Omyly v teóriách vzniku štátu (1/5) - Metafory ako teórie

Mises.cz: 05. listopadu 2012, Mises.org (přidal Peter), komentářů: 15

Teória vzniku štátu, tak v literatúre verejnej voľby, ako aj v neoklasickej ekonómii, predpokladá, že spoločenská interakcia je náchylná k „zlyhaniu“ po vzore neoklasickej teórie „trhového zlyhania“. Predpokladá prirodzený stav, anarchistickú utópiu, ako ju pomenoval James M. Buchanan (1975, str. 2 a 3). V jazyku teórie hier musia byť pre dosiahnutie stabilnej spoločnosti vyriešené tri druhy spoločenskej dilemy: koordinačná hra, väzňova dilema a hra na kura.[1]

Koordinačná hra pokrýva koordinované spoločenské interakcie od šoférovania na ceste (vľavo alebo v pravo), po používanie bežných peňazí, jazyka, práva atď. Na dosiahnutie koordinácie je údajne potrebný štát.

Hry typu väzňovej dilemy pokrývajú vzájomné interakcie, ktoré podliehajú možnosti čierneho pasažiera. Každý by benefitoval, ak by bola dosiahnutá koordinácia. Bez externého vynucovateľa (štátu) platnosti zmlúv a rozhodnutí povedú dominantné stratégie k prirodzenému stavu nespolupráce.

Nakoniec, hra na kura pokrýva konflikty, v ktorých jedna strana získava na úkor druhej. Obzvlášť pravidlá pre určenie vlastníckych práv nikým nevlastnených zdrojov (napr. homesteading - prvotné privlastnenie) údajne vedú k nerovnomernému rozdeleniu bohatstva. Z týchto nerovností pramenia konflikty, ktoré vyžadujú zmierujúci štát.

Z tohto pohľadu sa zdá potreba štátu pre dosiahnutie efektívnych, kooperatívnych riešení problémov vzniknutých spoločenskou interakciou jednoznačná. Nevyhnutnosť tejto potreby sa zvyšuje so zvyšujúcim sa počtom hráčov. Pre ekonómov ako James Buchanan (1975), Douglass North (1981) a Dennis Mueller (1989a) je štát najvhodnejšia inštitúcia na zabránenie zlyhaní spoločenskej spolupráce pri najnižších „nákladoch“. Dokonca aj keby všetky spoločenské interakcie alebo hry mohli byť vyriešené spontánne konaním jednotlivcov alebo dobrovoľným kolektívnym konaním, použitie donucovacieho monopolu štátu údajne zefektívňuje náklady prechodu z nekoordinovaného stavu do stavu poriadku spoločenskej interakcie.

Minimálny štát so svojim územným donucovacím monopolom spolu s demokraciou je nástrojom, prostredníctvom ktorého údajne nastane efektívna a nenásilná kooperácia medzi jednotlivcami v spoločnosti. Hobbesiánska pseudo-kontraktuálna legenda vzniku štátu zostáva súčasťou ekonomickej ortodoxie napriek skutočnosti, že je dlho spochybňovaná prinajmenšom dvomi ďalšími tradíciami politickej filozofie: lockeánskym pohľadom a „kriminálnym pohľadom“ na štát (Hobbes 1985; Locke 1960; Oppenheimer 1999).

Lockeánska tradícia sa od hobbesiánskej veľmi neodlišuje. Nevyhnutnosť spoločenskej kooperácie (a teda problémov zastúpených v koordinačných hrách, dilemách čierneho pasažiera a hier na kura) je prirodzeným dôsledkom konania jednotlivcov. Normy, jazyk, peniaze, zákon, súkromné zmluvy, rozhodcovské súdy, dobrovoľné mestské zoskupenia a dohody sú príkladmi spolupráce medzi jednotlivcami. Štát je prezentovaný ako nástroj zníženia transakčných nákladov čisto dobrovoľnej kooperácie. Občianska spoločnosť je transformovaná do politickej „spoločenskou zmluvou“ alebo „ústavnou zmluvou“, ktorá môže byť zrušená – občianskou neposlušnosťou, vzburou, revolúciou a osamostatnením sa – ak štát nedodržiava svoj sľub ochrany.

Kriminálny pohľad vidí štát ako výsledok boja medzi ľuďmi, ktorí viedli ozbrojené skupiny predátorov alebo kriminálnikov, ktorými si podrobili územie a potom samých seba prehlásili za vládcov, tak ako Clovis vo Francúzsku.[2] Títo predátori, aby sa vyhli neustálemu konfliktu a plieneniu podrobených území, si rozdelili územia medzi sebou zavedením donucovacieho monopolu. Každý inštitucionalizovaný zlodej má záujem na zachovaní produkčnej schopnosti jeho obetí. Tým, že jeho krádeže budú predvídateľnejšie, a tým, že bude odrádzať konkurenčných predátorov, každý násilný vládca získa viac z jeho koristi než nemonopolizovaný, neinštitucionalizovaný lupič.
Toto je nový hobbesiánsky pohľad vzniku štátu, rozvinutý Mancur Olsonom (2000). Nejde však o novú myšlienku v politickej teórii. Bertrand de Jouvenel (1973) rozvinul rovnakú myšlienku v roku 1948 a tvrdenie, že lúpežný monopol je dômyselnejšie riešenie vojny všetkých proti všetkým, sa v literatúre spomína často.[3]

V tejto práci preskúmam logickú štruktúru týchto pohľadov. Budem argumentovať, že sa opierajú o rad rétorických trikov, ktoré sú nezlúčiteľné s vedeckou argumentáciou.

Metafory ako teórie

V literatúre verejnej voľby, ako aj neoklasickej, sú teórie vzniku štátu metaforické. Tak Hobbes, ako Locke pri diskusii o vzniku štátu predpokladajú existenciu „spoločenskej zmluvy“.

Avšak zmluva medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa navzájom nepoznajú a ktorí nedali svoj súhlas, nie je žiadnou zmluvou. Ďalej, v skutočnosti nemôže existovať spoločenská zmluva, pretože nikto nevie, s kým uzatvára zmluvu, kto z tejto zmluvy bude benefitovať a kto bude niesť náklady. S touto otázkou sa definitívne vysporiadal Lysander Spooner (1867).

Napriek Spoonerovym argumentom nie sú králi a politici považovaní obyvateľstvom za zločincov. Hoci aj keď premiér alebo prezident spôsobí milióny úmrtí (Hitler, Stalin, Mao a Pol Pot prichádzajú na myseľ), a dokonca aj keď hodnota bohatstva, ktoré kradnú svojim občanom, je ďaleko väčšia než čokoľvek, čo by súkromní zlodeji dokázali ukradnúť, sú prekvapujúco stále považovaní za niečo viac než len zločincov.

Metafory sú nástroje s dvojitým použitím

Jedným z možných použití metafor je pozmeniť názor na štát, aby vládcovia vyzerali legitímne alebo nelegitímne v očiach občanov. Od čias Etienna de la Boétie (1975) vieme, že všetka politická moc spočíva na jej legitímnosti v očiach väčšinovej populácie. V súboji ideí, a obzvlášť v súboji o politickú moc sú metafory zbraňami.

Druhý aspekt metafor je ten, ktorý nás zaujíma. Metafory môžu byť užitočné pre lepšie porozumenie javu, hoci patria do umenia rétoriky a nie vedy. Ako poznamenala McCloskey (1986), ekonomická reč a modely sú plné rétorických figúr. Trhy môžu byť prezentované „krivkami“ ponuky a dopytu. Nad spoločenskými interakciami sa môžeme zamýšľať ako nad „hrami“, ako je šach alebo „hra na jastraba a holubicu“ (Smith a Price 1973, str. 15 – 18). „Na deti sa hľadí ako na trvácny statok,“ napísal Gary Becker (1976, str. 193) v ďalšej pamätnej metafore.

Metafora má moc rozumovo spojiť dva samostatné obory, a priniesť teda problém do svetla skúmania. Formuje nástroje, ktoré používame, otázky, ktoré sa pýtame, a odpovede, ktoré dávame. Deti, ako chladničky, prinášajú náklady a prínosy počas dlhého časového obdobia. Vyššie náklady obetovanej príležitosti výchovy detí alebo údržby chladničiek znižujú dopyt po ich službách. Podobnosti odhaľujú tiež odlišnosti. Na rozdiel od chladničiek majú deti názory, vyťahujú vám z vrecka peniaze a niekedy dostávajú rodičov do afektu. „Metaforické myšlienky sú samostatným spôsobom dosahovania poznania“, napísal McCloskey a „benefit v prípade detí pramení z teórie trvácnych statkov, nie naopak.“ (McCloskey 1985, str. 78)

Ak však nejaké metafory objasňujú problém, iné robia opak, ako v prípade metafor, ktoré opúšťajú metodologický individualizmus. V našej súčasnej téme, metafora „štátu založeného na zmluve“ neobjasňuje problematiku vzniku štátu. Metafora spoločenskej zmluvy zaobchádza s politickými usporiadaniami medzi ľuďmi, ako keby boli súkromnými dohodami medzi obchodníkmi, čo je metafora odvodená z ekonómie. Celkom dobre rozumieme tomu, ako môže dôjsť k obojstrannému súhlasu medzi dvomi ľuďmi alebo medzi malou skupinou obchodníkov, ktorí sa dobre navzájom poznajú, ale nie medzi veľkým množstvom ľudí, ktorí sa nikdy nestretli a ktorí sa navzájom nepoznajú. Kto by dobrovoľne uzavrel zmluvu so šialencom alebo sériovým vrahom? Táto metafora predpokladá „dobrovoľnú vládu.“ (Simmons 1993)

Tento problém je kľúčový pre zmluvný pohľad na vznik politickej moci. Otázka potom znie: Ako zostrojíte politické inštitúcie, aby ste dosiahli neanonymný súhlas s politickým zriadením?[4] Z tohto dôvodu nedokáže metafora „zmluvy“ vysvetliť vznik štátu, keďže takéto inštitúcie nikdy neexistovali. Naopak, ďalšia metafora „kriminálneho“ štátu je  objasňujúcejšia, pretože v tomto pohľade otázka „vlády na základe súhlasu“ nedáva zmysel.

Metafory však môžu byť mylné. Musíme ich podrobne študovať, aby sme mohli akceptovať ich hodnotu ako nástroja pre lepšie pochopenie štátu. O toto sa pokúsime s nasledujúcimi omylmi.

Ďalšia časť Problémy v teóriách o vzniku Štátu (2/5) - Koordinačný problém.

Poznámky

[1] Teória hier je elegantný pseudo-vedecký spôsob skúmania spoločenskej interakcie. Môže byť vysoko matematická, čím sa javí ako vedecký argument. Teória hier je však celkom metaforická. Existuje množstvo kníh na teóriu hier; pre naše účely doporučujeme tri z nich: Hargreaves-Heap a Varoufakis, Game Theory: A Critical Introduction (1995); Rasmussen, Games and Information: An Introduction to Game Theory (1989); a Sugden, The Economics of Rights, Cooperation and Welfare (1986). Pre všeobecnejšie a svieže predstavenie teórie hier pozri Binnore, Fun and Games (1992).

[2] Slovo „France“ [Francúzsko; angl.] pochádza z kmeňa menom les francs, čo znamená slobodní alebo odvážni ľudia. Clovis si podrobil územie, ktoré je podobné dnešným hraniciam Francúzska (Jamet 1996, p. 54).

[3] Porovnaj Buchanan (1973).

[4] Demokraciu môžeme považovať za náhradu takéhoto súhlasu. Nie je však takouto náhradou v zmysle, že pozorovaná demokracia je politická inštitúcia, ktorá vytvorila súťaž medzi politickými stranami alebo záujmovými skupinami, ktoré získavajú na určitú dobu právomoc vykonávať donucovací monopol. Demokracia by mohla byť takouto inštitúciou, ak by v nej bolo zahrnuté právo ignorovať štát alebo ak je súčasťou politického zriadenia výslovný súhlas.

Literatúra

Axelrod, Robert. 1984. The Evolution of Cooperation. New York: Basic Books.
Bastiat, Frédéric. 1995. “What is Seen and Not Seen.” V Selected Essays on Political Economy. Irvington-on-Hudson, N.Y.: Foundation for Economic Education.
Becker, Gary. 1960. “An Economic Analysis of Fertility.” V Demographic and Economic Change in Developed Countries. Princeton, N.J.: Princeton University Press. Opäť zverejnené v The Economic Approach of Human Behavior. Chicago: University of Chicago Press. 1976.
Binmore, Ken. 1992. Fun and Games: A Text on Game Theory. Lexington, Mass.: D.C. Heath.
Boétie, Etienne de la. 1975. The Politics of Obedience: The Discourse of Voluntary Servitude. Harry Kurz, trans. Montreal: Black Rose Books.
Branden, Nathaniel. 1963. “The Stolen Concept.” The Objectivist Newsletter 2, no. 1 (January).
Buchanan, James M. 1975. The Limits of Liberty. Chicago: University of Chicago Press.
——. 1973. “A Defence of Organised Crime?” V Economics of Crime and Punishment. Simon Rottenberg, ed. Washington, D.C.: American Enterprise Institute.
——. 1969. “Is Economics the Science of Choice?” V Roads to Freedom: Essays in Honour of Friedrich A. von Hayek. Erich Streissler, ed. London: Routledge and Kegan Paul.
Demsetz, Harold. 1969. “Information and Efficiency: Another Viewpoint.” Journal of Law and Economics 12: 1–22.
Hargreaves-Heap, Shaun P., a Yanis Varoufakis. 1995. Game Theory A Critical Introduction. London and New York: Routledge.
Hobbes, Thomas. [1651] 1985. Leviathan. New York: Penguin Classics.
Hoppe, Hans-Hermann. 1989. “Fallacies of the Public Goods Theory and the Production of Security.” Journal of Libertarian Studies 9, č. 1 (Zima).
Hülsmann, Guido. 2003. “Facts and Counterfactuals in Economic Law.” Journal of Libertarian Studies 17, č. 1 (Zima).
Jamet, D. 1996. Clovis ou le baptême de l’ère. Paris: Ramsey.
Jasay, Anthony de. 1985. “Democratic Values.” V The State. Oxford: Basil Blackwell.
Jouvenel, Bertrand de. 1973. On Power: Its Nature and the History of its Growth. London: Hutchinson.
Locke, John. 1960. Two Treatises of Government. Peter Laslett, ed. Cambridge: Cambridge University Press.
McGuire, Martin C., and Mancur Olson, Jr. 1996. “The Economics of Autocracy and Majority Rule: The Invisible Hand and the Use of Force.” Journal of Economic Literature 34, č. 1 (Marec): 72–96.
McCloskey, Deirdre. 1986. The Rhetoric of Economics. Sussex: Wheatsheaf Books.
Milgrom, Paul R., Douglass C. North, a Barry R. Weingast. 1990. “The Role of Institutions in the Revival of Trade: The Law Merchant, Private Judges, and the Champagne Fairs.” Economics and Politics 2 (Marec): 1–23.
Miller, Ed. 1992. Questions That Matter. New York: McGraw-Hill. Chap. 2.
Mueller, Dennis. 1989a. Public Choice. Cambridge: Cambridge University Press.
——. 1989b. Public Choice II. Cambridge: Cambridge University Press.
North, Douglass C. 1981. Structure and Change in Economic History. New York: Norton.
Oppenheimer, Franz. [1914] 1999. The State. New Brunswick, N.J.: Transaction Publishers.
O’Driscoll, Gerald P., Jr., a Mario Rizzo. 1985. The Economics of Time and Ignorance. New York: Basil Blackwell. Kap. 7.
Olson, Mancur. 2000. Power and Prosperity: Outgrowing Communist and Capitalist Dictatorships. New York: Basic Books.
Rasmussen, Eric. 1989. Games and Information: An Introduction to Game Theory. Oxford: Basil Blackwell.
Rothbard, Murray N. 1988. “The Nature of the State.” V The Ethics of Liberty. New York: New York University Press.
Simmons, A. John. 1993. On the Edge of Anarchy. Princeton, N.J.: Princeton University Press.
Smith, J. Maynard. 1982. Evolution and the Theory of Games. Cambridge: Cambridge University Press.
Smith, J. Maynard, and G. Price. 1973. “The Logic of Animal Conflicts.” Nature 246: 15–18.
Spooner, Lysander. 1867. No Treason: The Constitution of No Authority. Boston: Lysander Spooner.
Sugden, Robert. 1986. The Economics of Rights, Cooperation, and Welfare. New York: Basil Blackwell.
Varian H. 1992. Microeconomic Analysis. New York: W.W. Norton.
Wolfelsperger, Alain. 1995. Economic Publique. Paris: PUF Collection

Pôvodný článok nájdete na Mises.org tu.