John Locke, otec klasického liberalizmu II – Odmietnutie anarchie

Mises.cz: 17. dubna 2015, Všemocná Vláda, komentářů: 8

Po Veľkonočných sviatkoch, počas ktorých sme všetci len jedli a následne odfukovali spokojnosťou, prichádza opäť šedivá realita pracovného nasadenia. Všemocná vláda si povedala, že bolo dosť leňošenia a pustila sa do kreatívnej práce. Dnešný článok bude pokračovaním seriálu o základoch, vzniku a vrchole klasického liberalizmu a bude venovaný úvahám o prirodzenom stave, štáte a práve z pera Johna Locka, ktorých prvú časť nájdete tu.

Ako sme predznamenali v predchádzajúcom článku, dnešnou témou bude prechod z prirodzeného stavu do štátoprávneho usporiadania podľa Johna Locka. Vysvetlili sme si, čo to je prirodzený stav a aké sú v ňom znaky spoločenskej kooperácie, ktorá sa riadi prirodzeným zákonom. Tu vidíme, že Locke sa prikláňal k iusnaturalizmu, ktorý chápal veľmi naivne a prirodzený zákon sa vznášal vo vedomí členov spoločnosti ako nedosiahnuteľná chimérická fatamorgána.

Prechod od prirodzeného stavu do stavu politickej spoločnosti je u Locka spontánnym prerodom spoločnosti do vyššieho štádia vývinu. Akokoľvek bol Locke veľkým mysliteľom, bol prvým v rade klasických liberálov, a tak sa nemožno čudovať, že niektoré jeho názory neboli kriticky vybrúsené do tej najvyššej miery. Vznik štátu ako zvyku, vytvoreného a držaného pohromade násilím a donútením (čo sa nám vo Všemocnej vlády vidí ako pragmatickejší prístup, ktorý realitu popisuje lepšie ako Lockova verzia spoločenskej zmluvy) je dielom Davida Huma, Lockovho nasledovníka, o ktorom sa aj samotný Mises vyjadroval ako o jednom z najdôležitejších mysliteľov hnutia klasického liberalizmu. David Hume a jeho skeptický prístup, spojený s chápaním štátu ako „Dvanástich sudcov“ a náhľadom cez prizmu utility bude predmetom nasledujúceho článku z cyklu o klasickom liberalizme.

Lockov prirodzený stav sme prirovnali k anarchokapitalizmu, čo síce nie je úplne presné, no Rothbard vystaval svoj teoretický systém štátu a práva práve na diele Johna Locka, s ktorým ho spája až zarážajúca podobnosť. Dalo by sa povedať, že Locke považoval prirodzený stav za ideálnu formu spoločenskej organizácie. Ako je potom možné, že Locke odmietal anarchiu prirodzeného stavu?

Samotný autor nám poskytuje tri koncízne formulované dôvody, kvôli ktorým spoločnosť v prirodzenom stave funguje s veľkými problémami, ak vôbec. Tento spôsob argumentácie prebral po Lockovi celý rad autorov klasického liberalizmu, vrátane Ludwiga von Misesa, o ktorom sme pojednali inde. Locke si kladie rovnakú otázku ako my, (vyššie v texte), keď sa pýta: „Ak je človek v stave prirodzenom tak slobodný, ako bolo povedané, a ak je neobmedzeným pánom svojej vlastnej osoby a svojho majetku, najväčšiemu rovný a nikomu nepoddaný, prečo sa chce zbaviť svojej slobody, prečo sa chce vzdať svojej zvrchovanosti a poddať sa panstvu a riadeniu nejakej inej moci?“[1] Inými slovami, prečo sa väčšina verejnosti (vrátane časti autorov Všemocnej vlády) túži podrobiť autorite moci?

Odpoveďou je starý dobrý utilitarizmus. Konzekvenciou existencie štátnej moci je moc. Táto veta nie je tautológiou a to z toho dôvodu, že moc znamená vynútenie uplatnenia práva. Lockovou intelektuálnou zbraňou hromadného ničenia je formulácia: „Veľký a hlavný účel, pre ktorý sa ľudia spájajú do štátov a poddávajú sa vláde je zachovanie vlastníctva. K tomu v prirodzenom stave chýba mnoho vecí.“[2]

Mnoho moderných anarchokapitalistov si myslí, že bezštátna spoločnosť je myšlienkovým plodom 20. stor., no ako vidíme (a ešte uvidíme v ďalších častiach seriálu o klasickom liberalizme – ak bude oň záujem) spochybňovanie nutnosti štátu a jeho autority je staré ako samo ľudstvo, veď ani John Locke, mysliteľ 17. stor. nebol prvým teoretikom spochybňujúcim nutnosť štátu.

Prvým dôvodom, ktorý Locke uvádza proti prirodzenému stavu a vice versa v prospech štátu je, že „chýba zavedený, pevný a známy zákon prijímaný všeobecným súhlasom za meradlo práva a bezprávia a za všeobecné pravidlo, ktoré by rozhodovalo všetky spory medzi nimi.“[3] Nie každý dokáže vo svojom prípade správne aplikovať prirodzený zákon, najmä keď sa sám dopustil priestupku proti nemu. Locke dokonca tvrdí, že „zákon prirodzený je jasný a pochopiteľný všetkým rozumným tvorom.“ Toto tvrdenie je minimálne problematické, ba dokonca ho považujeme za naivné a nesprávne. Právo a morálka je iba konvencia a zvyk, existujú síce zásady a priori (aspoň podľa Kanta), alebo inak, existujú znaky spoločné pre etiku pre všetky kultúry vo všetkých časoch, ale napriek tomu, že aj Mayovia a „dekadentná“ buržoázia 19. stor. sa riadili tým istým prirodzeným zákonom, nikdy sme nepočuli (aspoň my vo VV), že by Viktoriánski obchodníci praktizovali ľudské obety na vrchole pyramídy, či Mayovia pili svoj povestný „čaj o piatej“.[4]

Druhým dôvodom, ktorý nám Locke predkladá v prospech politickej spoločnosti a vlády je, že „v stave prirodzenom chýba známy a nestranný sudca s právomocou rozhodovať všetky spory podľa zavedeného zákona.“ V prirodzenom stave, ktorý sa riadi prirodzeným zákonom (o ktorom sme skonštatovali, že sa vyznačuje prvkami idealistickej naivity), má každý človek právo byť sudcom pri porušení jeho práva. Čo podľa nás, ktorí sme oboznámení s dielom Murrayho Rothbarda, nutne musí viesť k excesom pri prísnosti trestov, ktoré však Rothbard vo svojej Etike slobody považuje za prijateľné. Locke, a spolu s ním všetci myslitelia klasického liberalizmu, si je plne vedomý, že ľudia majú tendenciu „byť stranícky ku sebe, vášeň a pomsta sú veľmi spôsobilé, aby ich zaviedli príliš ďaleko a s príliš veľkou horlivosťou v ich vlastnej veci.“[5] Tak, ako sú ľudia vášniví a stranícki vo svoj prospech, sú úplne nezaujatí o záujmy iných.

Tretím, a posledným dôvodom, ktorý Locke uvádza proti prirodzenému stavu je nemožnosť vynútenia práva. Ak by sme aj dokázali prekonať prvotné problémy, t.j. boli by sme schopní zistiť čo je právo, ba dokonca by sme sa aj dopracovali k rozsudku u nestranného a nezávislého sudcu, kto by mal moc vykonať rozsudok a napraviť tým vzniknutú nespravodlivosť? Celá teória minimálneho štátu klasického liberalizmu od druhej polovice 17. stor. je založená na myšlienke, že štát je inherentne a sám o sebe zlý, ale napriek tomu nutný. Ako nám vraví Locke: „v prirodzenom stave často chýba moc podporovať a zastávať rozsudok, ak je správny, a náležite ho vykonať. Tí, ktorí sa previnili nejakou nespravodlivosťou, zriedka opomenú, tam kde sú schopní, učiniť svoju nespravodlivosť dobrou. Taký odpor činí  mnohokrát potrestanie nebezpečným a často prináša záhubu tým, ktorí sa oň pokúsia.“ Locke tým vlastne hovorí, že ak vám v prirodzenom stave parta svalovcov bez krku poruší vaše práva, neexistuje možnosť nápravy nespravodlivosti – a to z jednoduchého dôvodu – nedostatku fyzickej sily.

Ako vidíme, Rothbard zďaleka nebol prvý mysliteľ, ktorý si uvedomoval vnútornú povahu štátu ako monopolu násilia. Celé dejiny klasického liberalizmu sú pretkané červenou niťou nedôvery voči štátu a jeho úradom, spojenou so skepsou ohľadom jeho nutnosti vôbec. Typickou črtou liberalizmu bol a je však postoj, že napriek tomu, že štát je zlý a násilnícky, jeho úžitok (utilita) pri vynucovaní a uplatňovaní práva je nenahraditeľná. V samotnej substancii liberalizmu je hlboko zakorenená skepsa, ktorá ak podľahne zjednodušujúcemu dogmatizmu, dejiny sa budú neustále cyklicky opakovať aj so svojimi neblahými následkami. Pripomeňme si preto slávny citát Kartéziov: „Dubito ergo cogito, cogito ergo sum.“

Zhrnutie: Podľa Johna Locka – Otca klasického liberalizmu, je štát a politická spoločnosť výsledkom spontánneho prechodu ľudstva z prirodzeného stavu, v ktorom nie je možné vynútiť svoje práva voči silnejším do štátoprávneho usporiadania, na základe fiktívnej spoločenskej zmluvy. John Locke je najvybrúsenejším ochrancom individuálnej slobody, filozof, ktorý obrátil pozornosť z Boha na človeka a práve človeka – jednotlivca postavil na pomyselný piedestál spolu s najvyššou etickou hodnotou – individuálnou slobodou. Právom ho preto možno nazvať Otcom klasického liberalizmu.