Verejné školstvo a ohrozenie rodiny
Mises.cz: 10. října 2011, Sheldon Richman (přidal Peter), komentářů: 0
Predstavte si, že by ste chceli rozvrátiť inštitúciu rodiny. Aký by bol najlepší spôsob ako to spraviť? A čo takto prinútiť rodičov, aby odozvdali štátu svoju moc rozhodovať o všetkých dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa vzdelania ich detí?
Predstavte si, že by ste chceli rozvrátiť inštitúciu rodiny. Aký by bol najlepší spôsob, ako to spraviť? A čo takto prinútiť rodičov, aby odozvdali štátu svoju moc rozhodovať o všetkých dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa vzdelania ich detí? Ohlásili by ste rodičom v USA nasledujúci oznam:
„Až dodnes ste vy rozhodovali o vzdelaní svojich detí. V dnešnom svete je ale táto záležitosť prílíš zložitá. Možno v jednoduchšej dobe mohli byť podobné rozhodnutia ponechané na rodičoch. Ale dnes sú veci oveľa komplikovanejšie. Je potrebná expertíza. Od dnešného dňa, my, štátne autority, budeme rozhodovať o vzdelaní vašich detí. My budeme určovať, v akom veku začnú vaše deti chodiť do školy. My určíme, do ktorej štátom riadenej školy budú vaše deti chodiť a čo budú študovať. My určíme, koľko hodín vaše deti strávia v škole; koľko dní v týždni; koľko týždňov v roku; a koľko rokov. Tieto veci môžme kedykoľvek zmeniť. Práve teraz musia vaše deti začat školu v šiestich rokoch. Neskôr sa ale možno rozhodneme, že by škola mala začať skôr, povedzme od troch rokov. Môžme začať tým, že necháme vaše deti navštevovať školu, ktorá je najbližšie k vášmu domovu. Pozdejšie ale možno rozhodneme, že kvôli vznešenému sociálnemu účelu budú vaše deti transportované krížom cez mesto veľa míľ do inej školy. Rodičia, ktorí si prajú poslať svoje deti do neštátnej školy, alebo tí, ktorí si prajú vyučovať svoje deti sami, môžu požiadať o povolenie, aby tak mohli urobiť. Ak uznáme, že táto alternatíva spĺňa naše normy, povolenie vydáme. Toto povolenia ale môže byť kedykoľvek odobrané, ak sa rozhodneme, že táto alternatíva je pod-štandardná. Ešte dve veci: Zaprvé, toto vzdelanie bude zadarmo (nepočítajúc dane, ktoré zaplatíte). Podruhé, ak nebudete dodržiavať tieto pravidlá, máme právo odobrať vám vaše deti.“
Štátne úrady toto nikdy takto priamo americkým rodičom nepovedali. Kľudne to ale urobiť mohli. Výsledky sú rovnaké. Začiatkom druhej polovice 19. storočia elitná skupina intelektuálov, ktorá mala vládnu moc a pôsobila na štátnej úrovni, vnútila takýto systém Spojeným štátom americkým. Postupom času sa tento systém stával viac a viac centralizovaným. Lokálne komunitné školy sa dostávali čoraz viac pod správu, najprv veľkých konsolidovaných školských obvodov a školských úradov v hlavných mestách a potom pod správu Washingtonu, D.C.
Vzdelanie bolo kedysi v kompetencii rodiny. Darilo sa mu veľmi dobre. Americká spoločnosť pred rokom 1850 (odhliadnuc od otrokárstva) bola závidenia hodná celému svetu. Jej ekonomický pokrok neopakovateľný. Jej populácia bola vysoko gramotná. Európski navštevníci, ako Alexis de Tocqueville a Pierre du Pont de Nemours, si povšimly americkú učenosť a múdrosť. Tocqueville nemohol uveriť, aká malá je prítomnosť vlády v Amerike; podotkol, že americkí občania mohli nažívať dlhé obdobia bez toho, aby len videli nejakého štátneho úradníka. Taktiež sa čudoval nad tým, ako Američania ochotne vytvárajú dobrovoľné spoločenstvá, aby dosiahli to, čo nemohli dosiahnúť samostatne.
Takže štátne školstvo nevzniklo preto, aby napravilo ľudskú nedokonalosť. Vzniko, lepšie povedané, pretože – v neplánovanom usporiadaní slobodného spoločenstva – ľudia až príliš dobre spĺňali úlohu vzdelávania a výchovy svojich detí a umožňovali ich rast na nezavislých, schopných a morálnych dospelých ľudí.
Ale podľa niektorých tomuto sa muselo zabrániť. Prečo? Pretože elita a rodičia mali odlišný názor na vzdelanie. Elite v rodičovskom prístupe k výchove svojich detí chýbal zmysel pre národnú vec, vízia dieťaťa ako budúceho vojaka, verejného úradníka alebo industriálneho ozubeného kolesa vo veľkolepej národnej mašinérii. Pod vedením svojich rodičov deti vyrastali zaneprázdnené prácou, rodinou, okolím a ich komunitami – inak povedané ich krátkozrakými životmi. Bez správneho usmerňovania by nedbali na hlas vznešeného účelu. Rodičia boli označení ako zle vplývajúci. V 19. storočí to bola obzvlášť pravda o írskych katolíckych imigrantoch, ktorých rodičia, ak by štát nezasiahol, by pravdepodobne vychovávali írske katolícke deti.
Ak si niektorí z vás myslia, že je to všetko prehnané, tak si prečítajte, čo povedali niektorí prívrženci štátneho školstva. Benjamin Rush, signatár Vyhlásenia za nezávislosť, vyzýval k vládne sponzorovanému vzdelaniu, hneď ako sa stal z Ameriky národ. Rush povedal:
„Nech sa náš žiak naučí, že nepatrí sám sebe, ale že je verejným vlastníctvom. Nech sa naučí milovať svoju rodinu, ale nech sa zároveň naučí, že sa jej musí vzdať, a dokonca na ňu zabudnúť, keď je to potrebné pre dobro vlasti.“
Rush vychvaľoval regulované školy za to, že dopĺňajú nedostatky rodičov.
Archibald D. Murphy, zakladateľ verejných škôl v Severnej Karolíne, povedal toto:
„V týchto školách by mali byť zasadené základy morálky a náboženstva a mali by sa vytvoriť zvyky podriadenosti a poslušnosti [v deťoch] … Ich rodičia nevedia, ako ich učiť … Štát, so svojou láskyplnosťou a záujmom o ich blaho, musí prevziať výchovu nad týmito deťmi a umiestniť ich do skôl, kde ich mysle môžu byť osvietené a ich srdcia privedené k cnosti.“
Edward Ross, sociológ 19. storočia, to podáva takto: „Okopírujme detskú vôľu a výhoda, ak mu dáme učiteľa, ktorého by imitoval namiesto jeho otca, je tá, že ten prvý je vybraná osoba, kým ten druhý nie.“ Bol to Ross, ktorý tvrdil, že úlohou školy je zhromažďovať „malé plastické hrudky ľudského cesta zo súkromných domácností a vytvarovať ich na sociálnom lopári [doska na miesenie cesta - pozn. prekladateľ].“
Zakladateľ toho, čo sa kedysi nazývalo ľudovo-školské hnutie, bol Horace Mann, prvý tajomník školstva Commonwealthu pre štát Massachusetts. Deklarujúc, že „deti sú vosk,“ Mann prehlásil, že „my, ktorí sa angažujeme vo svätej veci vzdelávania, sme oprávnení pozerať sa na všetkých rodičov ako na rukojemníkov vydaných nám napospas pre náš zámer.“
Tento druh sentimentu bol hlásaný aj ďalej v 20. storočí . Napríklad newhampshirský Najvýšší súd v roku 1902 vyhlásil:
„Verejné školstvo … nie je ani tak právo udelené žiakom, ako povinnosť na nich uvalená pre verejné blaho … Kým väčšina ľudí berie verejné školy ako prostriedok veľkých výhod pre žiakov, veľmi často sa prehliada fakt, že sú vládnym prostriedkom na ochranu štátu pred následkami ignorantského a nespôsobilého občianstva.“
Americký Úrad pre vzdelania vydal v roku 1914 dokument, v ktorom stálo: „Verejné školy existujú primárne viac pre prospech štátu ako pre prospech jednotlivca.“ Aj rozhodnutie amerického Najvyššieho súdu z roku 1925, prípad Pierce vs. Spoločenstvo sestier, ktorý zakázal štátom, aby zrušili alternatívnu výuku a zistil, že „dieťa nie je len výtvor štátu,“ znepokojujúco dodal: „Tí, ktorí sa o neho starajú a určujú jeho osud, majú právo, spojené s veľkou povinnosťou, rozpoznať a pripraviť ho na dodatočné povinnosti.“ Inými slovami, súd tvrdil, že [dieťa] nie je len výtvorom štátu. Pozdnejšie v roku 1981 William H. Seawell, profesor pedagogiky na University of Virginia, povedal: „Verejné školy presadzujú viac civilné než individuálne úsilie … Musíme sa zamerať na vytvorenie občanov pre dobro spoločnosti … Každé dieťa patrí štátu.“
Z mnohých strán počuť náreky o chátraní rodiny. Málo ľudí si je ale schopných pripustiť možnosť, že veľkú časť viny nesie štátne školstvo. Obhajcovia štátnych škôl naopak tvrdia, že rozpad rodiny spôsobil úpadok škôl! Ale ako Charles Murray poznamenal s ohľadom na komunity, keď je nejaká inštitúcia systematicky zbavená svojich funkcii, inštitúcia stratiac zmysel svojej existencie chradne.
Vychovávanie detí je jednou z kľúčových funkcií rodiny a vzdelanie je kľúčovým komponentom výchovy detí. Ak sú rodičia a deti odstránené z poprednej pozície a štát prevezme rozhodovanie nad vzdelávaním, nemali by sme byť prekvapení, že rodina upadá do nenávratna. V nedávnom zaujímavom rozhovore Allan Carlson z Rockford Institute podal správu z demografického výskumu, ktorý naznačuje, že pôrodnosť poklesla vtedy, keď vlády zaviedli tzv. bezplatné a povinné školstvo. To znamená, že rodičia majú menší záujem o porodenie a výchovu detí, keď sa štát zmocní ich role rozhodovania o vzdelaní. Ak je to pravda, je to len ďalší dôkaz o tom, ako trúfalo vláda vyciciava život z našej občianskej spoločnosti.
Sheldon Richman je editorom The Freeman, magazínu publikovaného The Foundation for Economic Education, a je autorom knihy Separating School & State: How to Liberate America’s Families. [Oddelenie školy a štátu: Ako oslobodiť americké rodiny.] Článok uverejnený v roku 1996 vo Freedom Daily preložil Jozef Zdechovan.
Prevzaté z Liberálního institutu: http://www.libinst.cz/etexts/richman_skolstvi.pdf