Ak je ekonomika slobodného trhu taká dobrá, prečo ju dnes nemáme? (časť 2/2)

Mises.cz: 17. prosince 2012, Libertarianpapers.org (přidal Peter), komentářů: 16

Historické príklady zmeny preferencií vedúcich k spoločenskej zmene

Podľa pesimistického pohľadu bude na svete existovať veľa problémov bez ohľadu na to, čo spravíme. Hoci na svete vždy bolo a stále je veľa problémov, pesimistický pohľad prehliada niektoré významné príklady dôležitých zmien. V tejto časti prediskutujeme niektoré historické príklady, ktoré poskytujú empirickú podporu našej hypotézy zmeny preferencií vedúcich k spoločenskej zmene. Žiadny z týchto príkladov nepredstavuje úplný posun k libertariánskej spoločnosti; v skutočnosti je možné sa zamyslieť nad tým, či tieto zmeny boli vôbec smerom k libertariánskej spoločnosti. Takisto nie je nevyhnutné, aby tieto zmeny preferencií neboli vôbec ovplyvnené alebo neobmedzované pretrvávajúcimi politickým alebo spoločenskými súvislosťami. Všetky tieto príklady však ukazujú, ako veľké zmeny v preferenciách môžu viesť k veľkým politickým zmenám. Dosiahnutie ekonomiky čisto slobodného trhu by vyžadovalo veľké zmeny verejnej mienky, ale skutočnosť, že verejná mienka sa v minulosti tak veľmi menila, môže naznačovať, že pohyb smerom k libertariánskemu presvedčeniu je možný.

Možno jedna z najúžasnejších historických zmien, ktorá vzišla zo zmeny základných ideologických preferencií ľudí, bolo skoncovanie s otroctvom. Otroctvo bolo zdrojom nútených prác od úsvitu civilizácie. Ľudia vlastnili otrokov na všetkých kontinentoch a pre akúkoľvek činnosť. Otroctvo, spolu s takými ostatnými formami neslobodnej alebo kvázi-slobodnej práce ako nevoľníctvo, dlhové poddanstvo, nedobrovoľné učňovstvo a úradné nútené práce, boli nezávideniahodnou situáciou väčšiny ľudí pred priemyselnou revolúciou. Hoci sa nikomu nepáčilo byť otrokom, táto inštitúcia bola všeobecne akceptovaná ako nevyhnutná, ak nie žiadúca, kým nebol v neskoršom 18. storočí zažnutý prvý plameň zápalu proti otroctvu. Dnes naproti tomu žijeme vo svete, kde sa sloboda opustiť prácu podľa vlastnej vôle stala akceptovaným štandardom. Otroctvo môže stále tajne pretrvávať, ale žiadny vládca, akokoľvek ohavný a bezcitný, by sa neopovážil prísť a verejne podporovať vlastníctvo inej ľudskej bytosti.

Hnutie abolicionistov, napriek tomu, že vo väčšine krajín začínalo ako zanedbateľná menšina, eliminovalo za niečo viac než storočie pracovný systém, ktorý bol všadeprítomný po tisíce rokov. Britský parlament napríklad zrušil obchodovanie s otrokmi v roku 1807 a samotné otroctvo v kolóniách ukončil o štvrťstoročie neskôr. Tieto udalosti sa udiali v čase, keď otrocká práca stále poskytovala obrovské ekonomické prínosy nie len určitým záujmovým skupinám, ale všetkým britským spotrebiteľom. Anglický historik 19. storočia W. E. H. Lecky (1897, str. 153) prichádza k záveru, že „neúnavná, neokázalá a potupná kampaň proti otroctvu v Anglicku môže byť pravdepodobne zahrnutá na jednej z troch alebo štyroch dokonale cnostných strán pokrývajúcich históriu národov,“ a moderní akademici všeobecne potvrdzujú toto zhodnotenie, minimálne čo sa týka britského antiotroctva. Skoncovanie s otroctvom tak stojí ako najpútavejší a najtrvalejší zo všetkým triumfov klasického liberalizmu.

Hnutie proti otroctvu má svoje počiatky v ďalšej veľkej ideologickej transformácii: Americkej revolúcii. Ako spomínal John Adams (1856, str. 172, 197, 285) v sérii listov po mnohých rokoch: „Čo máme na mysli revolúciou? Vojnu? Tá nebola súčasťou revolúcie; tá bola len jej dôsledkom a výsledkom... Revolúcia bola celá v mysliach ľudí…, než sa vojna pretavila do bojov Concorda a Lexingtona 19. apríla, 1775… Táto radikálna zmena v princípoch, názoroch, zmýšľaní a pocitoch ľudí bola skutočnou Americkou revolúciou.” [kurzíva pôvodná] Revolúcia nepochybne mobilizovala záujmové skupiny, ktoré mohli benefitovať z prerušenia akýchkoľvek politických spojení s Veľkou Britániou, ale tiež priniesla prudké zlepšenie verejnej politiky. Toto zahŕňalo rozloženie štátnych cirkví na juhu, postupné začleňovanie otrokov alebo okamžité zrušenie otroctva na severe, vytvorenie republikových vlád s písanými štátnymi ústavami s obmedzeniami moci vymenovaných v listine práv a vyhubenie posledných zbytkov feudalizmu – vykúpenie, feudálne dedenie a prvorodenstvo – tam, kde stále existovali. Revolúcia naviac priniesla lavínu ideologických externalít, ktoré mali celosvetový dopad.

Ďalšie príklady, ktoré môžeme spomenúť, zahŕňajú úspešné kampane Richarda Cobdena a Johna Brighta za zrušenie protekcionistického zákona na obilie v 1846, v tom istom storočí, keď Adam Smith vyjadril pesimizmus o takomto výsledku; koniec vlády Británie v Indii v 1947, po troch desaťročiach poväčšine nenásilnej občianskej neposlušnosti inšpirovanej Mahatma Gandhim; a takmer nenásilný rozpad medzi 1989 a 1991 komunistickej diktatúry naprieč Sovietskym zväzom a Východnou Európou, ktorá patrí k najkrvavejším a najtyranskejším režimom nedávnej histórie. Žiadne z týchto zmien nepriniesli utópie slobodného trhu a historici budú dlho diskutovať o relatívnych váhach ich konečných príčin. Ale poprieť, že hlavnú úlohu hrali rozsiahle ideologické zmeny v preferenciách ľudí, by bolo zostávaním v svojhlavej slepote. Ako North (1981, str. 10-11) zdôraznil, „ekonomický historik, ktorý zostrojil svoj model v neoklasických podmienkach, do neho zabudoval základné protirečenie, keďže neoklasický model nedokáže poňať veľkú časť zmien, ktoré pozorujeme v histórii.“

Jedným z ekonomických historikov, ktorý neprehliada spôsob, akým ideológia vplýva na preferencie ľudí, je Robert Higgs. Jeho klasická štúdia nárastu americkej vlády, „Kríza a Leviathan“ (1987), obsahuje poučný kontrast medzi Depresiou 1893 a Veľkou hospodárskou krízou 1929. Vďaka ubúdajúcej, ale stále prevládajúcej ideológii klasického liberalizmu depresia 1893 bola kríza, v ktorej sme neboli svedkami takmer žiadneho podstatného nárastu centrálnej moci, počas administratívy prezidenta Grovera Clevelenda. Bol to neskorší ideologický triumf progresivizmu v USA, ktorý položil základy veľkého nárastu úlohy vlády, počas nových programov prezidenta Herberta Hoovera a Franklina D. Roosevelta. Higgsov kontrast v skutočnosti odhaľuje viac, než sám naznačuje. Všeobecným pravidlom počas ekonomických poklesov v 19. storočí, tak v USA ako aj v Británii, bolo primeť vládu k zníženiu výdavkov, a nie k expanzii. Poklesy a recesie do odôvodnenia pre nové a extenzívnejšie vládne zásahy nakoniec transformovali rozširujúce sa štátne ideológie 20. storočia.

Aby sme zhodnotili, ako drasticky a podstatne sa môžu zmeniť myšlienky ľudí, stačí len porovnať moderný pohľad na svet, vo svojich početných ideologických prejavoch, so stredovekým pohľadom na svet. Súčasné politické ideológie, vrátane libertariánstva, klasického liberalizmu, moderného konzervativizmu, demokratického socializmu a komunizmu, sa prinajmenšom hlásia k určitému druhu rovnosti ľudí, či už rovnocenných práv, rovnosti príležitostí, rovnosti príjmu alebo niečoho iného. Všetky z nich otvorene odmietajú spoločnosť strnulých hierarchických pozícií, ktoré boli považované za axiomaticky želateľné v stredovekom a antickom svete. Je vo svetle všetkých rozličných a bizarných presvedčení, zvyčajne nesprávnych a často zhubných, ktoré vytvárali spoločnosti ľudí v minulosti, nepredstaviteľné, že oveľa citlivejší pohľad, akým je libertariánstvo, sa môže jedného dňa stať široko prijímaný?

Dôsledky pre zástancov slobody

Tieto historické príklady významných zmien verejnej mienky ukazujú, že preferencie by v analýzach dlhodobej spoločenskej zmeny nemali byť konštantné. Verejná mienka je dôležitá a môže sa zmeniť. Výskum naznačuje, že zmeny preferencií týkajúcich sa ekonomickej slobody sa pretavujú do skutočných zmien v ekonomickej slobode (Crampton, 2002). Čo konkrétne ovplyvňuje verejnú mienku alebo čo je potrebné na presvedčenie verejnosti, aby prijala ekonomiku čisto slobodného trhu, sú oveľa zložitejšie otázky.

Niektorí klasickí liberáli, ako F. A. Hayek (1949), sú ovplyvnení Paretom, podľa ktorého sa zmeny objavujú so zmenou elít. Lídri nasledujú elity, takže podľa tohto pohľadu má ovplyvňovanie myslenia elít prostredníctvom vzdelávania najvyššiu dôležitosť (Grinder a Hagel, 1977, str. 67-72). Iní libertariáni, ako Rothbard, podporujú tento prístup (ktorý nazýva edukacionizmus), ale Rothbardov nepublikovaný rukopis z roku 1977, „Toward A Strategy For Libertarian Social Change“, načrtáva, ako spoločenská zmena vyžaduje niekoľkoúrovňové hnutie. Načrtáva pyramídu ideológie, v ktorej ľudia na vrchu sú tí s najväčším zapálením pre libertarianizmus. Pozícia človeka v pyramíde zmeny nie je fixná a takisto nie je obmedzený ani počet sedadiel smerom nahor. Rothbard píše, že cieľom najzanietenejších libertariánov „je pokúsiť sa dostať toľko ľudí a tak vysoko v pyramíde, ako je to len možné“. Rothbard (1989) načrtáva aj ďalšie strategické vízie pre slobodu. Ale ako Rothbard píše (1990, str. 65): „Kým Marxisti venovali zhruba 90 % svojej energie zamýšľaniu sa nad stratégiami a len 10 % svojim základným teóriám, pre libertariánov platí opak.“

Rothbard si bol plne vedomý, ako môžu byť zmeny v myslení ľudí podnietené alebo urýchlené vonkajšími udalosťami, ako to výstižne zachytáva marxistické rozdeľovanie medzi „objektívnymi podmienkami“ a „subjektívnymi podmienkami“ pre víťazstvo. Higgs – ktorého klasická štúdia, ako krízy vyvolávajú nárast vládnej moci, ktorú sme spomínali – v aktuálnejšej práci preskúmal komplexné vzájomné pôsobenie ideologických zmien vyvolaných udalosťami a vyvolaných teóriou (Higgs, 2007, obzvlášť str. 65-80, 177-90). Nemáme v úmysle ignorovať tieto komplikované a neobvyklé ideologické spätné väzby. Nie len, že hrajú nepochybne dôležitú úlohu v kontúrach vývoja ideológie, ale tiež z nich vyplýva, že za správnych subjektívnych podmienok môže objektívna kríza viesť skôr k ústupu moci štátu než nárastu, čo potvrdzuje skon Sovietskeho zväzu. Očividným faktom však je, že udalosti, ktoré sú mimo kontrolu kohokoľvek a ovplyvnujú preferencie ľudí, a to spôsobm, ktorý nedokážeme úplne pochopiť, by nemali viesť libertariánov nevyhnutne k strategickému pesimizmu o nič viac, než to nevedie podnikateľov k opusteniu všetkého marketingu a reklamy.

Jedna z otvorených otázok je, aký je nevyhnutný počet ľudí, ktorí musí niečo preferovať, aby sa to stalo. Podobne, koľko ľudí musí byť o niečom presvedčených, aby to pretrvalo? Keď v bezštátnom svete 99,9 % verejnosti zrazu odmietne trh, potom by bola nejaká forma štátu pravdepodobná. Ale zrúti sa slobodná spoločnosť, ak 0,1 % verejnosti odmietne trh? Je to určite možné [9], ale čím je systém robustnejší, tým lepšie. Boettke (2000) tvrdí, že slobodná spoločnosť je robustnejšia voči odchýlkam než iné systémy, ako socializmus, ktorý sa môže zrútiť veľmi ľahko. Podobne Tylor (2008) používa túto vetvu argumentácie na otázku, ako robustná je anarchia voči preferenciám dotieravosti (keď ľudia uprednostňujú zasahovanie do života iných ľudí), a uzatvára, že anarchia je robustnejšia než iné systémy, vrátane demokracie. Systém v konečnom dôsledku závisí na relatívnej sile pre- a proti-trhových ľudí a ich ochote konať na základe týchto presvedčení. Vo svete, kde je 99,9 % populácie apolitických a nie významne násilných, by libertariánska spoločnosť mohla vzniknúť bez toho, aby si menej než 0,1 % spoločnosti vôbec bolo vedomej liberatiránskej literatúry. Ale ak majú nelibertariáni predsudky voči libertariánstvu, pre preferovanie libertariánskeho ideálu bude potrebné presvedčiť väčšie množstvo ľudí (Caplan, 2001a, str. 561).

A aký je najlepší spôsob zmeny preferencií na tak veľkej úrovni? Toto je tiež nezodpovedaná otázka. Zástancovia zmeny môžu vedieť, čo uprednostňujú, ale ich nápady, ako to dosiahnuť, sú rozvinuté oveľa menej. North (190, str. 86) rozoberá, ako je inštitucionálna zmena ovplyvnená „myslením, dogmami, náladami a ideológiami,“ ale „zlepšenie pochopenia inštitucionálnej zmeny vyžaduje lepšie pochopenie, než máme dnes, toho, vďaka čomu sa myšlienky a ideológie ujímajú.“ Young (1998, str. 147) argumentuje, že inštitucionálna zmena sa vyskytuje len vtedy, keď ľudia zmenia svoje očakávania toho, čo si myslia, že spravia ostatní. Ako sa to presne stane, nie je úplne jasné. [10]

Ak by zástancovia laissez-faire vedeli, ako presvedčiť ľudí, aby podporovali laissez-faire, už by to boli učinili. Ale len to, že práve dnes nikto nepozná odpoveď, neznamená, že zaoberanie sa touto otázkou je zlý nápad. Presviedčanie ľudí, aby uprednostňovali laissez-faire, si môže vyžadovať oveľa viac vzdelávania a času. Alebo presviedčanie ľudí, aby preferovali laissez-faire, môže vyžadovať jednoducho lepší marketing. Televízni a filmoví producenti, ľudia z marketingu a politických kampaní míňajú veľa zdrojov v snahe merať, ako publikum reaguje na ich produkt alebo odkaz. Libertariáni na druhej strane míňajú väčšinu svojej snahy na rovzoj obsahu a veľmi málo na marketing. Libertrariánski politickí ekonómovia by sa možno mohli naučiť od marketingu, psychológie alebo nábožentva, ako najlepšie presvedčiť ostatných.

Sme presvedčení, že šírenie náboženstva je obzvlášť ilustratívne. Spojené štáty nemajú žiadne oficiálne náboženstvo, napriek tomu sú Američania náboženskejší než väčšina ostatných krajín, s viac ako 80 % Američanov hlásiacich sa k náboženskej skupine (Kosmin a Keysar, 2006). Len pred pár storočiami by to väčšina zástancov štátneho náboženstva považovala za nemožné. Sú libertariánske myšlienky vnútorne ťažšie pochopiteľné než náboženské teológie, ktoré pohli miliónmi? Je skutočne nereálne očakávať, že verejnosť ocení všetky sofistikované aplikácie libertariánskej teórie. Ale predpokladať budúcu spoločnosť, v ktorej väčšina populácie sa hlási k libertariánstvu rovnakým spôsobom, ako sa dnes väčšina Američanov hlási k viere v demokraciu alebo sa väčšina Američanov hlási ku kresťanstvu bez toho, aby mali podrobné vedomosti o všetkých aspektoch kresťanského učenia, nie je určite nezmyselné. A keď takýto deň nastane, nie len že do hĺbky ovplyvní inštitúcie, ale významným spôsobom obmedzí hranicu politických výstupov, ktoré sú považované za legitímne a ktoré sú dosiahnuteľné, tak ako tvrdili Mises a Bastiat.

Záver

Zástancovia laissez-faire by si mali uvedomiť, že na preferenciách voči vláde záleží a môžu sa zmeniť. Keď si človek uvedomí tento fakt, potom sa oblasť dosiahnuteľných politík zväčšuje. Hoci verejnosť požadovala viac vlády v posledných rokoch, tento dopyt nemusí trvať naveky. Poukazovaním na príklady, v ktorých môžu strany používaním donucovania pri absencii ideologických obmedzení získať, v porovnaní s tým, keby tak nerobili, nedokazuje, že takéto donucovanie bude vždy rovnovážnym výstupom. Jednou z najdôležitejších úloh ekonómov laissez-faire je obhajovať tvrdenie, že štát nie je potrebný na vyriešenie (alebo je vôbec schopný riešenia) svetových strastí. Mnohé z argumentov proti slobodnému trhu nie sú ničím iným než tým, čo Bastiat (1964) nazval ekonomickým sofizmom. Akonáhle  prestanú ľudia podporovať akýkoľvek druh politiky, pravdepodobnosť, že táto politika môže byť uvalená na nesúhlasiaciu verejnosť, klesá.

Ak má verejnosť dôveru v trh a odoláva vláde alebo akejkoľvek inej nátlakovej entite, libertariánsky svet sa stáva možný. Hoci v takom svete nežijeme, jeho realizácia nevyžaduje, aby ľudská podstata prešla fundamentálnou transformáciou na nového kapitalistického človeka. Väčšina ľudí má kladný vzťah k súkromnému vlastníctvu a trhovej výmene, rovnako ako rešpekt pre jednotlivcov. Ale rovnako bola väčšina ľudí učená, že vláda je jediný spôsob, ako vyriešiť určité problémy, takže sú ochotní prijať výnimku v ich morálnych zásadách, pokiaľ ide o štát. Dobrá správa je, že uskutočnenie libertariánskej ideológie nevyžaduje veľkú námahu od väčšiny ľudí; vyžaduje jednoducho, aby ľudia prestali veriť nesprávnym informáciám. Je toto možné v krátkej dobe? Pravdepodobne nie. Ale ak z dlhodobého hľadiska prestanú ľudia veriť, že vláda je nevyhnutná alebo želateľná, potom sa dopyt po štáte zmenší. Čím začnú ľudia menej akceptovať štát, tým budeme bližšie k libertariánskemu ideálu.

Poznámky

[9] Mohlo by to nastať, ak by odporcovia boli schopní spôsobiť dostatočný zmätok, ako napríklad s jadrovými zbraňami. Samozrejme to je potenciálny problém pre všetky politické ekonomické systémy.
[10] Pre pokus vytvoriť ekonomický rámec pre premýšľanie o inštitucionálnej zmene a možných spôsoboch, ako ju dosiahnuť, pozri Aoki (2001).

Literatúra

Aoki, Masahiko. 2001. Toward a Comparative Institutional Analysis. Cambridge, Mass.: MIT Press.
Adams, John. 1856. The Works of John Adams. In C. F. Adams, ed., vol. 10. Boston: Little, Brown.
Bastiat, Frederic. 1964. Economic Sophisms. Arthur Goddard, trans.
Irvington-on-Hudson, N.Y.: Foundation for Economic Education.
Becker, Gary. 1965. “A Theory of the Allocation of Time.” Economic Journal 75 (no. 299): 493–508.
Benson, Bruce. 1990. The Enterprise of Law. San Francisco: Pacific Research Institute for Public Policy.
Boettke, Peter J. 2000. “Towards a History of the Theory of Socialist Planning.” In P. Boettke, ed. Socialism and the Market: The Socialist Calculation Debate Revisited, Vol. 1: The Natural Economy, 1–39. London: Routledge.
Block, Walter. 2005. “Government Inevitability: Reply to Holcombe.” Journal of Libertarian Studies 19 no. 3: 71–93.
Caplan, Bryan. 2001a. “How Economists Misunderstand Voters, and Why Libertarians Should Care.” The Independent Review 5 no. 4: 539–563.
——. 2001b. “What Makes People Think Like Economists? Evidence from the Survey of Americans and Economists on the Economy.” Journal of Law and Economics 44: 395–426.
——. 2007. The Myth of the Rational Voter: Why Democracies Choose Bad Policies. Princeton, N.J.: Princeton University Press.
Caplan, Bryan, and Edward P. Stringham. 2003. “Networks, Law, and the Paradox of Cooperation.” Review of Austrian Economics 16 no. 4: 309–326. 50 The Quarterly Journal of Austrian Economics 13, No. 2 (2010)
——. 2005. “Mises, Bastiat, Public Opinion, and Public Choice: What’s Wrong With Democracy?” Review of Political Economy 17(1): 79–105.
Cowen, Tyler. 1992. “Law as a Public Good: The Economics of Anarchy.” Economics and Philosophy 8: 249–267.
——. 1994. “Rejoinder to David Friedman on the Economics of Anarchy.” Economics and Philosophy 10: 329–332.
——. 2007. “The Paradox of Libertarianism.” Cato Unbound (March 11).
Cowen, Tyler, and Daniel Sutter. 1999. “The Costs of Cooperation.” The Review of Austrian Economics 12: 161–173.
——. 2005. “Conflict, Cooperation and Competition in Anarchy.” Review of Austrian Economics 18 no. 1: 109–115.
Crampton, Eric. 2002. “You Get What You Vote For: Electoral Determinants of Economic Freedom.” Journal of Private Enterprise 18: 32–56.
Ekelund, Robert B., Robert F. Hébert, and Robert D. Tollison. 2006. The Marketplace of Christianity. Cambridge, Mass.: MIT Press.
Farrant, Andrew. 2004. “Robust Institutions: The Logic of Levy?” Review of Austrian Economics 17: 447–451.
Friedman, David. 1989. The Machinery of Freedom, Guide to Radical Capitalism, 2nd ed. La Salle, Ill.: Open Court.
——. (1994) “Law as a Private Good: A Response to Tyler Cowen on the Economics of Anarchy.” Economics and Philosophy 10: 319–327.
Fukuyama, Francis. 1992. The End of History and the Last Man. New York: Free Press.
Greif, Avner. 2006. Institutions and the Path to the Modern Economy: Lessons from Medieval Trade. Cambridge, Mass.: Cambridge University Press.
Hardin, Russell. 1999. Liberalism, Constitutionalism, and Democracy. Oxford: Oxford University Press.
Hayek, Friedrich A. 1949. “The Intellectuals and Socialism.” University of Chicago Law Review 16: 417– 33.
Higgs, Robert. 1987. Crisis and Leviathan: Critical Episodes in the Growth of American Government. New York: Oxford University Press.
Edward P. Stringham and Jeffrey Rogers Hummel: If a Pure Market Economy… 51
——. 2004. Against Leviathan: Government Power and a Free Society. Oakland, Calif.: The Independent Institute.
——. 2007. Neither Liberty nor Safety: Fear, Ideology, and the Growth of Government. Oakland, Calif.: The Independent Institute.
Holcombe, Randall G. 2007. “Is Government Really Inevitable?” Journal of Libertarian Studies 21(1): 41–48.
Holcombe, Randall. 2004. “Government: Unnecessary but Inevitable.” The Independent Review 8: 325–42.
——. 2005. “Is Government Inevitable? Reply to Leeson and Stringham.” Independent Review 9 no. 4: 551–557.
Hummel, Jeffrey Rogers. 1987. “Epstein’s Takings Doctrine and the Public- Goods Problem.” Texas Law Review 65: 1233–1242.
——. 1990. “National Goods Versus Public Goods: Defense, Disarmament, and Free Riders.” Review of Austrian Economics 4: 88–122.
——. 2001. “The Will to Be Free: The Role of Ideology in National Defense.” Independent Review 5: 523–537.
Grinder, Walter E. and John Hagel III. 1977. “Toward a Theory of State Capitalism: Ultimate Decision-Making and Class Structure.” Journal of Libertarian Studies 1 no. 1: 59–79.
Kosmin, Barry A. and Ariela Keysar. 2006. Religion in a Free Market: Religious and Non-Religious Americans. Ithaca, N.Y.: Paramount Market Publishing.
Kliemt, Hartmut. 2004. “Public Choice from the Perspective of Philosophy.” In Charles Rowley and Friedrich Schneider, eds. The Encyclopedia of Public Choice, 235–244. New York: Kluwer.
Lecky, W. E. H. 1897. A History of European Morals: From Augustus to Charlemagne. 3rd ed. vol. 1. New York: D. Appleton.
Leeson, Peter T., and Edward P. Stringham. 2005. “Is Government Inevitable? Comment on Holcombe’s Analysis.” Independent Review 9 no. 4: 543–549.
North, Douglass C. 1981. Structure and Change in Economic History. New York: W. W. Norton.
52 The Quarterly Journal of Austrian Economics 13, No. 2 (2010)
——. 1990. Institutions, Institutional Change and Economic Performance. Cambridge, Mass.: Cambridge University Press.
North, Douglass C., John Joseph Wallis, and Barry R. Weingast. 2009. Violence and Social Orders: A Conceptual Framework for Interpreting Recorded Human History. Cambridge, U.K.: Cambridge University Press.
Roepke, Wilhelm. 1960. A Humane Economy. Chicago: Henry Regnery.
Rothbard, Murray N. 1956. “Toward a Reconstruction of Utility and Welfare Economics.” In On Freedom and Free Enterprise: Essays in Honor of Ludwig von Mises, Mary Sennholz, ed. Princeton, N.J.: Van Nostrand Company.
——. 1977. Toward A Strategy For Libertarian Social Change. Mimeograph.
——. 1989. Four Strategies for Libertarian Change. London: Libertarian Alliance.
——. 1990. “Concepts of the Role of Intellectuals in Social Change Toward Laissez Faire.” Journal of Libertarian Studies 9 no. 2: 43–67.
——. 1996. For a New Liberty: Libertarian Manifesto. San Francisco: Fox and Wilkes.
Rutten, Andrew. 1999. “Can Anarchy Save Us from Leviathan?” The Independent Review 3: 581–593.
Stigler, George. 1982. The Economist As Preacher and Other Essays. Chicago: University of Chicago Press.
Stringham, Edward, ed. 2005. Anarchy, State, and Public Choice. Cheltenham, U.K.: Edward Elgar.
——, ed. 2007. Anarchy and the Law: The Political Economy of Choice. Somerset, N.J.: Transaction Publishers.
Taylor, Brad. 2008. “Anarchy, Preferences, and Robust Political Economy.” Working paper, University of Canterbury.
Weingast, Barry R. 1995. “The Economic Role of Political Institutions: Market Preserving Federalism and Economic Development.” Journal of Law, Economics, and Organization 11: 1–31.
Young, H. Peyton. 1998. Individual Strategy and Social Structure: An Evolutionary Theory of Institutions. Princeton, N.J.: Princeton University Press

Predchádzajúcu časť nájdete tu.

Pôvodný článok nájdete tu: http://mises.org/journals/qjae/pdf/qjae13_2_2.pdf