Ak je ekonomika slobodného trhu taká dobrá, prečo ju dnes nemáme? (časť 1/2)

Mises.cz: 14. prosince 2012, Libertarianpapers.org (přidal Peter), komentářů: 19

Ak je čisto trhová ekonomika taká dobrá, prečo neexistuje už dnes? Ak sú vlády také zlé, prečo dominujú naprieč celým svetom? Nastane vôbec niekedy všeobecne rozšírené prijatie slobodných trhov? Mnoho súčasných autorov, vrátane Cowen (1992, 1994), Cowen a Sutter (1999, 2005), Holcombe (2004, 2005, 2007) a Rutten (1999), spochybňujú uskutočniteľnosť čisto libertariánskej spoločnosti.[1] Trvajú na tom, že takýto systém nemôže vzniknúť a pretrvať, pretože niektorí ľudia budú mať vždy motívy a schopnosť použiť silu voči ostatným. Títo autori poskytujú niekoľko dôvodov, prečo hoci aj keď spoločnosť začne ako dokonalý libertariánsky svet bez štátov (za čo argumentuje Rothbard (1996) a ďalší), konkurujúce si skupiny v konečnom dôsledku vytvoria donucovaciu vládu. Ak budeme mať šťastie, táto nebude veľmi odlišná od toho, čo tu máme dnes, ale môže to byť aj horšie. Vláda nemusí byť spravodlivá alebo želateľná, ale „vláda je nevyhnutná“ (Holcombe, 2004, str. 333).[2] Hoci boli tieto námietky vznesené špecificky voči radikálnym libertariánskym ideám, platia viac všeobecne a sú relevantné pre všeobecnú problematiku spoločenskej zmeny.

Sme presvedčení, že neoklasický rámec väčšiny týchto autorov, predovšetkým Holcomba, Cowena a Suttera spôsobuje, že prehliadajú najdôležitejšiu hybnú silu spoločenskej zmeny. Ekonómovia pri analyzovaní, prečo ľudia robia voľby, aké robia, rozlišujú medzi preferenciami a motívmi. A napriek tomu, keď sa zaoberajú spôsobmi, ako zmeniť správanie, takmer všetci ekonómovia obmedzujú svoje zameranie na motívy. Zmena preferencií je ako možnosť v prísnom neoklasickom pohľade ignorovaná (Rothbard, 1956). Tento obmedzený rámec môžeme nájsť naprieč neoklasickými ekonómami, od zástancov radikálnej zmeny, ako je David Friedman (1989), po tých, čo akceptujú status quo, ako je George Stigler (1982). Normatívna ekonómia verejnej voľby a ústavná ekonómia sa z veľkej časti zameriavajú na vytvorenie „inštitúcií odolných voči darebákom“, ktoré sú imúnne voči ľuďom konajúcim ako „oportunistický racionálny ekonomický človek“ (Kliemt, 2004, str. 235).[3]

Hoci má väčšina neoklasických ekonómov záujem diskutovať o zmene motívov prostredníctvom obmedzení, sme presvedčení, že zmena motívov nie je jediný spôsob, ako zmeniť správanie ľudí, a nemusí byť vždy ani ten najľahší. Zamyslite sa nad vládnou kampaňou proti fajčeniu. Nie len, že sa vláda snaží zmeniť motívy zvýšením daní, snaží sa taktiež zmeniť preferencie presviedčaním ľudí, že fajčenie nie je dobré. Ako obhajcovia laissez-faire spoločnosti len ťažko schvaľujeme túto vládnu kampaň, ale ukazuje, ako sa zástancovia zmeny sústreďujú na motívy a na preferencie než len na samotné motívy. Libertariáni, ktorí sú proti daniam na cigarety, ale taktiež si želajú nižší počet fajčiarov, si okamžite uvedomili, že sa musia spoľahnúť na vzdelávacie kampane zamerané na preferencie fajčiarov.[4]

Naviac, dokonca aj keď politickí ekonómovia chcú zmeniť motivácie ľudí, aby to dosiahli, musia zmeniť buď politiku, alebo inštitúcie, a to dokážu len najprv zmenou preferencií ľudí o inštitúciách. Kým človek zjednodušujúco nezredukuje všetku históriu na deterministický model, v ktorom všetky zmeny inštitúcií vychádzajú len zo zmien v externých obmedzeniach (napríklad Greif, 2006 a do väčšej hĺbky a vo väčšom rozsahu North, Wallis a Weingast, 2009), musia sa politickí ekonómovia pozerať na preferencie, aby vysvetlili spoločenské zmeny. Holcombe, Cowen a Sutter sa vyhýbajú akémukoľvek zaoberaniu sa ideológiou a inými faktormi, ktoré môžu ovplyvniť preferencie, ale my sme presvedčení, že spoločenská zmena bez zmeny preferencií je zriedkavá. Tvrdenie, že je možné zmeniť politiku bez zmeny preferencií, je ilúzia. História poskytuje mnoho príkladov, kedy sa zmenili preferencie dostatočne veľa ľudí, takže výsledkom boli významné zmeny v politike. Odstránením tejto analytickej kazajky, uvalenej neoklasickými ekonómami, by mohli ekonómovia ponúknuť oveľa viac pre zlepšenie sveta. Netvrdíme, že libertarianizmus vyžaduje presvedčiť 100 percent ľudí k podporovaniu slobodnej spoločnosti. Namiesto toho, vychádzajúc z Rothbarda (1989), tvrdíme, že libertarianizmus (v tomto zmysle akýkoľvek systém) vyžaduje podporu určitej kritickej masy. Keď dostatočné množstvo ľudí podporí slobodnú spoločnosť a prestanú podporovať vlády, stratí sa schopnosť potencionálnych predátorov formovať vládu.

Argument za pesimizmus

Prečo si niekto osvojí pesimistický postoj voči možnosti spoločenskej zmeny smerom k čisto trhovej ekonomike? Dôvody sa líšia, ale zamerajme sa na pesimizmus dvoch ekonómov klasického liberalizmu, ktorí na túto tému publikovali sériu článkov. Cowen a Sutter (2005) je najnovší príspevok do reťaze prác, ktoré sa zaoberajú možnosťou bezštátnej spoločnosti. Veľká časť ich zdôvodnení sa vzťahuje aj na obmedzenejšie voľné trhy. Pôvodné argumenty za pesimizmus nájdeme v Cowen (1992, 1994), podľa ktorých ak bez vládneho monopolu na používanie sily môžu konkurujúce si skupiny spolupracovať, aby vyriešili spory, takisto sa môžu spolčiť, aby mohli vykonávať donucovanie. Cowen a Sutter (1999) pokračujú so všeobecnejším tvrdením, že tie isté faktory, ako je spolupráca, ktoré môžu umožniť libertariánsku spoločnosť, môžu tiež umožniť vládu. Cowen a Sutter (2005, str. 109) zhŕňajú:

Ak je občianska spoločnosť schopná využiť normy na vynútenie spolupráce, tá istá spoločnosť bude náchylná k určitému druhu kartelov. Inými slovami, vlastnosti spoločnosti, ktoré prehlbujú spoluprácu, prinesú zlé výsledky rovnako ako tie dobré. Pre poskytnutie jednoduchého príkladu, nacisti sa pri páchaní svojich zločinov, okrem ich očividných donucovacích elementov, spoliehali na spoluprácu. Schopnosť organizovať je preto zmiešaným požehnaním.

Príklad s nacistami mal Cowena a Suttera upozorniť na kľúčovú úlohu ideológie. Namiesto toho uzatvárajú, že nie je pravdepodobné, že libertariánska spoločnosť pretrvá, práve kvôli „paradoxu spolupráce“. Niektorí ľudia budú natoľko schopní spolupráce, že sa budú môcť ostatným vyhrážať vládou alebo súkromnou silou. Cowen a Sutter považujú tento problém doslova za neoddeliteľnú vlastnosť bezštátnej spoločnosti.

Niektorí autori spochybnili Cowen a Sutterove tvrdenie o vytváraní kartelov infraštruktúrnymi odvetviami[5], ale autori (2005) reagovali, že kartely sú možné v infraštruktúrnych odvetviach, ktoré používajú silu. Argumentujú, že aj keby väčšina ľudí bola nenásilná, mocnejšie skupiny by mohli hroziť ostatným, ktorí by nemali inú možnosť než sa podriadiť. Predstavujú tento scenár prostredníctvom jednoduchej teórie hier. Hoci by bolo pre obete najlepšie, keby neboli obeťami, je pre obete lepšie byť obeťami bez akejkoľvek represie než púšťať sa do boja, pretože konfrontácie sú nákladné. Toto je pravdepodobne dôvod, prečo väčšina ľudí zaplatí zlodejovi alebo daňovému úradu, hoci by preferovali neplatiť; prísť o peniaze je lepšie než púšťať sa do konfrontácie a možno prísť o život.

Ako dôkaz faktu, že niektorí budú vždy hroziť, kým ostatní sa vždy podriadia, Cowen a Sutter (1005, str. 113) poukazujú na existenciu vlád po celom svete: „Musíme brať vážne fakt, že či už lepšie, alebo horšie vlády existujú všade na svete... História ukazuje, že je relatívne ľahké dosiahnuť „spoluprácu v donucovaní“, bez ohľadu na konkrétnu cestu k takémuto konečnému stavu vecí.“ Tento postoj je podobný tomu autorov píšucim v tradícii verejnej voľby, vrátane Holcombe (2004) a Rutten (1999), ktorí argumentujú, že istá forma donucovania nevyhnutne pretrvá.[6] Holcombe (2004, str. 326) jednoznačne píše: „Bez vlády – alebo dokonca aj pri slabej vláde – sa predátorské skupiny vnútia ľuďom silou a vytvoria vládu, aby mohli od týchto podriadených získavať príjmy a bohatstvo,“ uzatvára, že „vláda je nevyhnutná.“ Rovnakým spôsobom Cowen píše (1992, str. 261, 252): „Ukáznená anarchia znovu implikuje dohodnutú anarchiu,“ tvrdí, „libertariánska ideológia neposkytuje záruku voči vzniku vlády.“

Nedávno Cowen vytvoril (2007) to, čo nazýva „paradox libertarianizmu“, podľa ktorého v podstate úspech libertariánstva prispel k zväčšeniu vlády. Zmeny vládnej politiky za posledné desaťročia boli v smere libertariánstva, čo spôsobilo „oveľa väčšie bohatstvo a oveľa viac slobody“, čo ironicky zvýšilo dopyt verejnosti po vláde.[7]

Pre všetkých týchto autorov sú libertariáni slepí. Hoci aj keď si ľudia uvedomia, že trhy sú dobré a donucovanie je zlé, niektorí sa vždy pokúsia využiť vládne donucovanie, pretože to bude v ich záujme. Týchto kritikov môžeme nazvať pesimistickými obdivovateľmi libertariánstva. Libertariánske myšlienky sú pekné, ale v praxi sú neuskutočniteľné.

Argument proti pesimizmu

Odpustite nám priaznivo citovať politika a generála, ale ako povedal Dwight D. Eisenhower, „pesimizmus ešte nikdy žiadnu vojnu nevyhral.“ Len preto, že dnes libertariáni nikde na svete netriumfujú v plnej miere, neznamená, že usilovať sa o to je zbytočné. Cowenova a Sutterova analýza významne vynecháva dôležitosť ideológie a verejnej mienky pri obmedzení vlády. Pri určitých konkrétnych predpokladoch, Cowen a Sutterove (2005) a Cowenove (2007) analýzy v žiadnom prípade nedokazujú nevyhnutnosť existencie vlády. V Cowen a Sutter (2005) je odmena za používanie donucovania pozitívna, pretože neexistujú externé obmedzenia, a v Cowen (2007) sa vláda stáva populárnejšia s nárastom príjmu. Ale ak sa zmenia predpoklady, zmenia sa predpokladané odmeny a „nevyhnutnosť“ štátneho zriadenia sa stáva „nevyhnutná“ len za určitých podmienok.

Tento problém je najsilnejší v Cowenovom najnovšom článku (2007), v ktorom berie súčasné politické názory ako nemenné a predpokladá, že väčšina považuje vládu za normálny statok, tak ako väčšinu ostatných. V súčasnom svete to môže byť pravda. Ale predpokladajme, že zástancovia slobodného trhu správne tvrdia, že trhy sú občianskejšie a humánnejšie (Roepke, 1960) a že sofistikovanejším alebo vyspelejším postojom je podpora slobody pred donucovaním. Toto je otvorená otázka, ale ako sa príjem ľudí bude zvyšovať a budú vzdelanejší, je pravdepodobné, že budú menej podporovať štátny systém (Caplan, 2001a). Za týchto okolností nebude štátne zriadenie obyčajným statkom, ale podradným.

Alebo sa zamyslite nad Cowen a Sutterovým (2005) predpokladom o pozitívnej odmene z donucovania. Človek sa nemusí v súčasnom svete pozrieť ďalej než na mnoho bohatých vládnych predstaviteľov po celom svete, aby videl, že je to pravda. Ale samotné výnosy sú aspoň z časti funkciou inštitúcií a len ťažko sú konštantné v čase. Zmena inštitúcií môže zmeniť úroveň, a dokonca aj vnímanie výnosov. Naviac, vo svetle subjektívnej podstaty preferencií ľudí nie je úroveň výnosov jedinou relevantnou záležitosťou, ktorú treba brať do úvahy. Subjektívne vnímanie výnosov sa s preferenciami môže zmeniť. Predpokladajme, že isté externé, ideologické obmedzenia, zapracované do širokého právneho kódexu, boli uvalené na donucovanie. Ak by tieto obmedzenia boli dostatočne významné, dokonca aj potencionálni oportunitsti by upustili od používania donucovania.

Cowen a Sutter môžu odpovedať, že predpokladom žiadnej vlády už špecifikovali relevantné inštitucionálne obmedzenia. Ale rôzne právne systémy, ktoré sa počas histórie prejavili v bezštátnych spoločnostiach, sú v rozpore s týmto tvrdením. Cowen (1992, str. 251) na úvod zamieta „spoliehanie sa len na libertariánsku ideológiu pri zabezpečení pretrvania anarchie“ ako „deus ex machina“. Cowen a Sutter však priznávajú (1999, str. 165), že „efektivita spolupráce závisií len na schopnosti komunity zapájať sa do kolektívneho konania; výber projektov, ktoré majú byť dosiahnuté, je samostatná otázka (kurziva pridaná).“ Inými slovami, je možné aby ľudia spolupracovali v dosiahnutí verejného dobra alebo verejného zla. Nacisti dosahovali verejné zlo, ale tento výsledok nie je všeobecne platný. Aké faktory ovplyvňujú spoločenský mix verejného dobra a zla? Podľa Cowena a Suttera je táto „samostatná otázka“ rozhodovaná „vodcami spoločnosti a verejnými zastupiteľmi“ na základe toho, ktorý projekt „je v súlade s ich vlastnými záujmami.“ Ale čo potom určuje ich záujmy? Tu sa opäť implicitne vraciame k inštitúciám a ideológii, ak Cowen a Sutter nechcú nahradiť ideológiu s deux ex machina preferencií vodcov a predstaviteľov.

Ďalší jasný príklad toho, ako ideológia implicitne vstupuje do analýz neoklasických ekonómov, napriek ich najlepšej snahe udržať ju mimo nej, pochádzajú od Cowenových kritikov. Friedman (1989, str. 117) vo svojom krátkom náčrte anarchizmu navrhuje poly-právny systém, v ktorom konkurujúce si súkromné súdy a polícia vynucujú rôzne právne kódexy, ktoré si navzájom konkurujú ako „značky áut“. Tieto právne kódexy nemusia byť vo Friedmanovom pohľade libertariánske, aj keď tvrdí, že bude nákladnejšie vynucovať nelibertariánske právo ako libertariánske. Osobný záujem bude mať preto tendenciu viesť poly-právny anarchizmus k libertariánskym výstupom. Ale všimnite si, že Friedmanove súkromné súdy a polícia sa podriaďujú minimálne jednému univerzálnemu zákonu, napriek tomu, že to veľmi nepripúšťa. Žiadny z nich nevyberá dane. V opačnom prípade sa jeho systém prepadne do medzinárodnej anarchie, ktorú pozorujeme v dnešnom svete. Ako môže vzniknúť tak jednotný odpor voči daniam než prostredníctvom široko rozšírenej averzii voči zdaňovaniu?

Je možné, aby sa preferencie niekedy zmenili tak, že ľudia budú dopytovať menej štátu alebo väčšie obmedzenie vlády? Ak prijmete priamočiare neoklasické predpoklady verejnej voľby Cowena a Suttera, odpoveď bude pravdepodobne „nie“, keďže v nemenných neoklasických modeloch sú preferencie nemenné. Tento postoj však prehliada dva dôležité fakty o svete, konkrétne, že verejná mienka sa často mení a že na verejnej mienke záleží. Caplan a Stringham (2005) stavajú proti mainstraemovému pohľadu verejnej voľby, že záujmy hýbu svetom, pohľad Ludwiga von Misesa a Fredercia Bastiata, podľa ktorých svetom hýbu myšlienky. Podľa Misesa a Bastiata prejde vládam toľko len preto, že majú podporu dostatočného počtu ľudí. Zlá politika pretrváva len preto, že majú podporu mediánového voliča (Caplan a Stringham, 2005).[8]

Súčasný dopyt po zlej politike však o nič viac neznamená, že je nevyhnutná, než súčašný dopyt po autách Ford neznamená, že si Ford navždy udrží svoj súčasný trhový podiel.  Ak sa preferencie ľudí môžu zmeniť, potom veľká vláda nie je niečo, čo budú ľudia nevyhnutne vždy požadovať. Toto je dôležité, pretože ak dostatočne veľa ľudí prestane podporovať rôzne politiky veľkej vlády, potom bude pre štát zložité vnucovať svoju politiku neochotným masám. Ako tvrdili Rothbard (1989), Hummel (1990, 2001) a iní, vládnym predstaviteľom prejde toľko, koľko im ľudia dovolia.

Tu leží kľúč k zmene spoločnosti: zmeniť verejnú mienku alebo preferencie ľudí voči vláde. A jediný spôsob, prostredníctvom ktorého ľudia možno zmenia svoje preferencie, je vzdelávanie a presviedčanie; nátlak je neefektívny. Toto je dôvod, prečo libertariánski ekonómovia rôznej farby veria, že ekonomické vzdelávanie hrá takú kľúčovú úlohu. Väčšina ľudí z verejnosti podporuje rôzne vládne politiky, pretože skutočne veria, že vláda musí riešiť spoločenské problémy. Len zriedkavo zvažujú možnosť, že vláda môže byť dôvodom týchto problémov alebo ich zhoršuje (Higgs, 2004, 2007). Takisto nezvažujú možnosť, že dobrovoľné konanie je schopné vyriešiť takzvané trhové zlyhania.

Ak slobodný trh dokáže úžasné veci, ako sú presvedčení mnohí libertariánski ekonómovia (Rothbard, 1996), potom neexistuje prirodzený dôvod, prečo by mala verejnosť navždy požadovať, či dokonca tolerovať, štát. Bastiat (1964) trvá na tom, že verejnosť bola oklamaná. Verejnosť sa podarilo presvedčiť, aby verila nevyhnutnosti vládnych zásahov v mnohých oblastiach. Ak by však ekonómovia slobodného trhu mali svoju príležitosť, presvedčenie a správanie verejnosti by sa zmenilo. V prípade problému by sa verejnosť neobracala okamžite na štát, aby ho vyriešil. Ak by sa štát pokúsil získať nové funkcie, verejnosť by tomu zabránila. Malá skupina ľudí sa môže pokúsiť použiť nátlak, aby vnútila svoju vôľu verejnosti, ale bez všeobecnej podpory alebo všeobecnej akceptácie verejnosťou by sa to tejto malej skupine len veľmi ťažko podarilo (Rothbard, 1990, str. 47). Ako napísal Rothbard (1996, str. 72), „cisárove šaty údajného altruistického záujmu o všeobecného blaho by z neho boli strhnuté.“

Na jednej úrovni sa náš argument javí ako očividne pravdivý. Ako nám napísal jeden kolega z Review of Austrian Economics: „Ústredná myšlienka tejto práce je, že libertariánska anarchia pretrvá, keď budú všetci libertariánskymi anarchistami. Toto tvrdenie nie je kontroverzné.“ Napriek tomu, ako sme ukázali, toto tvrdenie je veľmi kontroverzné. Námietky tých, ktorí spochybňujú dosiahnuteľnosť alebo udržateľnosť bezštátnej spoločnosti (ako opak jej želateľnosti), všetky spočívajú na explicitnom alebo implicitnom odmietnutí truismu, že myšlienky majú dôsledky. Je pravdepodobné, že v každej spoločnosti budú vždy niektorí ľudia chcieť používať silu. Ale sme presvedčení, že ľuďom môže prejsť používanie sily len na širokej úrovni, len ak majú podporu dostatočne veľa ľudí. Bez širokej podpory možnosť vytvorenia vlády mizne.

Ak tí, čo si myslia, že libertariánska spoločnosť je nedosiahnuteľná, skutočne opustia tvrdenie, že preferencie sú navždy nemenné, ich jediná alternatíva je odvolávať sa na problém verejných statkov alebo jeden z jeho mnohých variantov, ako väzňova dilema alebo teória závislosti na zvolenej ceste. Takéto problémy majú údajne zabrániť tomu, aby zmeny v myslení ľudí mali silný dopad na politický výstup. Toto však vyvoláva širokú námietku voči rôznym druhom zlepšenia politiky. Napriek tomu je história posiata príkladmi, v ktorých verejnosťou podporované masové hnutia prekonali motívy čierneho pasažiera, aby dosiahli významné víťazstvá voči štátnej moci, a v ďalšej časti tohto článku niekoľko spomenieme. Ako si všimol držiteľ Nobelovej ceny Douglass C. North, „bežné pozorovanie... potvrdzuje nespočetné množstvo prípadov, v ktorých došlo ku konaniu veľkých skupín a boli základnou silou zmeny.“ (North, 1981, str. 10-11) Keď si človek uvedomí, že ľudia nie vždy konajú čisto vo vlastnom záujme; že sú občas (ak nie vždy) schopní ideologického altruismu alebo inak konajú na dosiahnutí cieľov, ktorých materiálne odmeny ich nie úplne kompenzujú za ich úsilie; že, jedným slovom, preferencie sú skutočne flexibilné, potom, ako Hummel (1987, 1990, 2001), Caplan a Stringham (2005), Higgs (1987, 2004, 2007) a North (1981, 1990) rozsiahle ukázali, sa sila myšlienok stáva rozhodujúcou.

Rozhodujúcim faktorom v tomto svetonázore je teda verejná mienka. Čím viac si ľudia osvoja kultúru podnikavosti, tým sa systém slobodného trhu stane reálnejším. Je nevyhnutný svet, kde väčšina ľudí podporuje čisto trhovú ekonomiku, ako naznačuje Fukuyama (1992) vo svojom argumente nevyhnutnosti sociálnej demokracie? Nemyslíme si, že akýkoľvek svet je nevyhnutný, ale sme presvedčení, že zmena preferencií k podpore čisto trhovej ekonomiky je určite možná. Zamyslime sa nad niekoľkými možnými dôvodmi, ktoré to potvrdzujú.

Pokračovanie článku „Historické príklady zmeny preferencií vedúcich k spoločenskej zmene“ a „Dôsledky pre zástancov slobody“.

Pôvodný článok nájdete tu: http://mises.org/journals/qjae/pdf/qjae13_2_2.pdf

Poznámky:

1. Pre základný popis čisto libertariánskej alebo bezštátnej ekonomiky pozri Rothbard (1996) a Stringham (2007).

2. Rothbard (1996, p. 70) poznamenal, že „pre Štát je tiež obzvlášť dôležité, aby sa jeho vláda javila ako nevyhnutná: hoci aj keď je jeho panovanie neobľúbené, ako aj často je, stretne sa s pasívnou rezignáciou vyjadrenou v známom spojení 'smrť a dane'.“

3. Okrem ekonómov verejnej voľby, ostatní, ktorí hľadajú spôsoby obmedzenia politických inštitúcií, zahŕňajú Hardin (1999), North (1990) a Weingast (1995). Náš prístup je viac fundamentálny, pretože spochybňujeme, či ústavné pravidlá alebo politické štruktúry môžu významným spôsobom obmedziť vládu. Ako píše Tullock (1987, str. 317), „Názor, že vláda môže byť obmedzená konkrétnymi doložkami, je naivný. Niečo musí tieto doložky vynucovať a nech už to je čokoľvek, čo ich vynucuje, je to neobmedzené.“ Viac k tejto téme viď Farrant (2004). Tvrdíme, že konečným a jediným obmedzením vlády je ideológia: tj. preferencie verejnosti.

4. Neoklasický ekonóm analyzujúci kampaň proti fajčeniu by sa mohol pokúsiť zachrániť myšlienku konštantných preferencií odvolaním sa na Beckerovu (1965) diskusii o „Z-statkoch“. Cigarety, namiesto toho, aby boli považované za konečný spotreniteľský statok (X-statok), by mohli byť považované za vstup pre to, čo Becker nazýva Z-statok, ktorý vyžaduje produkciu iných statkov. Hlbšie vysvetlenie tejto problematiky pozri orignál článku na Mises.org

5. Friedman (1994) reagoval na Cowenov pôvodný článok, kým Caplan a Stringham (2003) reagovali na Cowen and Sutterovu (1999) neskoršiu prácu. Caplan a Stringham poukazujú na to, že len pre to, že ľudia dokážu spolupracovať na dosiahnutí určitého zisku, neznamená, že sa dokážu spolčiť na získaní všetkého. Banky sa napríklad dokážu zosúladiť v akceptovaní kreditných kariet iných bánk, ale bolo by pre nich oveľa ťažie dohodnúť sa na úrokovej miere.

6. Pre prehľad argumentov verejnej voľby o anarchii pozri Stringham (2005). Pre reakciu na Holcombe (2004) pozri Leeson a Stringham (2005), Block (2005) a Holcombe (2005, 2007).

7. Cowen nešpecifikuje, či výsledný rast vlády je len na báze per capita, alebo ako percento celkového výstupu, a možno nie je od nás férové očakávať prílišnú dôslednosť od on-line populárneho komentára. Ale v rastúcej ekonomike sa veľkosť vlády môže zvýšiť per capita a pritom klesať relatívne k veľkosti ekonomiky. Ak sa na druhej strane Cowen snaží vzkriesiť unavené, progresívne tvrdenie z 20. storočia, že s rastom ekonomiky musí rásť aj veľkosť vlády ako percento z HDP, musí byť väčšia a komplexnejšia; toto jeho tvrdenie sa zdá byť historicky spochybniteľné v USA. Pre podrobnejší komentár pozri originál článku na Mises.org.

8. Caplan (2007) tvrdí, že pri nízkych hraničných nákladoch budú ľudia pravdepodobnejšie požadovať viac ekonomicky „iracionálnu“ a kontraproduktívnu politiku. Caplanova (2001a, b) analýza prichádza k záveru, že keďže vzdelanejší ľudia budú pravdepodobnejšie myslieť ako ekonómovia, viac vzdelania je dôležitý spôsob ako zmeniť politicko ekonomické presvedčenia. Pre podrobnješí komentár pozri originálny článok na Mises.org.

Literatúra

Aoki, Masahiko. 2001. Toward a Comparative Institutional Analysis. Cambridge, Mass.: MIT Press.
Adams, John. 1856. The Works of John Adams. In C. F. Adams, ed., vol. 10. Boston: Little, Brown.
Bastiat, Frederic. 1964. Economic Sophisms. Arthur Goddard, trans.
Irvington-on-Hudson, N.Y.: Foundation for Economic Education.
Becker, Gary. 1965. “A Theory of the Allocation of Time.” Economic Journal 75 (no. 299): 493–508.
Benson, Bruce. 1990. The Enterprise of Law. San Francisco: Pacific Research Institute for Public Policy.
Boettke, Peter J. 2000. “Towards a History of the Theory of Socialist Planning.” In P. Boettke, ed. Socialism and the Market: The Socialist Calculation Debate Revisited, Vol. 1: The Natural Economy, 1–39. London: Routledge.
Block, Walter. 2005. “Government Inevitability: Reply to Holcombe.” Journal of Libertarian Studies 19 no. 3: 71–93.
Caplan, Bryan. 2001a. “How Economists Misunderstand Voters, and Why Libertarians Should Care.” The Independent Review 5 no. 4: 539–563.
——. 2001b. “What Makes People Think Like Economists? Evidence from the Survey of Americans and Economists on the Economy.” Journal of Law and Economics 44: 395–426.
——. 2007. The Myth of the Rational Voter: Why Democracies Choose Bad Policies. Princeton, N.J.: Princeton University Press.
Caplan, Bryan, and Edward P. Stringham. 2003. “Networks, Law, and the Paradox of Cooperation.” Review of Austrian Economics 16 no. 4: 309–326. 50 The Quarterly Journal of Austrian Economics 13, No. 2 (2010)
——. 2005. “Mises, Bastiat, Public Opinion, and Public Choice: What’s Wrong With Democracy?” Review of Political Economy 17(1): 79–105.
Cowen, Tyler. 1992. “Law as a Public Good: The Economics of Anarchy.” Economics and Philosophy 8: 249–267.
——. 1994. “Rejoinder to David Friedman on the Economics of Anarchy.” Economics and Philosophy 10: 329–332.
——. 2007. “The Paradox of Libertarianism.” Cato Unbound (March 11).
Cowen, Tyler, and Daniel Sutter. 1999. “The Costs of Cooperation.” The Review of Austrian Economics 12: 161–173.
——. 2005. “Conflict, Cooperation and Competition in Anarchy.” Review of Austrian Economics 18 no. 1: 109–115.
Crampton, Eric. 2002. “You Get What You Vote For: Electoral Determinants of Economic Freedom.” Journal of Private Enterprise 18: 32–56.
Ekelund, Robert B., Robert F. Hébert, and Robert D. Tollison. 2006. The Marketplace of Christianity. Cambridge, Mass.: MIT Press.
Farrant, Andrew. 2004. “Robust Institutions: The Logic of Levy?” Review of Austrian Economics 17: 447–451.
Friedman, David. 1989. The Machinery of Freedom, Guide to Radical Capitalism, 2nd ed. La Salle, Ill.: Open Court.
——. (1994) “Law as a Private Good: A Response to Tyler Cowen on the Economics of Anarchy.” Economics and Philosophy 10: 319–327.
Fukuyama, Francis. 1992. The End of History and the Last Man. New York: Free Press.
Greif, Avner. 2006. Institutions and the Path to the Modern Economy: Lessons from Medieval Trade. Cambridge, Mass.: Cambridge University Press.
Hardin, Russell. 1999. Liberalism, Constitutionalism, and Democracy. Oxford: Oxford University Press.
Hayek, Friedrich A. 1949. “The Intellectuals and Socialism.” University of Chicago Law Review 16: 417– 33.
Higgs, Robert. 1987. Crisis and Leviathan: Critical Episodes in the Growth of American Government. New York: Oxford University Press.
Edward P. Stringham and Jeffrey Rogers Hummel: If a Pure Market Economy… 51
——. 2004. Against Leviathan: Government Power and a Free Society. Oakland, Calif.: The Independent Institute.
——. 2007. Neither Liberty nor Safety: Fear, Ideology, and the Growth of Government. Oakland, Calif.: The Independent Institute.
Holcombe, Randall G. 2007. “Is Government Really Inevitable?” Journal of Libertarian Studies 21(1): 41–48.
Holcombe, Randall. 2004. “Government: Unnecessary but Inevitable.” The Independent Review 8: 325–42.
——. 2005. “Is Government Inevitable? Reply to Leeson and Stringham.” Independent Review 9 no. 4: 551–557.
Hummel, Jeffrey Rogers. 1987. “Epstein’s Takings Doctrine and the Public- Goods Problem.” Texas Law Review 65: 1233–1242.
——. 1990. “National Goods Versus Public Goods: Defense, Disarmament, and Free Riders.” Review of Austrian Economics 4: 88–122.
——. 2001. “The Will to Be Free: The Role of Ideology in National Defense.” Independent Review 5: 523–537.
Grinder, Walter E. and John Hagel III. 1977. “Toward a Theory of State Capitalism: Ultimate Decision-Making and Class Structure.” Journal of Libertarian Studies 1 no. 1: 59–79.
Kosmin, Barry A. and Ariela Keysar. 2006. Religion in a Free Market: Religious and Non-Religious Americans. Ithaca, N.Y.: Paramount Market Publishing.
Kliemt, Hartmut. 2004. “Public Choice from the Perspective of Philosophy.” In Charles Rowley and Friedrich Schneider, eds. The Encyclopedia of Public Choice, 235–244. New York: Kluwer.
Lecky, W. E. H. 1897. A History of European Morals: From Augustus to Charlemagne. 3rd ed. vol. 1. New York: D. Appleton.
Leeson, Peter T., and Edward P. Stringham. 2005. “Is Government Inevitable? Comment on Holcombe’s Analysis.” Independent Review 9 no. 4: 543–549.
North, Douglass C. 1981. Structure and Change in Economic History. New York: W. W. Norton.
52 The Quarterly Journal of Austrian Economics 13, No. 2 (2010)
——. 1990. Institutions, Institutional Change and Economic Performance. Cambridge, Mass.: Cambridge University Press.
North, Douglass C., John Joseph Wallis, and Barry R. Weingast. 2009. Violence and Social Orders: A Conceptual Framework for Interpreting Recorded Human History. Cambridge, U.K.: Cambridge University Press.
Roepke, Wilhelm. 1960. A Humane Economy. Chicago: Henry Regnery.
Rothbard, Murray N. 1956. “Toward a Reconstruction of Utility and Welfare Economics.” In On Freedom and Free Enterprise: Essays in Honor of Ludwig von Mises, Mary Sennholz, ed. Princeton, N.J.: Van Nostrand Company.
——. 1977. Toward A Strategy For Libertarian Social Change. Mimeograph.
——. 1989. Four Strategies for Libertarian Change. London: Libertarian Alliance.
——. 1990. “Concepts of the Role of Intellectuals in Social Change Toward Laissez Faire.” Journal of Libertarian Studies 9 no. 2: 43–67.
——. 1996. For a New Liberty: Libertarian Manifesto. San Francisco: Fox and Wilkes.
Rutten, Andrew. 1999. “Can Anarchy Save Us from Leviathan?” The Independent Review 3: 581–593.
Stigler, George. 1982. The Economist As Preacher and Other Essays. Chicago: University of Chicago Press.
Stringham, Edward, ed. 2005. Anarchy, State, and Public Choice. Cheltenham, U.K.: Edward Elgar.
——, ed. 2007. Anarchy and the Law: The Political Economy of Choice. Somerset, N.J.: Transaction Publishers.
Taylor, Brad. 2008. “Anarchy, Preferences, and Robust Political Economy.” Working paper, University of Canterbury.
Weingast, Barry R. 1995. “The Economic Role of Political Institutions: Market Preserving Federalism and Economic Development.” Journal of Law, Economics, and Organization 11: 1–31.
Young, H. Peyton. 1998. Individual Strategy and Social Structure: An Evolutionary Theory of Institutions. Princeton, N.J.: Princeton University Press