaru nelíšia ničím, čo by vysvetľovalo spomalenie ekonomiky pri ich produkcii. Ak je centrálne riadenie skutočne efektívnejšie ako trh, celková produkcia socialistickej ekonomiky musí byť bez ohľadu na štruktúru výroby nutne väčšia ako v prípade kapitalistickej s jej údajným 'individualistickým chaosom'. Zbrojenie teda nemôže byť dôvodom, prečo by mal napr. ukazovateľ rastu HDP socialistickej krajiny zaostávať za rastom kapitalistickej [4].

Dôvodom, prečo si socialisti myslia, že zbrojenie by malo spomaľovať rast, je zrejme nesprávne vyhodnotenie faktu, že v kapitalistickej ekonomike také niečo platí. To ale vonkoncom neznamená, že by to malo platiť aj v socialistickej. Dôvodom je ich odlišný mechanizmus. Kapitalistická ekonomika je založená na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov a dobrovoľnej spolupráci, čo vedie k alokácii zdrojov podľa preferencií ľudí samotných. Ak štát začne intenzívne zbrojiť, dobrovoľnosť ktorá je podstatou kapitalizmu sa narúša štátnym dirigizmom, preto nie je prekvapivé, že ekonomika funguje dlhodobo menej efektívne. Funguje menej efektívne úmerne tomu, ako prestáva byť kapitalistickou a stáva sa viac socialistickou [5]. O socializme to pochopiteľne platiť nemôže, ten funguje stále rovnako, či už vyrába zbrane alebo iný spotrebný tovar a jeho efektivita nemá prečo klesať.

Dochádzame teda k záveru, že intenzita zbrojenia nemôže sama osebe zabrzdiť rast socialistickej ekonomiky. Rast ekonomiky ZSSR sa pritom už od 70tych rokov povážlivo spomaľoval a v 80tych rokoch prešiel do poklesu. To je obzvlášť nápadné, ak si uvedomíme, že ZSSR bol v tej dobe stredne vyspelou ekonomikou a práve tie majú obvykle potenciál dosahovať najvyššie miery rastu. Vojenské výdavky v tej dobe vzrástli, najprv v snahe získať v období 'zmierňovania napätia' vojenskú prevahu (logika, ktorá stojí za pozornosť) a neskôr v reakcii na Reaganovo znovuvyzbrojovanie USA, neboli ale dôvodom poklesu. Snaha plánovačov zvyšovať úroveň celkovej produkcie zlyhávala už predtým, takže režim sa v zúfalej snahe udržať krok v zbrojení s USA musel neskôr uchýliť nielen k obmedzeniu spotrebných výdavkov v prospech vojenských, ale aj k spotrebe kapitálu, čo problém stagnácie ešte vystupňovalo a dlhodobo situáciu len zhoršilo. Takýto presun zdrojov bol ale následkom, nie príčinou stagnácie. Ak by režim dokázal priebežne zvyšovať celkovú produkciu, nebol by taký krok nutný. Jadrom problému bola neschopnosť centrálne plánovanej ekonomiky efektívne alokovať zdroje pri neexistencii trhu [6].