Vývoj sa môže zmeniť

Mises.cz: 11. prosince 2012, Ludwig von Mises (přidal Peter), komentářů: 68

[Z „Planning for Freedom“. Pôvodne vyšlo v The Freeman, Február 12, 1951.]

Jednou z pretrvávajúcich dogiem vyplývajúcich zo súčasných moderných doktrín je presvedčenie, že smerovanie spoločenského vývoja, aké sme videli v nedávnej minulosti, bude pretrvávať takisto v budúcnosti. Predpokladá, že štúdium minulosti odhaľuje smerovanie vecí, ktoré nás čakajú. Akákoľvek snaha zvrátiť, či dokonca zastaviť toto smerovanie je odsúdená na neúspech. Ľudia sa musia podriadiť neprekonateľnej moci osudu dejín.

K tejto dogme sa pridáva hegeliánska myšlienka progresívneho zlepšovania ľudských podmienok. Hegel učil, že každá neskoršia historická doba je nevyhnutne na vyššej úrovni a dokonalejším stavom než tie pred ňou, je postupom smerom ku konečnému cieľu, ktorý stanovil pre ľudstvo Boh v jeho nekonečnej dobrosti. Akékoľvek spochybňovanie kvality toho, čo má prísť, je teda neoprávnené, nevedecké a rúhačské. Tí, ktorí sa stavajú do cesty „pokroku“, nie len že sa oddávajú nezmyselnému dobrodružstvu; sú takisto morálne skazení, reakcionistickí, pretože chcú zabrániť nástupu podmienok, ktoré budú prínosom pre nesmiernu väčšinu.

Z pohľadu filozofie sa jej adepti – samoštylizovaní „pokrokári“ – zaoberajú základnými problémami hospodárskej politiky. Nehodnotia podstatu a nedostatky navrhovaných opatrení a reforiem. To by bolo v ich očiach nevedecké. Z ich pohľadu jediná otázka, ktorá musí byť zodpovedaná je, či takéto navrhované inovácie sú, alebo nie sú v súlade s duchom súčasnej doby a nasledujú vývoj, ktorý smerovaniu ľudstva predurčil osud. Smerovanie politiky nedávnej minulosti nás učí, čo je nevyhnutné a zároveň prospešné. Jediným legitímnym zdrojom poznania toho, čo je priaznivé a má byť dnes dosiahnuté, je poznanie toho, čo bolo dosiahnuté včera.

Posledné desaťročia pretrváva trend smerom k viac a viac vládnym zásahom do podnikania. Sféra iniciatívy súkromných občanov bola obmedzená. Zákony a administratívne nariadenia obmedzili pole, v ktorom podnikatelia a kapitalisti mali slobodu uskutočňovať svoje činnosti v súlade so želaniami spotrebiteľov, prejavených v štruktúre trhu. Z roka na rok stále väčšia časť ziskov a úrokov z investovaného kapitálu bola skonfiškovaná zdaňovaním korporátnych ziskov a príjmu jednotlivcov a nehnuteľností.

„Spoločenská“ kontrola, tj. vládna kontrola podnikania, krok za krokom nahrádza súkromnú kontrolu. „Progresivisti“ sú si istí, že tento trend smerom k presunu „ekonomickej“ moci z parazitickej „pohodlnej triedy“ a jej presun „ľuďom“ bude pokračovať, kým „štát blahobytu“ nenahradí zlý kapitalistický systém, ktorý história navždy odsúdila. Napriek zhubným machináciám na strane „záujmov“, ľudstvo – vedené vládnymi ekonómami a inými byrokratmi, politikmi a vedúcimi odborov – postupuje stabilne smerom k blahu pozemského raja.

Prestíž tohto mýtu je tak veľká, že premôže akúkoľvek opozíciu. Rozširuje porazenectvo medzi tými, ktorí nezdieľajú názor, že všetko, čo príde neskôr, je lepšie než to, čo predchádzalo, a sú si plne vedomí ničivých dôsledkov všadeprítomného plánovania, tj. totalitného socializmu. Takisto sa postupne poddávajú tomu, čo im pseudoučenci hovoria, že je nevyhnutné. Je to táto mentalita pasívneho prijímania porážky, ktorá umožnila socializmu zvíťaziť v mnohých európskych krajinách a môže si čoskoro podrobiť aj túto krajinu (USA, pozn. prekl.).

Marxistická dogma nevyhnutnosti socializmu bola postavená na tvrdení, že kapitalizmus nevyhnutne vedie k postupnému ochudobňovaniu veľkej väčšiny ľudí. Všetky výhody technologického pokroku benefitujú len malú menšinu vykorisťovateľov. Masy sú odsúdené na narastajúcu „mizériu, útlak, otroctvo, degradáciu, vykorisťovanie.“ Žiadny čin na strane vlád alebo zamestnaneckých odborov nemôže uspieť v zastavení tejto evolúcie. Len socializmus, ktorý má prísť „s neúprosnými zákonmi prírody,“ prinesie spásu „vyvlastnením niekoľkých utláčateľov masami ľudí.“

Fakty túto prognózu vyvracali tak isto, ako všetky ostatné Marxove predpovede. V kapitalistických krajinách je dnes životný štandard obyčajných ľudí neporovnateľne vyšší, než bol za čias Marxa. Nie je jednoducho pravda, že plody technologického zlepšenia si užívajú len kapitalisti, kým robotníci, ako hovorí Komunistický manifest, „namiesto rastu s pokrokom odvetvia sa potápajú hlbšie a hlbšie.“ Nie menšina „mrzutých individualistov“, ale masy sú hlavným spotrebiteľom produktov, ktoré priniesla masová výroba. Len nerozumní ľudia môžu stále trvať na bájke, že kapitalizmus „je neschopný zabezpečiť prežitie svojim otrokom v rámci svojho otroctva.“

Doktrína nezvratných panujúcich trendov dnes nahradila marxistickú doktrínu nevyhnutnosti postupného zbedačenia.

Táto doktrína však postráda akúkoľvek logickú alebo experimentálnu overiteľnosť. Historické trendy netrvajú nevyhnutne na vždy. Žiadny praktický človek nie je na toľko bláznivý, aby predpokladal, že ceny budú naďalej rásť, pretože cenové krivky v minulosti ukazujú rastúcu tendenciu. Naopak, čím viac ceny rastú, tým viac bude ostražitý podnikateľ v pozore pred možným zvratom. Takmer všetky predpovede, ktoré naši vládni štatistici urobili na základe ich štúdia dostupných hodnôt – ktoré nevyhnutne vždy odrážajú minulosť – sa ukázali byť nesprávne. Na to, čo sa nazýva extrapolácia trendových línií, hľadí zdravá teória štatistiky s najväčším podozrením.

To isté platí o vývoji v odvetviach, ktoré nie sú otvorené popisu štatistickými hodnotami. Počas gréko-rímskej civilizácie napríklad existovala tendencia smerom k medziregionálnej deľbe práce. Obchod medzi rôznymi časťami rozsiahlej Rímskej ríše sa stále viac zintenzívňoval. Ale potom nastal bod zvratu. Obchod ustal a nakoniec sa vyvinul stredoveký panský systém s takmer úplnou autarkiou každej domácnosti.

Alebo, aby som citoval iný príklad, v 18. storočí pretrvávala tendencia smerom k zníženiu rozsahu a hrôz vojny. V roku 1770 Comte de Guibert napísal: „Dnes je celá Európa civilizovaná. Vojny sú menej kruté. Okrem súbojov sa krv vôbec neprelieva, väzni sú rešpektovaní, mestá nie sú viac ničené, krajiny nie sú viac pustošené.“

Môže niekto tvrdiť, že tento trend sa nezmenil?

Ale aj keby bola pravda, že historické trendy musia pokračovať navždy a že je preto príchod socializmu nevyhnutný, stále nie je prípustné vyvodzovať, že socializmus bude lepší – či dokonca viac než to, najdokonalejší – stav spoločenskej hospodárskej organizácie. Neexistuje nič, čo by podporovalo takýto záver, okrem arbitrárnych pseudoteologických domnienok Hegela, Comteho a Marxa, podľa ktorých každé neskoršie obdobie historického procesu musí byť nevyhnutne lepším stavom.

Nie je pravda, že podmienky ľudstva sa vždy zlepšujú a že návrat do veľmi neuspokojivých režimov života, biedy a barbarstva je nemožný. Porovnateľne vyšší životný štandard, ktorému sa dnes teší bežný človek v kapitalistických krajinách, je výsledkom laissez-faire kapitalizmu. Ani teoretické zdôvodňovanie, ani historická skúsenosť nedovoľuje usudzovať, že by mohol byť zachovaný a ešte málo zlepšený pod socializmom.

V mnohých krajinách sa z roka na rok za posledné roky zvýšil počet rozvodov a samovrážd. Napriek tomu by nikto nemal odvahu tvrdiť, že tento trend predstavuje pokrok k lepším podmienkam.

Klasický absolvent vysokej a strednej školy veľmi rýchlo zabudne väčšinu vecí, ktoré sa naučil. Ale jeden kúsok indoktrinácie trvale osloví jeho myseľ, viz., dogma nezvratnosti vývoja smerom k všadeprítomnému plánovaniu a usmerňovaniu. Nespochybňuje tvrdenie, že ľudstvo sa nikdy nevráti ku kapitalizmu, ponurému systému doby, ktorá je navždy za nami, a že nás „vlna budúcnosti“ vedie smerom k zasnúbenej zemi Cockaigne. Ak by mal pochyby o tom, čo číta v novinách a čo počuje od politikov, zahnal by ich. Pretože dokonca aj kandidáti nominovaní opozičnými stranami, hoci kritických voči politike strany pri moci, protestujú, že nie sú „reakcionárski“, a nepokúšajú sa zastaviť postup k pokroku.

Bežný človek je teda náchylný k socializmu. Samozrejme neschvaľuje všetko, čo robili Sovieti. Rusi podľa neho sfušovali veľa vecí a ospravedlňuje si tieto chyby tým, že boli spôsobené ich neznalosťou slobody. Viní vodcov, obzvlášť Stalina, za skazenie vznešeného ideálu všadeprítomného plánovania. Jeho sympatie smerujú skôr k Titovi, statočnému rebelovi, ktorý sa odmietol vzdať Rusku. Nie tak dávno preukázal rovnaké priateľské pocity voči Benešovi a len pred pár mesiacmi voči Mao Tse-tungovi, „agrariánskemu reformátorovi.“

Nech už je ich počet akýkoľvek, veľká časť americkej verejnosti je presvedčená, že táto krajina smeruje v podstatných otázkach nesprávnym smerom, keďže zatiaľ nevykorenila, ako Rusi, produkciu pre zisk a nezamestnanosť a nedosiahla ešte stabilitu. Prakticky nikto si nemyslí, že by sa mohol dozvedieť niečo dôležité o týchto problémoch zo seriózneho zaoberania sa ekonómiou. Dogmy o nezvratnosti pretrvávajúcich tendencií a ich nezvratne prínosných dôsledkov odsudzujú takéto štúdium ako zbytočné. Ak ekonómia potvrdí tieto dogmy, je nadbytočná; ak sa od nich odchyľuje, je iluzórna a klamlivá.

Smerovanie vývoja sa však môže zmeniť a doteraz sa takmer vždy menilo. Ale zmenilo sa len vtedy, keď čelilo odhodlanému odporu. Pretrvávajúci trend smerom k tomu, čo Hilaire Belloc nazval nevoľníckym štátom, sa takmer isto nezvráti, ak nemá nikto odvahu útočiť na jeho základné dogmy.

Pôvodný článok nájdete tu: http://mises.org/daily/3314.